Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Učil ich lietať...

Tento prípad z roku 1995 otriasol celou verejnosťou. Nikto nevedel pochopiť, ako sa to mohlo stať. Prečo sa stalo, že dvaja malí chlapci vo veku osem a šesť rokov zomreli takmer naraz neobyčajne krutým spôsobom a ten, čo ich zabil, bol vlastný otec...

Jaroslav Janda vraj predtým nebol zlý chlap. Hovorili to chlapi, čo s ním žili v  baníckej kolónii v Handlovej.
On sám sa veľmi chváliť nemohol. Školu neskončil a z vojenčiny ho vyhodili, keď namieril samopalom na svojho nadriadeného a vyhrážal sa mu, že ho zastrelí. Radšej ho dali na pozorovanie do blázinca, aby s ním  mali pokoj. Potom fetoval, robil vo vodárňach. V roku 1987 si zobral istú Martu. Urobil jej dve deti - Jarka a Viktora. Mladší chlapec však nemal ani rok, keď Jandová ušla s akýmsi chlapom do Trenčína a nikdy viac sa neozvala. Deti mu preto súd ešte v roku 1990 zveril do opatery.
Janda ostal sám s dvoma deťmi. Chlapi z krčmy boli prekvapení, že to dokáže. Robil, pral, s výdatnou pomocou svojej matky sa staral o deti. Býval v činžiakovom byte na ôsmom poschodí. Sem - tam si vypil, to je pravda, ale ani učiteľky, ani kolízna opatrovníčka nemohli povedať krivého slova. Všetko  bolo, ako má byť. Akurát deti nemali mamu, iba starú mamu a otca.
Lenže potom Jandu pre časté absencie vyliali z roboty. Fuškoval, vedel zarobiť, ani medzi susedmi spočiatku nemal problémy, no neskôr to už s ním išlo z kopca. Pil, bol zlý na deti, bil ich. Susedia videli malého Viktora chodiť s monoklom od otca, ba raz Viktora tak šmaril o zem, že zvracal od bolesti... Čosi sa už dostalo do uší aj opatrovníčke, vznikla úvaha, že mu chlapcov zoberú. Nechcel o tom ani počuť.
Čo je veľa, to je veľa. Napokon sa do neho pustili aj chlapi v krčme. Že keď sa nevie postarať o deti, nech ich radšej dá štátu. "Ja a vzdať sa detí?" kričal, keď bol opitý. " To ich radšej z okna vyhodím!" Deti síce nevyhadzoval, ale keď nechceli jesť, stalo sa, že taniere aj s obsahom leteli cez okno. Uľavilo sa mu?
Noc pred 25. júnom 1995 Janda strávil zle. Nespal, bolel ho zub, bol nervózny. Ráno vyliezol z postele a rovno išiel do krčmy. Tak vlastne chodil celý deň, do hostinca, vzdialeného asi 400 metrov od činžiaku, kde na ôsmom poschodí s chlapcami býval. Sedel v krčme, občas zašiel chlapcov skontrolovať, dal im najesť a zasa do krčmy.  Podvečer už mal dobre vyťaté a s chlapmi sa iba hádal. Najprv sa do neho pustil Norbert, vyčítal mu, že sa nestará o chlapcov. Aj pár faciek padlo. Potom mu zasa Fero nadával, že aj syna má nespratníka, lebo furt bije jeho syna. To už Jandu naštvalo, Fera zhodil na zem a dokopal.Odrazu chcel, aby mu všetci dali pokoj, aby nemal tieto starosti. Bez roboty je, dvaja chlapci na krku, čo to je za život? " To ich radšej z okna vyhodím!" oznamoval chlapom v krčme. Smiali sa mu. "Nevyhodíš, na to si ty makký!"
Naštvatý išiel domov. Mladšieho Viktora videl bicyklovať sa okolo domu. "Poď domov, bude sranda," povedal mu vraj. Chlapcovi sa nechcelo. Akýsi sused neskôr tvrdil, že mu povedal aj : "Stúpaj domov, dnes ťa vyj... z okna!" Bicykel šmaril po schodoch do pivnice a protestujúci Viktor musel s ním. Netušil, že sú to posledné chvíle jeho života.
Okolo pol deviatej večer dopadli na handlovskú zem dve malé telá. Jarkove a Viktorove. Viktor ešte chvíľu chrčal. Kým zdesení susedia zavolali sanitku, dodýchal. Ich otec Jaroslav Janda pokojne vyšiel von a kráčal do krčmy. Ktorási suseda iba zdesene vzdychla. "Jaro, čo si to urobil?" Ďalší, oveľa starší sused mu chcel vraziť. Janda facku ľahko odvrátil a mieril do krčmy, rovno k výčapu. "Danka, nalej, lebo ma tu dvadsať rokov neuvidíš!" A všetkým oznámil, že deti vyj... z okna.
Nechceli mu veriť. Kým si stačili uvedomiť dosah jeho  slov, do krčmy vtrhli policajti. Keď dali Jandovi fúkať, na elektronickom testeri mu namerali 2,08 promile alkoholu v krvi. Putoval rovno do záchytky a ráno pred vyšetrovateľa.
Správa o tom, čo Janda urobil svojim dvom synom, letela Handlovou ako blesk. Nikto nechcel veriť, že by toho Janda bol schopný. Bol. Pred  vyšetrovateľom sprvoti pokojne popísal, že keď prišli s Viktorom hore, videl Jara, ako sa hrá s pohlavným údom. To ho vraj nahnevalo, a tak ho hneď vyhodil z okna obývačky. Jarko vraj stačil povedať iba "Ocko!" Potom zobral Viktora. Ten, ako dokázali súdni znalci, sa vzpieral, kričal, bál sa. Letel z okna spálne. Jarko dopadol naplocho, roztrhlo mu srdce. Viktor letel rovno nohami dole, úder mu úplne rozbil hlavu, masívne vdychoval vlastnú krv...
Janda vypovedal, že potom si zobral peniaze a išiel do krčmy oznámiť chlapom, čo urobil. To preto, lebo sa mu vysmievali, že je mäkký. Priznal, že v byte na ôsmom poschodí rozmýšľal aj on, či  vyskočí z okna, ale "opilci majú štastie, bál som sa, že si iba zlomím nohu a potom budem trpieť".
Janda nechápal, prečo to urobil. Ľutoval to. Potom začal meniť svoje výpovede. Vraj Jara nechcel vyhodiť iba postrašiť, lebo sa hral s údom, preto ho držal rukami na parapete okna, no Jaro ho poštípal, on sa zľakol a chlapec mu vypadol z rúk... Nikto mu neveril. Predtým predsa jasne povedal, že Jara vyhodil a potom si povedal, že keď už má sedieť, tak nech sedí za dvoch...
Vyšetrovateľ nariadil preskúmanie jeho duševného stavu. Podľa psychiatrov bol síce abnormne štruktúrovaný, so sklonom k impulzivite, agresivite a k egocentrizmu, ale chápal význam trestného stíhania, v čase činu nebol  nepríčetný...
Tam, v banskobystrickom ústave pre výkon väzby, sa v auguste 1995 pokúsil o samovraždu. Neuspel, putoval do trenčianskej väzenskej nemocnice. Po čase ho vrátili do banskobystrickej basy a prokurátor ho na sklonku roku 1995 obžaloval z trestného činu dvojnásobnej vraždy. Obžalobca uvažoval dokonca o doživotnom treste, generálna prokuratúra však na základe znaleckého posudku usúdila, že predsa len ešte existuje možnosť prevýchovy muža, ktorý vyhodil svojich dvoch synov z okna. Jaroslav Janda išiel teda na súd s perspektívou, že doživotie nedostane. Nepočkal však na rozsudok. Deň pred jeho vynesením, 30. 9. 1996 sa mu v banskobystrickej cele predsa len podarilo obesiť. Nedá sa povedať, že by to niekomu bolo ľúto. Sám vyniesol spravodlivý ortieľ nad sebou.
 
Ondrej Šimúny