Na chvíľu poblúznená

Na chvíľu poblúznená

 

Všetky sme do neho boli zamilované. Chlapec zo sídliska s polodlhými vlnitými vlasmi, magnetizujúcimi očami a dobrými spôsobmi. Takto by sa v skratke mohol opísať Sebastián. Zbožne sme na neho hľadeli z lavičky pred bytovkou, keď šiel náhodou okolo a rozplývali sa nad jeho chôdzou, postavou či jamkami na tvári. Čas však bežal a zo slečien sa stali panie. Každá z nás už mala vlastnú rodinu a na nejakého Sebastiána sme si ani nespomenuli. Až jedného dňa pred naším blokom zastavilo nákladné auto.
„Aha, pozri sa, budeme mať nových susedov!“
„No a? Len nepadni z okna, aby nebolo o jednu zvedavú susedu menej!“
„To by sa ti tak páčilo, čo?! Neboj sa, budeš ma mať na krku ešte riadne dlho. Genetika nepustí, moja stará mama sa dožila stovky.“
„No, zbohom!“
Mužovi som ohrdnuto vyplazila jazyk a bežala so šálkou kávy k susedke oproti, ktorá by sa iste uplatnila v SIS-ke ako hlavný informátor.
„Čau, neruším?“
Jana mi nestihla ani odpovedať a už som sa k nej vtrepala.
„Počuj, kto sa sem sťahuje? Už si ich videla?“
„ Nooo, viem, ale podaj mi cigaretu, musím si zapáliť.“
„ Jéžiš, ty ale zdržuješ, tu máš a hovor!“
„ Je to bezdetný manželský pár, on je mimoriadne pekný a ani ona nie je na zahodenie. Presťahovali sa sem z Nitry.“ „ Čo im šibe, do takej diery?“
„On je vojak z povolania, takže ho do tejto „diery“ prevelili.
Čiastočne uspokojená s týmito informáciami som sa vrátila domov a hľadala nejaké staré noviny, aby som ich šla“ akože“ vyhodiť. Nového suseda som stretla rovno pred výťahom, keď som vystupovala. Vo dverách stál on – moja platonická láska, Sebastián. Moje vytreštené oči hovorili za všetko.
„Dobrý, vlastne ahoj, my sa predsa poznáme, Danka, však?“
„Hej, ahoj, už musím ísť.“
Po schodoch som schádzala tak, akoby som práve stretla moju mŕtvu starú mamu. Hej, ahoj, už musím ísť, prehrávala som si v hlave. Som ja ale idiot. Celú noc som nespala. Vôbec sa nezmenil, je stále rovnako pekný, čas mu pridal ešte väčšiu charizmu a šarm. Asi o týždeň poctivého vyhýbania sa novému susedovi sme sa stretli, kde inde, ako vo výťahu.
„Už ako chlapec som bol do teba zaľúbený. Vedela si o tom? Naozaj je pravdou, že stará láska nehrdzavie“.
Jeho „vyliatie“ srdca ma zaskočilo, ale i trocha potešilo, totižto ako dieťa som si myslela, že som škrata. Sebastián bol do mňa zaľúbený – práve do mňa. Toto moje rozplývanie prerušila otázka.
„Nezaspomíname si spoločne na detstvo? Mám fľašu dobrého červeného vínka a som sám doma až do nedele?“ „Mám to chápať tak, že mi dávaš návrh?“
„Nazvime to krajšie, povedzme, že ti ukážem svoju zbierku motýľov.“
„Nehnevaj sa, ale nemám záujem, ja som vydatá!“
„A čo je to vada? Veď aj ja som ženatý!“
„Nie, určite nie, naozaj nemám záujem!"
Sebastiánovi sa zvraštila tvár od zlosti a jediné, čo z neho vyšlo, bola veta: „Tvoja chyba!“
„Nemyslím si, že je to chyba, skôr naopak!“
Po tejto skúsenosti sa mi rozsypala moja ilúzia o Sebastiánovi. Aké rozdielne je vnímanie dieťaťa a vnímanie dospelého človeka. Už to dávno nie je ten Sebastián, ktorého si pamätám. Bohužiaľ. Sebavedomé vystupovanie, ktoré korešponduje s tým ako vyzerá, u mňa neuspelo. Ostala som značne sklamaná. Doma som privoňala k mužovej košeli, obliekla si ju a ľahla do postele. Zaspala som rýchlo, s neskutočným pocitom spokojnosti, že všetko je tak, ako má byť. Na druhý deň ráno som sa stretla vo dverách so Sebastiánom, ktorý práve vychádzal nenápadne od susedky Jany. Čo nenašiel u mňa, našiel inde.
 
SH
Image: 1243928/sxc.hu