Ako som nevydal knihu

Ako som nevydal knihu

V koženej taške čiernej farby, ktorá je už poznačená zubom času, niesol som svoj poklad. Svoje dieťa. Mierne ploché, ale zato obsahovo bohaté. Boli v ňom ukryté hodiny a hodiny strávené skladaním slov do viet, odsekov a krátkych poviedok. Ak si myslíte, že som len „akýsi“ autor, ktorý doposiaľ svoje deti ukrýval na dne zásuvky, mýlite sa. Na svojom konte mám už nejedno literárne ocenenie regionálneho, no i celoslovenského charakteru. Posielal som rok, čo rok. Víťazil som rok, čo rok. Porotcovia mi dali jasne najavo, že moje kvality už ocenili, tak teda nech nezaberám miesto ďalším. V podstate s nimi súhlasím, ale ako potom moje ďalšie deti uzrú svetlo sveta, keď sa mi doposiaľ nepodarilo vydať knihu? Našlo by sa jedno riešenie, ako nezaberať miesto nádejným talentom. Keby mi milí porotcovia vydali knihu, už by som nebol začínajúcim autorom, a tým pádom by som nemal nárok zúčastniť sa na súťažných prehliadkach.
 
Ale, je tu aj ďalší spôsob. Skúsil som svoj rukopis poslať do vydavateľstiev. S bohatým životopisom plným úspechov na poli literárnych súťaží to snáď nebude tak náročné. A ani nebolo. Bol som aj tu, aj tam, a dokonca aj u nich. Výsledok? „Samozrejme, vydáme, ale musíte si zohnať xxx xxx euro!“
„No moment, keby som ich mal, tak si to predsa vydám aj sám! Ja viem písať, myslel som si, že vy viete hľadať zdroje!“
Ďalšiemu vydavateľovi sa zdalo, že je tam málo krvi.
„V poriadku, môžu tam zabiť o jedno prasa viac, zvliecť z kože zajaca, či prichystať sliepku na nedeľný stôl, ale viac?! Viac odo mňa nežiadajte! Tak, čo mi poradíte?“
Mám svoje deti a vnúčatá ochudobniť o vianočné a narodeninové darčeky, šetriť z nešetriteľného, odkladať z toho, čo nemám a splniť si tak svoj sen o vlastnej knihe?
 
Už poznáte, čo ma trápi! Chcel som podať iný pohľad na svet, trošku ľudí potešiť, možno rozosmiať, ukázať, že aj slová majú silnú moc. Ukázať, že sa oplatí venovať čas na zväčšenie svojho talentu. Ako sa však pozerám na jedno zo svojich literárnych detí ukrytých v ošúchanej taške, zrak mi zablúdil aj na výklad kníhkupectva nemenovaného vydavateľstva. „Krvilačná družka, Výkriky z podzemia, Nenávisť až do špiku kosti...\" tak zneli titulky kníh na regáloch.
„Čo tu vlastne robím?“ opýtal som sa sám seba. Odpoveď znela jasne: „Čakám na autobus!“ Keď príde to správne číslo, nasadnem a budem dúfať, že ma zavezie opäť do môjho starého bytu plného inšpirácií, príbehov a hodnôt, ktoré hoci dnes už nie sú v kurze, vážia viac než všetky regály plné kníh.
 
Katarína Matušková