DENNÍK RELAX - Dlhý vlas v krátkych nohaviciach

Dlhý vlas v krátkych nohaviciach

Žena žehlí. A... A ide jej to. Ako obvykle. Veď... Ono je to v podstate taký obyčajný obraz. Nie fotka, ale obraz. Čuduj sa svete, že nikto z tých výtvarných legiend 20. storočia sa vlastne nepreslávil nejakým obrazom žehliacej ženy, na ktorej by v skutočnosti nič nebolo, ale ľudstvo by tomu obrazu pripísalo význam významov. A Mona Lisa, Picassove Alžírske ženy, či tie Gauginove tahitské černošky, všetko by to mohlo ísť do... No... Mohlo by to všetko ísť dostratena, pretože ktosi by prišiel s jednoduchým portrétom žehliacej ženy a prekašľal by celý trh. Žehliaca žena, to by mohol byť aj názov nového najdrahšieho obrazu planéty.

No hej... Veľkolepá práca. To žehlenie. Proces procesov. Múr nárekov. Radosť nad radosť a márnosť bez hraníc. Väčšinou sú pri všetkom víťazi a porazení, ale pri žehlení ste aj aj. Robíte navonok všednú prácu, ktorú toľkí odmietajú, ale na účet vám pribúda. Vyžehlených vecí. Stúpate, hoci vám klesá. Počet nevyžehlených vecí... Také je žehlenie. Ktosi by v tom mohol nájsť istý druh nepochopeného umenia, pretože umenie vie mať mnoho smerov. A aj tu... Často nie je jedno, akým smerom žehlíte, či ide o ťah rýchly či pomalý, tvrdý či nežný ako facka mačacou labou. Môže to byť s parou alebo bez, i keď niekedy môžete byť pod parou aj vy... Okolo žehlenia je toho veľa, ozaj veľa. Aj táto žena žehlí.

Ono už len vyslovenie toho neforemného slova vyvoláva v myšlienkach či pocitoch čosi... Čosi... Ne-za-u-jí-ma-vé. Ako keď poviete koberec. I keď vlastne pri koberci si niekto môže vybaviť aspoň pekné spomienky z vypálenia koberca – napríklad zo študentských čias pri sviečke a víne. Alebo inému sa vybaví asociácia s milovaním sa na koberci. Ale žehlenie? Čo sympatické vám pripomenie žehlenie? Možno tak konkrétne žehlené kusy oblečenia sa môžu stať odrazom k rozmanitým spomienkam, ale žehlenie?

„Si mŕtvy, Fidel!“ povie žena len tak do tepla. Nie do vetra, lebo v tej uzavretej miestnosti, kde žehlí, je bezvetrie. Ani nie do ticha, lebo jej tam znie rádio, z ktorého sa dozvedá aj správu o úmrtí kubánskeho revolucionára Fidela Castra. Povie to teda do tepla, ktoré sa šíri zo žehlenia. Veď stačí polhodinka žehlenia a teplo v izbe stúpa, ani čo by tam vstúpil sám prešibaný a všetkými čiernymi masťami skrytých pekiel mazaný Lucifer. „Mŕtvy ako moje myšlienky o láske,“ dodá žena a žehlí ďalej.

„Ale čo! Vlas?! Taký dlhý? V jeho krátkych nohaviciach?“ žehlenie vchádza do stavu napätia, nastáva zvrat. Všednosť sa láme na milión nespojiteľných súčiastok jediným vlasom oživenej chvíle. V hlave ženy sa každé jedno koliesko dostáva do pohybu, procesy myslenia idú na maximum a výkon sa približuje stavu mysle Alberta Einsteina, keď uvažoval, ako si čosi uľahčiť.

„Odkiaľ sa mu tam vzal? Krátke nohavice... Tie sa dajú stiahnuť kdekoľvek. Šup, šup a je to... A už to ide... Ale takto zavčasu? Veď sme spolu sotva tri roky...“ podobné myšlienky bývajú pri žehlení vystupňované teplom zo žehličky. Lucifer prikuruje. Pokušenie stúpa. Para vyhrieva hlavu. Myšlienky sa topia. Peklo, peklo, peklo! Nebesia, kde ste? „To nevyžehlíš, chlapče!“ Castro sa usmieva z druhého sveta. Všetky obrazy, všetky tie najdrahšie obrazy sveta sú jej teraz ukradnuté. „Vlas! Cudzí vlas a taký dlhý, aký som ja mala naposledy, keď som o ňom ešte ani netušila. Ale teraz je môj! Iba môj! Iné o ňom môžu len snívať! Tak čo tam robí ten vlas?“ v žene vybuchujú emócie, valí sa láva otáznikov a tvrdne v nej zvedavosť.

„Miláčik? Poď sem, prosím ťa!“
„Hm?“ zaznie hlas odkiaľsi z inej izby.
„Odkiaľ sa vzal tento dlhý vlas v tvojich krátkych nohaviciach?“
„Ňo, mamika, to je z babiky. Z tej v školke, čo máme novú, veš? A už sa možem isť háť?“
„Aha... Rozumiem. Bež, bež, láska...“

Autor: Marcel Páleš

Ilustrácia: Radoslava Hrabovská
 

Autor fotografie:Radoslava Hrabovská