DENNÍK RELAX - (Ne)uveriteľný príbeh

(Ne)uveriteľný príbeh

Nevšedné – neuveriteľné príbehy boli, sú a budú. Ak ich človek neprežil často, len neveriaco krúti hlavou: „Je to príbeh vymyslený, alebo sa naozaj stal?“ Zážitky sú neuveriteľne silné, väčšina ľudí by možno ani nechcela byť na mieste rozprávačov. Marika si jeden takýto zážitok uchováva z detstva. No, uchováva nebude to správne slovo, skôr by sa dalo povedať, že ide o zážitok, ktorý jej ostal v pamäti na celý život – nedá sa vymazať.

Príbeh, o ktorý sa Marika podelila, sa stal veľmi dávno. V roku 1964 bola ešte žiačkou ZŠ, patrila k tým aktívnejším. Šport, kultúra, či iné záujmové krúžky. Nenechala si ujsť žiadne mimoškolské aktivity. Prichádzajúca jeseň, krátke dni a hmly pracovali proti nej, navyše bývali na okraji dediny – posledný dom. No, vzdať sa týchto aktivít znamenalo vyčleniť sa z kolektívu spolužiakov a to nechcela v žiadnom prípade.

Statočne a odvážne vykračovala cestou domov, hoci sa jej vždy pri prechode cez potok, vedľa ktorého bola malá studnička, vynorila spomienka na mladú dievčinu, ktorá sa vraj v nej kedysi dávno utopila. Malo byť horúce leto, sušili pokosenú trávu. Vysmädla, išla sa napiť a viac sa od studničky nezdvihla. Studničku zasypali, ale spod kameňov ešte stále vytekal malý prameň. Ľudia na túto udalosť nezabudli, často na to spomínali, zo spomienok dospelých to poznala aj Marika. Nemala inú cestu, musela tým miestom prejsť, a tak  úporne myslela na dedkove slová: „Marika, nikdy sa neboj mŕtvych, ublížiť môže len živý.“ Napriek tomu si zhlboka a s úľavou vydýchla, až keď bola za potokom.

Raz, keď prechádzala týmto miestom, videla prichádzať zvláštnu mladú ženu. Podľa odevu nepatrila do doby, v ktorej žila Marika, nepodobala sa žiadnej žene z okolia. Oblečená bola v kroji, aký kedysi nosili nevesty, to poznala z  folklórnych slávnosti a na chrbte mala batoh usušenej trávy. Marikou prešiel úžasný strach, akoby na chvíľu zmrzla a stratila pojem o čase. Keď znovu precitla, bola na úrovni neznámej ženy, ani nevie, ako neznámu ženu pozdravila. Patrilo sa pozdraviť starších. Žena na ňu hľadela, ale na pozdrav neodpovedala.

Marika pozbierala všetky sily a utekala domov, čo je nohy stačili. Spotená, ustráchaná, roztrasená rozpovedala rodičom svoj zážitok. Podľa jej opisu nikoho takého nespoznali, hoci v dedine každý pozná každého. Otcovi to nedalo, išiel pozrieť cestičku, veď, ak niekto niesol batoh sena možno niekde čosi spadlo. Nespadlo. Cestička bola čistá. Že by duch utopenej dievčiny? Rodičia zapálili sviečku, pomodlili sa za jej dušu a znovu Mariku ubezpečili, že mŕtvi neubližujú. Akoby zázrakom odvtedy Marika pokojne a nebojácne prechádzala tým miestom a na príhodu si spomenula, až keď bola v bezpečí – doma.

Myslela Marika tak intenzívne na neznámu mladú ženu, že sa jej zhmotnila? Bol to duch mladej utopenej dievčiny? Jedno je isté, Marika sa tohto miesta už nikdy viac nebála a spokojne príhodu – svoj zážitok, kedykoľvek rozpovedala, pravda, len v kruhu rodiny alebo veľmi blízkym priateľom.

Časom sa stratil aj prameň vytekajúcej vody. Možno vyschol a možno odišiel s duchom dievčiny. Zasypaná studnička a príbeh o utopenej dievčine zostal, ako jeden z mnohých tajomných príbehov, ktorí si ľudia rozprávajú dodnes.

Autor: Anna Čunderlíková

 

 

Autor fotografie:freedigitalphotos.net, hyena reality