Marianna

Marianna

Marianna chodila do školy rada. Učila sa na výborné. Po strednej škole ju na vybranú vysokú školu neprijali a dostala sa do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Troška si poplakala, i posťažovala na nepriazeň osudu, ale bola odhodlaná skúsiť to na ďalší rok znova.

Doma to nebolo ľahké. Bývala s rodičmi, dvoma staršími súrodencami a chorou starkou v 3- izbovom byte. Keď videla, že rok doma bez práce a v stiesnených podmienkach bude ťažký, skúsila ešte na posledný termín 2– ročné pomaturitné štúdium. Myslela si, že takto sa dostane z domu. Skúsi zmeniť odbor a snáď si s druhou maturitou skôr nájde prácu.

V jeden deň pri cestovaní spoznala milého mladého muža, ktorý jej ochotne pomohol s batožinou a po čase nejakých sms-iek a listov začali vážnejšie spolu chodiť. Juraj pracoval v zahraničí na turnusy a ona študovala. Často boli od seba fyzicky na kilometre vzdialení, ale srdciami blízko.
Po maturite Marianna rozposlala žiadosti o prácu a začali spoločne riešiť svoju budúcnosť - kde budú bývať, načínali otázku svadby a aj detičiek. Bolo radosť vidieť ich spolu. Napriek prekážkam, kráčali bok po boku, ruka v ruke a s úsmevom na perách.
Po čase si našli podnájom. Majka vzala brigádu vo fabrike pri balení súčiastok do áut. Juraj hľadal prácu v okolí, aby mohol dať výpoveď a nemusel cestovať na dlho preč.

Pri jednej spoločnej večeri bola Marianna veľmi zamyslená a zdalo sa mu, že i smutná. Keď odnášala taniere zo stola, chytil ju Juraj za ruku a pritiahol k sebe. Troška sa prekvapene mykla, ale on ju nepustil. Vzal ju na kolená ako malé dievčatko a cítil, ako sa chveje. Chvíľu len ticho sedeli. Potom ju poprosil, nech povie, čo ju trápi. Vidí predsa, že niečo nie je v poriadku.
„Som tehotná..“ vyhŕklo z nej hneď, zarovno so slzami.
Ostal zaskočený. To je najkrajšia správa, ale prečo tie slzy? Rýchlo ju pohladil a povedal, ako sa veľmi teší. Prvýkrát sa troška usmiala, len vo vzduchu viselo stále niečo nedopovedané. Až po chvíľke mu povedala, že sa veľmi bála, ako bude reagovať. Stále nemá prácu, sú v podnájme a či to finančne utiahnu. Bude ju mať na starosť i s maličkým. Bála sa to oznámiť doma. On sa len zasmial. Sú predsa dospelí.
Nesmierne sa jej uľavilo a s očakávaním išla k svojej ženskej doktorke. Cestou uvidela otca a chcelo sa jej kričať: „Budeš dedo!“ Ale zatiaľ mu len kývla a usmiala sa.

Lekárka jej potvrdila graviditu. Požiadala ju, nech príde ráno na odber krvi i ultrazvuk. Tešila sa a bola ochotná podstúpiť všetky vyšetrenia, len aby malé bolo v poriadku.

Pri ďalšom vyšetrení bola lekárka podozrivo vážna. Marianna nevedela, čo to znamená. Vzápätí jej lekárka oznámila, že musí ísť do nemocnice. S hrôzou na ňu pozerala a nechápala... Veď pri prvom vyšetrení jej dala príručku pre budúce mamičky a v zdravotnej karte bola prichystaná materská knižka!

Žiaľ, v nemocnici jej potvrdili, že dieťatko nežije a musela podstúpiť zákrok, aby sa zabránilo ďalším komplikáciam. Nevedela sa z toho spamätať. Nevedela sa pozrieť na toho, koho milovala najviac. Všetko si vyčítala. Nezvládla štúdium, prácu a ani to najkrajšie – byť mamou. Nepomáhali ani Jurajove prosby. Prosby, že stále majú šancu skúsiť to znova. Uzavrela sa v žiali do seba. On nezvládol mučivé ticho, ktoré ich obklopilo a začal po práci piť. Nech necíti nič, nech nemyslí na nič a hlavne nie na tú neskutočnú bolesť v srdci. Mal pocit zlyhania. Nevedel pomôcť jej, nevedel pomôcť sebe. Ostali obaja stratení vo svojej spoločnej bolesti...

Júlia Klein