Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Rozpaky jedného vyšetrovateľa

"Ja by som ich zabil!"

Tieto pamätné slová povedal pred vyšetrovateľom jedného z okresných úradov vyšetrovania v Bratislave "poškodený", teda majiteľ chatky, ktorá sa už po tretíkrát stala cieľom vlamačov. Vyšetrovateľ mjr. Vilém rutinným spôsobom zapísal, čo mu inžinier Nekola porozprával. Vražedné slová poškodeného nezobral na vedomie a zápisnicu založil do spisu. Ten utešene narastal. Vilémovi bolo jasné, že im v  záhradkárskej osade šarapatí minimálne dvojčlenná skupina zlodejov najhrubšieho zrna. Tieto "típky" mu boli odporné najmä preto, že pracovali bez štipky fantázie, bez originality, iba hrubou silou. Prišli, rozplietli alebo rozstrihalí pletivo plotu, vylomili okenice alebo dvere, vo vnútri pobrali, čo sa dalo a zmizli. Nakradnuté veci dávali nevedno kde. Miestni záhradkári neboli dnešní, našlo sa už len málo takých odvážlivcov, čo v chatke nechali cennejšiu vec. A tak nebolo zriedkavé hlásenie poškodených, podľa ktorých viac stála oprava dverí a okien, ako tvorila zostatková cena ukradnutých vecí. Niekde dokonca nenašli zlodeji vôbec nič, iba všetko vylámali a narobili škodu.
"To je práve to!" komentoval bezmocnosť poškodených inžinier Nekola, "dvere som mal voľakde od babky či z búračky. Nestáli ma nič. A skúste teraz kúpiť nové! Tá je pekných pár tisíc a poisťovňa mi dá h. .. !"
Vilémovi boli tieto veci chronicky známe a pred poškodenými sa cítil trápne. Čo im mal ako vyšetrovateľ povedať? Že páchateľov určite dolapia a posadia do chládku? Nebol by si istý ani jednou, ani druhou alternatívou. Po prvé tí vlamači šarapatili už niekoľko mesiacov a jeho kolegovia z iných zložiek sa akosi nemali k činu. Poriadkári občas v autách prešli po osade aby sa nepovedalo, operatívci vyspovedali zopár somrákov v krčmách. To bolo všetko. Z vlastnej skúsenosti vedel, že niekoľko stokorunové alebo niekoľko tisíckorunové škody kolegov nevzrušujú, lebo majú na krku vlamačky za státisíce, lúpeže či znásilnenia. K tomu množstvo podujatí, ktoré museli  obsadzovať, aby udržali verejný poriadok. Koho už zaujíma vylámaná záhradná chatka? Ak takého típka aj chytili, ledva to vyšlo na priestupok.
"Sám som bol dvakrát vykradnutý. Odvtedy nenechávam vnútri nič. Ešte som dal aj nápis na dvere, že v chate nič nie je, nech mi to tu zbytočne nerozmlátia, " vyznal sa mu z podobných pocitov kolega vyšetrovateľ.
Vilém to všetko vedel. A predsa, keď mal sedieť zoči-voči s poškodeným, otráveným neustálym behaním po úradoch a policiach, nemal z toho dobrý pocit. To tých gaunerov nikto nechytí? V niektorom z rozhovorov poradil jednému poškodenému taxikárovi, aby sa záhradkári dohodli medzi sebou a robili v noci hliadkové akcie.
 „A čo keď - niekoho chytíme? K vám ich dovlečieme na aute za vlastné, vy ich vypočujete, pustíte, na priestupkové sa unúvať nebudú a ďalšiu noc vykradnú susednú chatu. Načo by sme to robili?" pýtal sa taxikár.
Vilém nerád, ale priznal - mali pravdu. „Nevoďte ich sem," povedal mu. „Nám len pridávate robotu a aj tak si nepomôžete."
 „Tak čo máme robiť?"
Vilém pozrel do zeme: „Chytiť, zmlátiť. Bez svedkov a tak, aby aspoň pár týždňov trčali v gypse a nemohli kradnúť. Ale nič som vám nepovedal."
Ten taxikár zahmkal a odišiel s vyšetrovateľovou  vizitkou vo vrecku. Vilém sa chvíľu cítil, akoby prestal byť policajtom. Predsa však dúfal, že keď nahovorí taxikárov, aby sa aspoň raz za noc išli pozrieť do osady, môžu mať šťastie. Poznal ich, vedel, že keď dajú signál do vysielačky, zlodej nemá šancu. Zmlátia ho ako hada. Po pár dňoch sa mu neskoro v noci ozval telefón. Volal ten taxikár.

"Pán major, jedného máme. Práve rozstrihával plot. Máte aspoň odtlačky na porovnanie?"
Vilém zajasal. Odtlačkov mal na celú galériu.  Nemusí to byť nikto z jeho partie, ale čo keď? Rozospatý nasadol do auta a hnal sa na majer. Dve taxikárske autá osvetľovali klasickú záhradnú  chatku. V rohu, pri plote sa túlil zúbožený človiečik. Vilém zabezpečil, aby miesto prišli  zadokumentovať technici a zavelil: „Všetci k nám!"
Tri vozidlá zamierili na najbližšie obvodné oddelenie. Chlapík celú cestu čušal a skúmal „klepetá", ktoré ho tlačili na rukách. Vilémovi bolo jasné, čo urobí. On bude hrať „dobrého", taxikári „zlých". Tí napokon hrať nemuseli... Pod takouto hrozbou sa chlapík za pár hodín rozhovoril a ochotne prezradil ďalšieho kumpána. Pripustil, že chodil s nimi ešte jeden, teda boli traja, ale:
„ Ten má deti, toho nepoviem!" tvrdil zarputilo. Bol to jasný amatér, hoci už sedel päť či šesťkrát.
Tí vlamači si naozaj nedali námahu ani s odtlačkami. Vilém mal množstvo daktyloskopických i iných stôp. Vedel, že tento skoro štyridsaťročný Ján Virág mu už nevykĺzne. A zrejme ani ďalší. Iba sa hrozil tej roboty s dokumentovaním. Piplačka, papierovanie, o ničom. Boli to oni a hotovo. Do rána mal zbalených všetkých troch. Toho „s deťmi" totiž ochotne prezradil druhý, rovnako starý Vojtech Smilko. Tiež taký žundrák, ktorému bolo dosť jedno, či je v base alebo na slobode. Opakovane trestaný. Nuž a tretí „sociálny prípad" na tom nebol tak zle, ako tvrdil Virág. Onen o dva roky starší Mamojka deti síce mal, ale v detských domovoch a žil s jednou krčmovou radodajkou v niečom, čo voľakedy mohlo byť jednoizbovým bytom. Skrátka spodina bez fantázie.
Takáto práca Viléma nebavila. Troch zatvoríš, objavia sa štyria ďalší, pomyslel si znechutene, ale aj tak sa pustil do štúdia tej hromady papierov. Keď to poskladal a vyžiadal si zopár expertíz, vyšlo mu, že trom chlapíkom vie bez problémov dokázať rovných dvadsať prípadov krádeží vlámaním do záhradných chatiek, menších firiem i rodinných domov v okolí. Všetko v jeho okrese. Mal odtlačky prstov, mnoho stôp topánok, ktoré pri prehliadkach dal zaistiť, mal svedkov, ktorí ich videli predávať ukradnuté veci a napokon i svedectvo pracovníka záložne, kam časť vecí dali. To by malo stačiť. Celkovú škodu predbežne odhadol na skoro 300-tisíc korún, pritom vedel, že ide napospol o podhodnotené veci. Ako to hovoril ten Nekola? „Dvere som mal zadarmo od babky, ale skúste teraz také kúpiť!" Bolo na tom veľa pravdy.
Nášho vyšetrovateľa Viléma, tuctového policajného robotníka z jedného bratislavského okresu, čaká ešte dlhá púť, kým tých troch sociálne bezcenných jedincov dostane až pred súd. Aby išli aspoň na nejaký čas do chládku, ako sľuboval. Bol si zároveň istý, že začnú kradnúť hneď, ako vylezú. Samozrejme, predčasne, lebo aj bachari sa ich chcú zbaviť čo najskôr. Nadrel sa na papieroch ako kôň a často v duchu rozmýšľal, či predsa len taká nevidená „nakladačka" nie je účinnejšia. Možno áno, ale usúdil, že je predsa len policajt a pozerať by sa na to nedokázal. Ani keby mu tí gauneri päťkrát vykradli vlastnú chatu. Žiadnu však nemal, a tak tie pocity poškodeného vlastníka zrejme nedokázal až tak precítiť.