Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Tunel sťaby pod Braniskom

Ešte pred niekoľkými rokmi bolo najrozšírenejším druhom podvodu prevzatie tovaru na faktúru a jeho nezaplatenie. Ľudia, ktorí sa venovali takémuto druhu ekonomickej trestnej činnosti, dostali pomenovanie "fakturanti". Pri pátraní po neplatičoch sa spravidla zistilo, že majiteľom firmy, ktorý podpísal všetky záväzky, je nejaký slaboduchý jedinec, ktorý sa vlastne poriadne ani podpísať nevie. Väčšinou ani netušil, o čo išlo, keď ktosi od neho pýtal dlžné milióny. Nuž ho zatvorili a peniaze už nikto nikdy viac nevidel. Takýto slaboduchý jedinec potom dostal pomenovanie "biely kôň".
Dnes už fakturantom z väčšej miery odzvonilo. Podniky a firmy sú oveľa opatrnejšie, uprednostňujú platbu v hotovosti alebo dodávku tovaru až po obdržaní príslušnej sumy na účet. Výsadu odoberať tovar na faktúru majú len stáli, preverení a spoľahliví klienti. Preto aj podvodníci zdokonaľujú svoje metódy, falšujú zmenky, fiktívne preháňajú faktúry cez viaceré firmy, dokonalé podvody dokážu urobiť aj prostredníctvom tzv. vratky DPH.
Raz za čas sa však predsa len stane, že ktosi naletí i dosť triviálnej finte.

To sa pritrafilo aj jednej veľkej potravinárskej fabrike na strednom Slovensku. Pred časom ju kúpil zahraničný gigant Monako, a.s. a darí sa jej výborne. Odberateľov ráta na stovky. Dlhší čas patrila medzi spoľahlivých odberateľov výrobkov z Monaka aj súkromná firma, ktorej obrat sa pohyboval rádovo v miliónoch. Nazvime ju trebárs Proviant, s.r.o.  a založili ju traja bývalí kolegovia z obchodného úseku jedného strojárskeho podniku a nedarilo sa im zle. Získali dokonca úver na nákup tovaru vo výške 12 miliónov korún. Pochopiteľne, tým mala banka automaticky na tento tovar záložné právo. So splácaním úveru od Proviantu však tento finančný ústav problémy vcelku nemal. Proviant, dodržiaval upravený splátkový kalendár, i keď bolo jasné, že pôvodný termín splatnosti celkového úveru - 30. júna - firma nedodrží. Banke to až tak neprekážalo, nebol to jediný podobný prípad a kým dlžník ako-tak splácal, banka s ním mala trpezlivosť. Bodaj by nie, za tie úžernícke úroky...

Aj v našom prípade sa s konateľom Proviantu dohodli a život išiel ďalej. Spokojný bol aj  potravinársky gigant, pretože Proviant dokázal odoberať pomerne slušné množstvá tovaru a vždy riadne zaplatil. Nuž neskôr v záujme zrýchlenia odberu a "otáčania" peňazí akciovka prešla na faktúrový spôsob uhrádzania, veď pracovníci Monaka si dôkladne overili, že Proviant disponuje spoľahlivým úverom. Fungovalo to teda tak, že  akciovka Monako tovar dodala a konateľ spoločnosti Proviant dal povedzme do dvoch týždňov príkaz banke uhradiť faktúru zo svojho účtu na účet Monaka. Ešte v polovici júna dostal Proviant na faktúru novú zásielku potravinárskych výrobkov bezmála za tri milióny korún.  V učtárni Monaka si však v druhej polovici mesiaca všimli, že obvyklé platby z Proviantu na ich účet „nenabehli". Prečo? Začali pátrať, čo sa vlastne stalo. Pátranie bolo krátke a neefektívne z jednoduchého dôvodu.  Firma v podstate neexistovala. Namiesto Proviantu mali odrazu do činenia s akýmsi iným právnickým subjektom pod názvom Kanaria, s.r.o. Jediným konateľom a majiteľom Kanarie bol odrazu jeden z pôvodných pracovníkov Proviantu, mladý, sotva 23-ročný Viktor Richardus. Podľa záznamov z obchodného registra zistili, že pôvodná firma previedla na Richardusa všetky práva a povinnosti. Lenže z firmy Kanaria ostala iba tabuľa na dverách pôvodných obchodných priestorov. To už spolu s policajtmi začali tušiť, že pán Richardus ich pekne oblafol. Veď o zmene konateľa im nikto nič nepovedal a oni tovar poslali!

Pána majiteľa Viktora nikde nebolo a zistili aj iné veci -akonáhle z Monaka prišla zásielka, nechal sa zaregistrovať pod novým názvom a všetkých zamestnancov okamžite prepustil, dal im výpovede. Tovar nevyexpedovali ako zvyčajne, ale ostal sústredený v sklade. Ani tu sa dlho neohrial. Papierovo ho onedlho objavili v plusových položkách inej firmy úplne v inom okrese na juhu Slovenska.

„Áno, pána Richardusa poznáme," tvrdili pracovníci tejto firmy. „Spojil sa s nami a ponúkol nám tovar na predaj. Trval na predaji v hotovosti, poskytol preto aj zľavu, vraj potrebuje rýchlo vyrovnať akési podlžnosti. Nuž sme ho vyplatili v hotovosti, tovar nám riadne priviezol a viac sme sa nestarali. Pre nás to bol vcelku výhodný obchod."

To je možné, mysleli si ľudia v Monaku, ale pre nás určite nie. V duchu odpísali takmer tri milióny korún hneď po tom, čo zistili, že Proviant, resp. Kanaria v podstate neexistujú a Viktor Richardus je niekde v čertoch. Komusi zavŕtalo v hlave - nechcel nám Richardus novým názvom firmy naznačiť, že mu je už dobre kdesi na Kanárskych ostrovoch? Nuž, úvaha by to bola, pretože miestne intenzívne pátranie naozaj nikam neviedlo. Príbuzní vedeli akurát toľko, že „kdesi odcestoval". To ale robil často, patrilo to k jeho pracovným povinnostiam, nuž prečo by sa vzrušovali? Nikdy im nehlásil, kam ide, nanajvýš im poslal kartu. „Nestalo sa mu niečo?" božekala matka.

Ľudia v Monaku si skôr mysleli, že sa od jedu voľačo stane im  A a podobné šoky zažívali pár dní aj v onom bankovom ústave. Z pôvodného dvanásťmiliónového úveru totiž Proviant splatil len časť a tak si do mínusov zarátali aj s úrokmi pekných 6,8 milióna korún. V inom prípade by prišlo na rad uplatnenie záložného práva, lenže čo v prípade firmy Proviant, ktorá sa akýmsi administratívnym zázrakom pretransformovala na inú firmu Kanaria, s.r.o., pričom predala celý movitý i nemovitý majetok pôvodnej firmy Proviant ?

Takže keď si poškodení spolu sadli a vyložili celú vec polícii, rátanie bolo vlastne veľmi jednoduché. Mínusy predstavovali v jednom prípade na konto Monaka 2,95 milióna korún za nezaplatený tovar a v prípade banky zostatok nesplateného úveru vo výške 6,8 milióna korún. Slušné, nie? Pán Richardus tak strčil do vlastného vrecka bezmála desať miliónov korún a zmizol nevedno kde. Čo s tým má urobiť polícia? Môže si myslieť, že pôvodná firma Proviant sa rozpadla po tichej dohode ďalších zainteresovaných, napríklad bývalých spoločníkov? Aký bol vlastne motív pre taký bleskový rozpad firmy a prevedenie všetkých práv a záväzkov na jediného mladého chlapca? Prečo sa tak rýchlo a bezbolestne vzdali svojich podielov? Môže si polícia myslieť, že všetko nebolo v poriadku ani v štátnej správe, keď „ktosi" schválil likvidáciu firmy Proviant, hoci nemala vysporiadané všetky pohľadávky a nikoho to nezaujato?  Polícia sa môže pýtať všeličo. V zásade však veľa vody asi nenamúti, kým nenájde Viktora Richardusa. Nájde ho vo svete? Kto si trúfa predpovedať, nech tak urobí...