Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Uzlíček nervov

Ten augustový deň sa Jánovi Koválovi veľmi nevydaril. Mal neveľkú firmu na stavebnú údržbu, ktorou sa podieľal na opravách v jednom veľkom chemickom závode. Z času na čas sa nezaobišiel bez subdodávateľov.
Tak aj dnes - mala mu nastúpiť asfaltérska čata, ale neprišla, a tak hneď vyfasoval zrážku z budúcej faktúry za oneskorenie. To mám ako darček k narodeninám, pomyslel si, pretože zajtra mal osláviť 45. narodeniny. S chlapmi vypil na obed tri či štyri pivá, niečo poplatil a pred druhou už bol v ubytovni, pretože ho nie po prvý raz v tomto týždni kruto rozbolel zub. Nedbal na vypité pivo, dal si dva alnagony a dúfal, že táto kombinácia zaberie. Skrátka, mal náladu pod psa, všetko ho jedovalo a tak ticho trucoval na posteli. Ešte aj táto ubytovňa mu liezla na nervy. Chodil na týždňovky, spával v nej, pretože zasa nezarábal toľko, aby si mohol dovoliť prenajať byt. Ale ako vysokoškolsky vzdelaný človek z intelektuálskej rodiny zle znášal tunajšie robotnícke maniere. Tí chlapi nevedeli ani piť - buď bezuzdne hulákali, alebo sa bili. Posledné týždne sa sem nasťahovali aj akísi Ukrajinci a to bolo ešte horšie. Už dvakrát mu ktosi dal po hlave a obral ho o peniaze, keď sa neskoro večer vracal  podpitý na ubytovňu. Mal podozrenie práve na tých Ukrajincov, ale polícia im nič nedokázala.
Tak tam ležal, držal si vreckovku na boľavom líci a rozmýšľal, či si má ísť po nejakú borovičku, alebo si dať ešte jeden prášok. Myšlienku ísť na pohotovosť hneď zamietol. Odrazu ktosi zaklopal na dvere.
"Kto je?"
"Saša".
Nevedel, kto je Saša, ale vrčiac otvoril dvere. Vonku stál akýsi chlap v montérkach a lámanou slovenčinou ho prosil, či by mu nepožičal tisíc korún, že vráti na výplatu. Ešte ten mu tu chýbal. "Vypadni!"
V tej chvíli sa chlapík vtlačil dovnútra a vytiahol nôž. "Dáš?"
 Zahnal sa. Kovál nebol amatér, reflexívnym  pohybom mu nôž z ruky vyrazil. Dýka s asi desať centimetrovou čepeľou letela oblúkom do rohu miestnosti. Obaja po nej skočili. Kovál bol rýchlejší. Po niekoľkých minútach zišiel Kovál z druhého poschodia ubytovne na prízemie aj s krvavým nožom v ruke a bez väčšieho pohnutia oznámil vrátničke, že asi niekoho zapichol.
"Čo ste?"
"Neviem. Leží tam chlap a niečo mu je. Volajte sanitku!"
V tom istom čase už cez vrátnicu prešlo pár chlapov a so zdesením si obzerali očividne zakrvaveného Kovála, ako nezúčastnene hľadí do skla vrátnice, držiac v ruke do červena sfarbený nôž. Prišla sanitka, policajti dali Koválovi putá a asi po hodine ho kamsi odviedli. Na druhé poschodie sa nedalo ísť, policajti nikoho nepustili a chlapov posielali na pivo. Tí so šomraním postávali, alebo počúvli dobrú radu a odišli k Dodovi na pivo.
Na chodbe ubytovne v neveľkej kaluži krvi ležal tunajší dočasný ubyvateľ 35-ročný Ukrajinec. Akýsi Oleg. Bol celý zakrvavený a mŕtvy. Lekár  skonštatoval, že ho ktosi, zrejme ten Kovál, dôkladne dobodal. Počítanie vpichov nechal na súdneho lekára.
"Tomu by nepomohla ani svätená voda, ten chlap mu prepichol krkavicu. Rýchlo vykrvácal. Zázrak, že sa dostal až sem, na chodbu," oznámil vyšetrovateľovi nadporučíkovi Nemcovi.
Nemec pokyvkal hlavou. V duchu rozmýšľal, že to nebude až také jednoduché, lebo celý incident zrejme nikto nevidel, Oleg mu už nič nepovie a Kovál si zasa bude vymýšľať, čo sa mu bude hodiť. Bolo mu jasné, že na Kovála musí navrhnúť väzbu, aj keď o jeho vine nebolo pochýb.
Kovál by si zaručene po týždni či dvoch našiel nejakých svedkov, ochotných tvrdiť, že v tom čase boli spolu, videli, ako to bolo, v panike ušli a potom sa báli vypovedať, pretože sa im Ukrajinci vyhrážali. Hej, tak nejako by to bolo. Keď bude Kovál v suchu, bude si musieť vymyslieť niečo iné...
Nemec sa ani veľmi nepomýlil v odhade. Taký prichytený či rezignovaný vrah totiž nemá veľa možností, ako zdôvodniť svoje konanie. Kovál stál pred úlohou hodnoverným spôsobom objasniť ako sa stalo, že ten Oleg sa opakovane napichával na nôž neznámeho pôvodu. Prichádzala by do úvahy nutná obrana, ale trinásť rán?
Nepredbiehajme. Súdny lekár naozaj ustálil, že Olegovi Kovál zasadil dovedna trinásť rán, z ktorých dve bolo možné považovať za smrteľné. Hlavný zápas sa podľa stôp odohral v izbe. Oleg so smrteľnou ranou v hrdle stačil vyjsť na chodbu, snažil sa prstami upchaťsi dieru, ktorou mu striekala krv, ale tu ho Kovál ešte dorazil ďalšími ranami. Koválovi prospievalo, že hneď išiel na vrátnicu a oznámil, čo sa stalo. Nemcovi však nevedel povedať nič podstatné, iba to, čo sme už spomenuli. Ďalej tvrdil, že viac si nepamätá. Chytil ho amok a vôbec nevie, či ho pichol raz alebo päťkrát, skôr sa mu vidí, že to Oleg útočil a napichával sa na ten nôž. To zrejme tie prášky s pivom, jednoducho si nič nepamätá...
Nadporučík Nemec rozmýšľal, či to nemôže byť pravda. Ani nie dve hodiny po skutku lekári Koválovi opakovane zobrali krv a zistili, že má v nej niečo vyše promile alkoholu. Našli aj stopy po analgetikách. Či táto kombinácia mohla u Kovála vyvolať takú skratovú reakciu a úplnú stratu pamäti, to už boli otázky, ktoré Nemec musel adresovať súdnym znalcom z odboru psychiatrie a iných medicínskych disciplín.
Medzičasom sa usiloval niečo zistiť o Koválovi. Bývalý zamestnávateľ v chemickej fabrike ho hodnotil vysoko pozitívne. Po revolúcii sa dal na podnikanie, v podstate ho fabrika živila aj ďalej. Nie bohvieako, ale celkom slušne. Medzi kolegami bol Kovál  hodnotený ako celkom príjemný spoločník, ktorý neľutoval korunu, keď bolo treba platiť v krčme. Nekonfliktný, nehádal sa. Vedeli, že ho už dvakrát ktosi prepadol na ulici v parčíku a že policajti nič nezistili. To tí Ukrajinci! Taký nôž u neho v izbe nikto nevidel, ani chlapík, ktorý s ním mesiac býval, kým si Kovál nevybavil samostatnú izbu. Od Ukrajincov nezistil Nemec takisto skoro nič. Uplná omerta. Takých Olegov tam bolo vari štyridsať. Nikto netušil, prečo ten Oleg išiel pýtať peniaze práve od Kovála. Ak to tak vôbec bolo. Doma nechal ženu a dve deti.
"A inak?"
"Čo inak?"
"Pil?"
Nechápavý úsmev. Kto tu nepije? Malo to asi znamenať Oleg mal v krvi dve a pol promile alkoholu, čo bol na skoré popoludnie a podľa európskej normy celkom slušný výkon. Ukrajinské normy nadporučík Nemec neovládal, zistil však, že je jedno, kedy s nimi hovorí. Či ráno, či večer, charakteristický alkoholový zápach prenasledoval jeho respondentov vždy. Čudoval sa, že to v tej chemičke znášajú. Nu što, Ukrajinci.

Takže, čo vedel? Dokopy nič. Zalistoval ešte v registri, našiel Koválovi jeden nevýznamný trestný čin kedysi pred pätnástimi rokmi. Inak tiež nič. Toto nevyzerá ani na vydieranie, ani na nič iné, tým by sa bol Kovál určite pochválil. Tvrdil, že Olega nikdy predtým nevidel, resp. o tom nevie. A aj pri opakovaných výsluchoch Kovál trval na tom, že Oleg ho napadol prvý, jemu sa podarilo zmocniť sa noža a potom ho v neovládateľnom návale zlosti zrejme pichol, ale to si nepamätá, pretože bol pod vplyvom alkoholu v kombinácii s alnagonom. Viac nevie a hotovo. Prebral sa až vtedy, keď sa Oleg nehýbal a hneď išiel na vrátnicu. Viac k tomu nemá čo povedať. Veľa z neho nevydolovali ani psychiatri. Žiaden alkoholický abúzus, žiadna úchylka ani duševná porucha. Dokonale normálny človek. Podstatné však bolo, že lekári viac potvrdili, ako vylúčili možný vplyv spomenutej "liečivej" kombinácie na Koválovu pamäť, a tak síce prokurátor obžaloval Kovála z vraždy, v kútiku duše však sám neveril, že mu to súd zhltne. Tak aj bolo. Súd sa kolektívne škrabal za uchom. Mali mŕtvolu, mali páchateľa, ale prakticky nemali motív a už vonkoncom nemohli dokázať, že by sa bol Kovál akýmkoľvek spôsobom chystal Olega zabiť. Nikto nedokázal, že by sa boli poznali, nikto nevedel, za akých okolností sa Oleg ocitol v Koválovej izbe. Isté bolo, že došlo k zápasu a keďže dýka zrejme nepatrila Koválovi, bolo pravdepodobnejšie, že si ju Oleg priniesol so sebou. Či ju naozaj chcel použiť, to sa už tiež nikto nedozvie a Kovál má dosť dôvodov mlčať. Takže predseda senátu sa dlho hrabal v Trestnom zákone a potom použil poriadne gumový, ale vcelku  osvedčený § 201a - Opilstvo. Stojí za to odcitovať ho celý v podobe, v akej platil v čase pojednávania:
"Kto sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky alebo inak privedie, hoci aj z nedbanlivosti, do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, potresce sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov, ak sa však dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, na ktorý zákon ustanovuje miernejší trest, potresce sa oným miernejším trestom."

Tak. Šikovne vymyslené. Ak by mu súd "prišil" vraždu, bol by na tom horšie, tam je totiž sadzba od desať rokov hore. Ale ani toto rozpätie trestu nie je na zahodenie... Kovál dostal na súde trest šesť rokov odňatia slobody. S prihliadnutím na viaceré poľahčujúce okolnosti ho súd ubytoval v zariadení prvej nápravnovýchovnej skupiny a ako zákusok mu uložil povinnosť ústavnou formou  absolvovať protialkoholické liečenie, aby si nezvykol vyháňať bolesť zubov takýmto spôsobom.
 

Ondrej Šimúny