Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Veľká naháňačka

 Poručík Kubiš z obvodného oddelenia PZ v okresnom meste na strednom Slovensku sa "tešil" na dnešnú službu. Tak ako vždy po Všechsvätých, aj dnes vedel, čo ho bude čakať - jeden chatár za druhým. Zvýšenú návštevnosť zaznamenávali na oddelení každý pondelok, najmä však po niekoľkých dňoch voľna a po sviatkoch. To prichádzali s prosíkom chalupári, ktorí sa do svojho útulku dostali iba raz za niekoľko mesiacov. Prišli, videli, zaplakali. Čo iné? Vlámačky. Okolo okresného mesta bolo viacero rekreačných lokalít, kde si pokúpili chalupy najmä Bratislavčania a Banskobystričania. Tým bolo dosť ďaleko chodiť každý týždeň. No a keď sa konečne dostali na chalupu, zistili, že im ju ktosi opätovne vybielil.
Všetci nadávali na políciu. Poručík Kubiš bol mnohokrát nútený ich úvahy o neschopnosti polície uznať, ale niektorých poznal už pridlho. Prišiel taký bývalý hokejový reprezentant a diktoval: "Zmizol mi televízor Sanyo v hodnote 22 tisíc korún, veža za 15 tisíc korún, videorekordér Philips za 35 tisíc... mám od toho aj doklady. "

Kubiš ho vždy chápavo vypočul a potom sa pohrabal v papieroch. "Aký typ televízora ste to mali?"

Hokejista bol vždy pripravený - bol to CXL-2000, výrobné číslo to a to.

"Aha," neodpustil si Kubiš, "to je ten, čo vám ukradli akurát pred rokom, však?"

Mnohí chalupári sa takto primitívne chceli "hojiť" na poisťovniach a poručík Kubiš, skromný policajt obvodného oddelenia si vždy pomyslel, že tí páni z hlavného mesta intelekt policajtov vo všeobecnosti naozaj podceňujú... Ten pondelok po Pamiatke zosnulých však už aj jemu vzkypela žlč. Hlásení o krádežiach vlámaním bolo viac ako inokedy a čo bolo najzaujímavejšie - napospol to boli ľudia, ktorí chodia na chalupy týždenne. Čiže hlásenia o udalosti boli relatívne čerstvé. A ešte niečo - všetky vlámania boli vykonané tým istým, dosť zvláštnym spôsobom! To by nasvedčovalo, že sa mu motá po revíre ktosi iný! Autor tejto súdničky nechce dávať návod iným zlodejom, nuž systém vniknutia do objektu nepopíše. Bolo však jasné, že neznámy vlamač vymyslel, resp. niekde odkukal spôsob, aký v onej lokalite dosiaľ nevideli. Veľmi jednoduchý, ale účinný. Vykradnutých chát bolo šesť. Všetky v okruhu päť až desať kilometrov, vysoko v lese. Na každý deň v týždni jedna? Všetko tomu nasvedčovalo, lebo zlodej vždy v chalupe aj prespal. Škoda vcelku neveľká, páchateľ sa orientoval najmä na potraviny, šatstvo a ľahko predajnú malú elektroniku. Nebral nič väčšie. Hm, rozmýšlal Kubiš, to bude nejaký pasant. Alebo niekto nedávno prepustený z lochu, možno človek vyhodený z bytu. V chatách prespával, evidentne si teda trestnou činnosťou zadovažoval prostriedky na živobytie, nie na zisk. Teda - sólista. Nechával množstvo odtlačkov, ale všetky v rukaviciach, nepoužiteľné. Kubiš sa usiloval osobne zúčastniť prehliadok vykradnutých chát a doplniť si tak obraz, utvorený zo zápisníc. Bolo to tak - chlap bol evidentne cudzí, žiaden miestny primitívny „somrák". Inteligentný, nerobil zbytočnú škodu, nelámal, neničil. A -keď našiel v komore niečo dobré pod zub či od smädu, najedol sa, vypil, ale bez odtlačkov. Všetko buď poumýval, alebo mal  rukavice.

Poručíkovi Kubišovi sa chlapík začal páčiť. Mal rád inteligentných súperov. Neznámy, ktorého si pracovne nazval Edison, pravdepodobne putoval, hoci sled chát tomu nenasvedčoval. Dal dožiadanie do okolitých okresov a veru ani inde nebol neznámy tak celkom neznámy! Ten istý spôsob práce, ten istý spôsob správania sa na mieste činu. Technici z viacerých okresov už mali z neho všetko - súčiastky odevu, ktoré zanechával, vlasy, zachytené na vankúšoch, ba aj vzorky stolice z latríny. A nielen to...  Keď sa to zrátalo, mal na svedomí takých tridsať až štyridsať chát a putoval už tri mesiace cez päť okresov v ich kraji! Kubiš teda posunul „vec" na kraj a čakal, či sa Edison náhodou neobjaví ešte niekde v jeho revíri. A veru hej! Presne o týždeň, na ďalší pondelok sa objavil chalupár úplne z okraja okresu. Zvyčajné lamentácie, ale jeden fakt bol podstatný - keď poškodený prišiel v pondelok ráno, lebo cez víkend „nestíhal" a potreboval zazimovať vodovod, na sporáku našiel ešte teplý čajník. Takže sa so zlodejom zrejme len tesne minul a ihneď autom uháňal na obvodné oddelenie. Podľa popisu vniknutia bolo jasné, že je to Edisonova práca! Kubiš pozrel na hodinky. Uplynuli ani nie dve hodiny. To by nemuselo byť márne! Išiel za šéfom, teda  riaditeľom okresu.
Šéf, inak sotva o  tri roky starší od neho, pozorne počúval. Kubiš mu vysvetlil, kto je to Edison. Šéf rýchlo pochopil, čo požaduje - aby sa urobila krajská „uzávera" so spojením síl viacerých okresov z dvoch krajov, teda z jednej i z druhej strany predpokladaného výskytu.
„Ďaleko nemohol ujsť a navyše, má pri sebe veci, ktoré bude chcieť predať!"

Šéf pochyboval:„Si si istý, že je to on?"

Kubiš už chytil klasickú poľovnícku horúčku. „Tuším, teda vlastne som si istý!"

„Na základe čoho?"

„Zámok bol vylomený presne tým istým spôsobom. Edison tam prespal, ráno si pekne uvaril kávu a zmizol. Možno aj zazrel majiteľa. Edison podľa všetkého nemá peniaze, bude to chcieť niekde rýchle streliť! A potom, pán riaditeľ, tento majiteľ si v kadibudke tiež všimol zaujímavý detail - v niektorých veckách Edison z nudy vyrába akési lastovičky z toaletného papiera a ukladá ich pekne vedľa seba na dosku. To mi už potvrdili chalani z dvoch okresov." 

Šéf rozmýšľal. Nemal chuť buntošiť dva kraje. Ale čo keď má ten chlapec pravdu? Edison nám môže šarapatiť v okolí ešte dlhé mesiace, húta!. Nevieme, kto to je a ani ako sa pohybuje. V podstate by jeho zadržanie bolo iba náhodou...

„Máme aspoň jeho popis?"

„Máme," ubezpečoval Kubiš. „A teraz nám práve robia daktyly z tej poslednej chaty, ponáhľal sa, nestihol po sebe poupratovať Sú tam nejaké odtlačky!" 

Riaditeľ okresu ešte chvíľu rozmýšľal. „ No, povedz im, nech si s tými daktylmi švihnú. Pochybujem, že by sme ho nemali v evidencii. Akonáhle bude jasná totožnosť, príď za mnou a môžeme to spustiť!" 

Uspokojený Kubiš odkráčal. Riaditeľ zodvihol telefón, upozornil krajského riaditeľa, že bude potrebovať súčinnosť. Šéf kraja mu sľúbil, že hneď volá susedom, aby zmobilizovali dva najbližšie okresy.  Asi o polhodinu pribehol Kubiš. „Máme to! Päťkrát súdne trestaný, trídsaťpäťročný Jozef Búčik, z nášho okresu. Zvláštne, že ho nikto nevidel. Je dokonale opatrný a perfektne pozná terén, voľakedy dávno začínal ako horský vodca. V lete ho pustili, sedel štyri roky za majetkovú trestnú činnosť!"

„Máme fotky?"

„Máme, už ich množíme a faxujeme!"

  Akcia sa rozbehla. Na prístupové cesty k horskému masívu sa z oboch strán stiahli početné hliadky, dvaja kriminalisti strážili aj miesto trvalého bydliska Jozefa Búčika. Ďalší obchádzali pohostinstvá a železničné stanice v okolí nádejajúc sa, že Búčik bude chcieť niečo predať Všade ukazovali jeho fotografie a žiadali občanov, aby ihneď volali 158-čku. Akcia bežala už štyri hodiny, ale bezvýsledne. Až napokon prišlo hlásenie z tretieho okresu. Hliadky tu kontrolovali každé vozidlo, jedna škodovka odmietla zastaviť. Trochu sa strieľalo, napokon nezranený vodič zastal. Auto bolo ukradnuté a vodičom bez oprávnenia bol práve Búčik! Videl, že v lese sú hliadky, nuž to skúsil po ceste...  Kubiš bol spokojný. Nepochyboval, že Búčlkovi celú trestnú činnosť dokážu. A najviac ho potešilo, že majiteľovi ukradnutého vozidla škodovku vrátili ešte skôr, ako si vôbec všimol, že zmizla! Náš príbeh je ďalej už vcelku nezaujímavý. Búčik podrobne vypovedal, že po prepustení z väzenia išiel domov plný predsavzatí, ale otec ho vyhnal, že s kriminálnikom pod jednou strechou bývať nebude. Tak sa túlal po horách, dobre to tu poznal a žil z toho, čo chalupári nechali... A ten „grif" na zámok? Nuž ten mu poradil iný mukel, s ktorým bol na cele...Kubiš si za úspešnú koordináciu akcie vyslúžil odmenu, hoci v zásade o veľa neišlo, veď Búčik nespôsobil nejakú mimoriadne veľkú škodu a navyše, bolo mu už dosť jedno, či je na slobode alebo v base...

Ondrej Šimúny