Ako som sa utvrdila v tom, že nemám rada motorky

 

Vzťah je o kompromisoch a tolerovaní toho druhého. Určite mi dáte za pravdu, že byť s niekým je veľmi krásne, ale občas aj ťažké. V mojom prípade aj vtipné alebo ... ?
Pohľad cez okno bol fascinujúci. Krajina zahalená letným svitom lákala aj tých najväčších spachtošov. Po ranných procedúrach som nasadla do priateľovho auta a vybrali sme sa pre jeho novú lásku – motorku. Čakalo nás 350 kilometrov. Cestou sme plánovali navštíviť Spišský hrad a Levoču. Ako to celé dopadlo?
 
Mali sme za sebou desiatky kilometrov po diaľnici. O tých čo nás čakali radšej navravím. Oči mi padli na diaľničnú známku. „Zlatko, máš platnú diaľničnú?“, spýtala som sa. Už samotné gesto môjho priateľa mi prezradilo odpoveď. Chytil sa za hlavu a dodal, že sa zastavíme na najbližšej čerpacej stanici. Onedlho však môj priateľ značne zbledol a z nevysvetliteľných príčin sa začal „lepiť“ na auto pred nami. Ak by náhodou mercedes prudko zastal, skončila by som v jeho aute ako spolujazdec. Jeho počínanie som pochopila až vtedy, keď sme stretli mýtnu políciu. Martinovi jeho trik vyšiel a akoby zázrakom sa mu vrátila farba do líc, keď sme spokojne prefrčali okolo polície.
 
Život s automechanikom je zábava. Po niekoľkých hodinách cesty sme dorazili do dedinky, kde „bývala“ jeho motorka. Po obhliadke a dohadovaní bol dvojkolesový tátoš spokojne „usadený“ na prívesnom vozíku a vybrali sme sa späť. Neprešli sme ani kilometer, keď motorka začala padať. „Och, joj, ona padá!“, kričím na priateľa. Slimačím tempom sme sa dopravili na najbližšie parkovisko. Ako „žena pre všetko“, ktorá je samozrejme technický typ, musela som pomôcť. Priateľ držal motorku a mojou úlohou bolo uvoľniť popruhy. „Nejde to a kašlem celú tvoju motorku!“, kričala som na priateľa. Niekedy mám plné zuby jeho aktivít a pripomínam mu, že nie každá žena by to s ním vydržala. Priateľ spotený držal dvestokilovú ozrutu a nevládal ani rozprávať. Našťastie. Možno bol ticho úmyselne, aby zbytočne neprilieval olej do ohňa. Veď my ženy priam milujeme chlapské aktivity. Najmä vtedy, keď sme do nich nechtiac zapojené. Po dlhšom zápasení sa mi nakoniec podarilo uvoľniť zaistenie a chytila som zadné koleso a vyrovnala ho, čím motorka zostala pevne stáť. „Zlatko, ďakujem a ľúbim ťa“, dodal priateľ. V tej chvíli som si neželala nič iné len vypadnúť zo slnkom prehriateho parkoviska a ísť ďalej. Motorka bola konečne pripevnená a pripravená na cestu. Priateľa, inak obľúbeného automechanika však zrazu napadlo, že motorka by držala lepšie vtedy, keby uvoľnil plastové kryty. Škoda, že spásonosná myšlienka mu napadla až keď bola motorka na svojom mieste. Bohužiaľ resp. našťastie, načo by bol mechanikovi v aute skrutkovač? „Miláčik, ty nenosíš so sebou základné náradie?“, spýtala som sa. Vypytovala som sa ďalej: „Máš vôbec rezervu?“ Priateľ sa nedal zahanbiť a vraví: „Jasné, rezervu mám niekde pod autom pripevnenú reťazou, ak neodpadla.“ Super. To nevyžaduje komentár.
 
Čo bolo ďalej? Spišský hrad som si pozrela z diaľky a v Levoči sme pobudli dvadsať minút. Vrelo odporúčam zmrzlinu, jedine tú som si stihla v meste vychutnať. Však ešte sa sem vrátime na dlhší čas. Určite. Ešteže som si od priateľa vyslúžila uznanie. So šarmom mi oznámil, že vďaka nemu budem pokojná a vyrovnaná. Spokojne dodal, že ma naučí vyrovnávať sa so stresovými situáciami. Nezabudol podotknúť, že na veci sa musím dívať z tej lepšej strany. Už sa teším, keď mu to pripomeniem, keď sa bude najbližšie rozčuľovať nad hlúposťou ľudí na Slovensku.
 
Minúty ubiehajú. Každú chvíľu pozerám do spätného zrkadla. Motorka pekne stojí. Super. V tom moje myšlienky zalarmovalo pípnutie. Spýtala som sa, že koľkokrát nás signál upozorní na nedostatok paliva, kým zostaneme stáť. „Zlatíčko už nás neupozorní, už zostaneme len stáť“, povedal s úškrnom priateľ. Ceduľa informovala, že o desať kilometrov sme na pumpe. Myslíte, že tam zastavil? Nezastavil. Veď nafta tam bola o päť centov drahšia! To už som bola zúrivá. Priateľ neváhal prejsť dvakrát stovky kilometrov kvôli motorke (podotýkam, že prvýkrát motorku nekúpil) a bolo mu ľúto vyhodiť pár centov navyše za naftu bez ktorej sa nepohne ďalej!
 
Čo z toho vyplýva?
Odteraz je mojou úlohou nosiť na cesty nielen mapu a navigáciu, aby sme sa nestratili. Na najbližšiu cestu si kúpim kanister na naftu a pribalím aj výbavu na opravu defektu a základné náradie
 
MIMI
Foto: flickr/ell brown