Odmena za odvahu

Odmena za odvahu

Určite ste si niekedy v živote prešli obdobím, keď ste z vnútorného presvedčenia alebo z „donútenia“ osudu museli urobiť rozhodnutie, vďaka ktorému ste sa ocitli v neistote a strachu. Hovorí sa, že keď sa človek rozhodne pre zmenu, nebude hneď všetko ružové a podľa jeho predstáv. Je to ako so skokom z jedného útesu na druhý. Kým doskočíte tam, kam chcete, čaká vás obdobie života „vo vzduchoprázdne“. Tak to bolo aj v živote Anny.

Anna sa pred niekoľkými mesiacmi rozhodla pre rozchod s dlhoročným priateľom a odchod zo zamestnania, ktoré ju stresovalo. Cítila sa ubitá životom. Určitý čas sa odhodlávala, no napokon sa rozhodla, hoci nevedela, čo bude potom. Prvé týždne si užívala, pretože sa zbavila dvoch obrovských balvanov, ktoré ju ťažili. Cítila sa voľná ako vták. Užívala si ako nikdy predtým, tešila sa zo všetkého, čo mala, aj keď podľa niektorých nemala vôbec nič, pretože bola bez priateľa i práce. No jej prístup bol pozitívny. Verila, že keď bola odvážna, odmena ju neminie.

Často premýšľala nad ľuďmi, ktorí si vybrali pohodlný, ale nešťastný život. Mnohí z jej okolia žili vo vzťahoch, ktoré boli dávno nefunkčné. Dôvodom na zotrvanie v nich boli deti, peniaze či pohodlie. Svoju neschopnosť nájsť si iné zamestnanie zvaľovali na „zlú dobu“. Lenže kedy bude ten správny čas a vhodné podmienky na zmenu? Nikdy. Pokiaľ sa človek nevzdá pohodlia.

Anna túžila po skutočnom šťastí, a preto riskovala. Po čase však prišlo obdobie, keď jej začalo byť smutno. Po tridsiatke jej chýbal človek, o ktorého by sa mohla oprieť. No stretávala iba mužov, ktorí nevedeli čo chceli, kalkulovali alebo mali tak nízke sebavedomie, že si na ňu netrúfli.

Napriek všetkému bola sebestačná i finančne. Nebolo to jednoduché, musela sa uskromňovať. Neraz počítala každé euro. Do toho prišli problémy v rodine a optimizmus ju pomaly opúšťal. Neraz v noci sa s plačom pýtala Boha, dokedy ju ešte nechá trápiť sa. Ráno vstávala s opuchnutými očami. Pozrela sa do zrkadla a sama sebe povedala, že slzy aj tak nič nevyriešia a treba ísť ďalej. Šla, lenže sily ubúdali. Postupne sa dostala do stavu, že prestala „riešiť“. Snažila sa netrápiť nad tým, že je sama a že jej finančná situácia tiež nie je práve ružová. Nepremýšľala nad tým, či sa jej raz splní sen o krásnej a zdravej rodine a milujúcom partnerovi, pretože to bolo zdrvujúce. Zároveň si uvedomovala, že na svete je mnoho ľudí, ktorí sú na tom neporovnateľne horšie. Všetku svoju pozornosť a energiu teda sústreďovala na prítomnosť. Ostatné nechala na vyššiu moc.

Keď už ani v predstavách nerátala s tým, že by do jej života mohol prísť skutočný muž, prišiel. Hoci sa jej to spočiatku zdalo ako neuveriteľný sen, sú spolu a ľúbia sa. Oplatilo sa riskovať, čakať a hlavne nestrácať vieru, že všetko bude dobré.

Zora