Jeden z mnohých nezabudnuteľných zážitkov

S mojím priateľom sa nikdy nenudím. Vždy ma niečím zaujímavých prekvapí. Na jeho neskoré príchody som si už pomaly zvykla. Nikto predsa nie je dokonalý. Za ten čas čo sme spolu viem, že k času jeho očakávaného príchodu musím prirátať minimálne dve hodiny. Pracovné hovory v čase, keď sme spolu, už tiež beriem ako normálku. O jeho povestných skratkách by som mohla písať romány. Čo už, veď aj skratka môže mať päťdesiat kilometrov navyše. Nič nie je dokonalé. Čo je však skvelé, tieto drobné nedokonalosti mi vždy môj priateľ vynahradí. Teda, lepšie povedané, skoro vždy. Naposledy to až také šťastné nebolo.

Začalo to veľmi nádejne. Nevideli sme sa niekoľko dní, a preto sme si na nedeľu naplánovali celodenný výlet. Vedela som, že nepríde o ôsmej ráno, ako plánoval. Tipovala som to na čas okolo obeda. Samozrejme, môj odhad ma ako vždy nesklamal.

Hneď na úvod ma čakalo malé prekvapenie. Za jeho autom bol vozík na prepravu osobných automobilov. Len čo som nastúpila do auta, pozrel sa na mňa nevinným pohľadom. „Zlatko, ja za to nemôžem“, nemôžem sa na nich vykašľať. V najbližších minútach som sa dozvedela, že ideme do Detvy pre malý záhradný traktor. Rýchlo mi vysvetlil, že jeho kamaráti tam čakajú a pomôžu mu traktor naložiť. Zároveň dodal, že nejaký traktor nám nezabráni v tom, aby sme si urobili pekný deň. Po prvotnom záchvate miernej zúrivosti som sa upokojila a tešila sa na peknú prechádzku a obed vo dvojici.

Cestou do Detvy priateľ vybavil niekoľko naliehavých telefonátov od svojich dvoch „traktorových“ kamarátov, ktorí už boli nad mieru veselí a nevedeli sa dočkať nášho príchodu. Inak cesta prebiehala pokojne. Rozprávali sme sa a počúvali hudbu.

Z chvíľkového zamyslenia ma vytrhli dvaja podgurážení chlapi, ktorí nastúpili do auta. Z rozhovoru, som sa dozvedela, že ich vezieme domov. Spýtavo som sa pozrela na priateľa, ktorí vedel, že je zle. Zúrila som. Snažil sa mi vysvetliť, že o tomto naozaj nevedel. V tej chvíli mi však niečo vysvetliť bolo nemožné. Zaryto som mlčala a s očí mi šľahali blesky.

Stále som mrzuto sedela v aute s vyloženými nohami a pozerala ako naši dvaja veselí kamaráti nakladajú traktor. V bruchu mi vyhrávalo tisíc cigáňov. Priateľ bol už biely od hladu a zrejme aj zo mňa. Tvrdohlavo som tvrdila, že ja vôbec nie som hladná. Po hodine tichého sedenia, bez prerieknutia jediného slova som napokon rezignovala. Namiesto romantického obeda resp. večere som dostala bagetu z najbližšej čerpacej stanice aj s malým sladkým bonusom. To, že žiadna ďalšia romantika sa v ten deň už konať nebude mi bolo úplne jasné. Naši dvaja milí kamaráti sa však skvele zabávali. Aj na môj účet. Verte či nie, boli naozaj vtipní. Hoci som sa veľmi bránila, prepadla som do hlasného a úprimného smiechu. Nakoniec som si povedala, že sa stávajú aj horšie veci.

Ešte jedna dôležitá skutočnosť. Ani v tento deň môj priateľ nezabudol, že skratky naozaj stoja za to. Všimli si to aj naši dvaja opití spolujazdci. S naloženým traktorom sme sa ťahali do strmého kopca, išli cez dedinky, kde nebolo ani človiečika. Všetci traja sme svorne tvrdili, že ideme zle. Podotýkam, že moje orientačné schopnosti sú na bode mrazu a tí dvaja na zadnom sedadle mali značne oslabené zmysly, ale pravda bola na našej strane. Môj drahý však o tom nechcel ani počuť, pretože on presne vedel, kde sme.

Domov sme prišli. „Všetky cesty vedú domov, ja som sa nikdy nestratil“, zakončil skvelý deň môj priateľ rovnako, ako stokrát predtým. Jeho slová prerušilo pípnutie, ktoré dôverne poznám – opäť prázdna nádrž.

MIMI

Foto: flickr/twicepix