Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

V  mene zákona

Klenovec, skôr mestečko ako dedina medzi Kokavou a Hnúšťou, má akúsi smolu. Tunajší si nikdy nepamätali takých tragédií, aké sa im v posledných rokoch pritrafili.  V januári lanského roka tu znela streľba - rozzúrený muž zastrelil svoju o takmer desať rokov mladšiu manželku. A potom seba. Pri tejto príležitosti si Klenovčania pripomenuli i udalosť, ktorú ešte milosrdný čas nedokázal  vymazať z pamätí obyvateľov.
Stalo sa to 26. októbra 1993. V obci už fungovala obecná polícia, vedená vtedy 28 ročným velíteľom, slobodným mládencom z Klenovca. Volajme ho Ivan Bajčev. Dôsledný, tvrdý najmä voči Rómom, ktorí tu od nepamäti robili neplechu. Načo tajiť, veď i obecná polícia v Klenovci vznikla, tak ako v neďalekom Tisovci, zo želania občanov najmä preto, aby jej príslušníci obmedzili kriminalitu a výtržnosti Rómov. Nikto však netušil, že svoje poslanie zoberie Bajčev do rúk takým šokujúcim spôsobom. Už v noci, ked vypovedal pred vyšetrovateľkou o tom čo urobil, nebolo pochýb. Hovoril, akoby sa ho nič z toho, čo sa udialo, nedotýkalo. Nezúčastnene popísal, priznal sa v plnom rozsahu, nič nezakrýval, nič neprikrášľoval. Prosto konštatoval. Pritom práve kvôli nemu bol celý Klenovec od deviatej večer hore nohami, ozývala sa tu streľba, pišťali pneumatiky, štátni policajti naháňali po dedine práve jeho - veliteľa obecnej polície Ivana Bajčeva. Také čosi ešte v Klenovci nebolo. Celú noc obyvatelia tŕpli, či sa tunajšia početná rómska komunita nevzbúri, či nezačne rabovať, drancovať. Kvôli istote aj posily z okresu volali...

Nechajme však rozprávať zápisnicu z onoho večera. Bajčev vyšetrovateľke potvrdil, že už dlho sa pohrával s myšlienkou vytrestať takých Rómov, ktorí robili v Klenovci i v neďalekej Hnúšti najväčšiu galibu. Vytipoval si zoznam viackrát trestaných Rómov z Klenovca, o ktorých si myslel, že nemajú prečo chodiť po tomto svete. Rozhodol sa ich zavraždiť. Podvečer zašiel do hnúštianskej krčmy na pivo. Rozmýšľal, či sa mu podarí nájsť vytipované osoby. V krčme neboli. Vrátil sa teda svojou škodovkou do Klenovca. Vo vrecku mal schovanú služobnú zbraň devaťmilimetrovú čezetu s prídavkom Para. Veľmi silná pištoľ. Zašiel do jedného domu a vytiahol von viackrát súdne trestaného 32-ročného Barnabáša.

"Potrebujem ťa vypočuť k priestupku, pojdeš so mnou!" zavelil a naložil ho do auta.

Rodina bola znepokojená, ale zasa nie priveľmi, veď policajti tu i v ostatných podobných rodinách každú chvíľu  voľakoho predvádzali a hľadali...
Barnabáša odviezol do miestnej časti Klenovca, zvanej Hárka. Tam mu kázal podísť k potoku, ľáhnúť si na brucho a roztiahnuť ruky. Nebolo ešte desať, všade vládla tma. Bajčev pristúpil k ležiacemu Barnabášovi a strelil mu z pištole do temena. Potom nasadol do auta a v miestnej vinárni si dal ďalšie pivo. Z vrecka mu vypadla pištoľ, zaznel výstrel. Našťastie, nikomu sa nič nestalo, iba ľudia sa zľakli. Našiel dokonca odrazený projektil, strčil ho do vrecka spolu s pištoľou a odišiel, akoby sa nechumelilo. Znova sa vrátil na ulicu SNP. Iba o pár domov ďalej našiel iného Barnabáša. Tiež niekoľkokrát súdne trestaného, ibaže vari o dva roky staršieho. S tým istým zdôvodnením ho vytiahol z domu a odviezol bez odporu na to isté miesto, o kúsok ďalej. Ani tento Barnabáš nič netušil, sám si ľahol na brucho, na chladnú zem a nevidel, ako sa k jeho hlave blíži zlovestné deväťmilimetrové ústie. Aj on jedinou ranou odišiel za svojimi rómskymi predkami. Bajčev sa vrátil do tretice. V časti Majer vyzval ďalšieho Róma, iba 22 ročného, ale tiež už viackrát trestaného. Milanovi sa nechcelo, no po menšom odpore ho Bajčev presvedčil, že ho len vypočuje a potom pustí. Na Hárke s autom zastal a kázal mu vystúpiť. Nešťastný Milan bol plný strachu a keď zazrel, ako Bajčev hneď pri vystupovaní z auta ťahá pištoľ, nečakal už na nič a dal sa vnohy, utekal k svojim. To mu zachránilo život. Náš veliteľ obecnej polície bol neúnavný. Otočil auto a prišiel si pre neho znovu. To však už bol Milan obklopený svojimi a Bajčev neuspel. Všetkým bolo čudné, kde sú tí dvaja Barnabášovia... Zburcovali  policajtov.

Bajčev sa stratil. Až neskôr vyšetrovateľke priznal, že s autom bol za Klenovcom, v časti Čerešňov potok a rozmýšľal, že spácha samovraždu. Ešte stále mal sedem nábojov v zásobníku. Nenašiel odvahu a asi po hodine sa vrátil do dediny. Na rohu ulice už stálo policajné auto. Pristavil pri nich, policajti ho žiadali, aby vystúpil a vzdal sa. Šliapol na plyn, strieľali za nim. Nepomohlo. Nasadli aj oni a poďho za Bajčevom. Éterom leteli povely pre ďalšie hliadky. Na Sládkovičovej ulici sa im podarilo obkľúčiť ho, prestreliť mu pneumatiky na škodovke, potom to Bajčev vzdal a nechal sa už bez odporu odviesť na obvodné oddelenie Policajného zboru do Hnúšte. Všetko priznal.  Chcel ich zabiť, robili iba neplechu. Načo sú na svete, no načo? Aby kradli, bili sa, brali podpory od štátu a plodili ďalšie a ďalšie dementné deti? Načo sú? Treba ich zabíjať, nič iné nepomôže ...
Vyšetrovateľka Krajského úradu vyšetrovania z Banskej Bystrice poctivo spisovala, čo hovoril. Akokoľvek to bolo neuveriteľné. Žiaľ, pravdivé. Oboch Barnabášov našli pri potoku bez života, s dierou v hlave, tretí Milan si až teraz naplno uvedomil, ako blízko smrti sa ocitol, aký spásonosný nápad dostal, ked včas vzal nohy na plecia...

O vine Ivana Bajčeva nebolo pochýb. Pochybnosti však pretrvávali o duševnom stave Ivana Bajčeva. Urobí toto normálny človek? Ľahko si možno domyslieť Bajčev súdnemu trestu unikol. Súdni znalci z odboru psychiatrie dospeli k názoru, že blázni museli byť aj tí, čo takémuto nebezpečnému šialencovi dali privilégium právomocí verejného činiteľa, na telo rovnošatu a do ruky pištoľ! Páni z miestnej radnice, ale i páni na iných pracoviskách dostávali množstvo veľmi nepríjemných otázok ako vlastne funguje výber príslušníkov do radov obecnej polície? Ako sa miestni medzi sebou poznajú, keď sa môže stať veliteľom obecnej polície takýto psychopat? Akú kvalitu majú psychologické testy, cez ktoré musia uchádzači o miesto v obecnej polícii prejsť? V Klenovci je od toho dňa o dvoch Rómov menej. Otázky však pretrvali. Sú a ostanú mementom.

ONDREJ ŠIMÚNY