Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Ohňostroj v hlave

V závodnej poliklinike bol všedný pracovný deň. Mnoho pacientov, ale nič vážne. Sestrička Edita sa zastavila až na poludnie, dala si so šéfkou druhú kávičku a vyhrala sa na toaletu. Bola rada, že v jej tele všetko funguje, ako má, pretože po tej noci s Ivanom mala vážne obavy, či dostane menštruáciu.
Necítila sa príjemne, pretože nikdy nemala prijemné menštruácie, ale bola rada, že ju dostala. Vedľa misy stál klasický plechový smetný kôš s vrchnákom, otváraným pedálom. Na vložky, na čo iné. Otvorila ho a zdúpnela. V koši bol natlačený ľudský plod. Riadne vyvinuté dieťatko. Vyletela z WC ako raketa a hnala sa za šéfkou. Tá sa tiež prišla pozrieť. Dieťatko bolo silno natlačené do koša a v tej polohe nebolo vidieť viac, iba skrčené telíčko a hlávku, pokrytú tmavými hustými vlasmi. Bolo mŕtve. Vrhli sa po telefóne, zavolali primára a ten zavolal políciu.

Záchod okamžite uzamkli, aby sa tam už nikto nemotal. Do práce na ženskom WC sa pustili dvaja
technici a lekár. Prišiel aj vyšetrovateľ major Sulík. Poďakoval sa primárovi za opatrenia, ktoré ihneď prijali. Nafotili, čo sa v tom stiesnenom priestore nafotiť dalo. Misa bola celá od krvi, zle umytá podlaha nasvedčovala tomu, že neznáma žena porodila priamo tam. Zobrali zopár odtlačkov a vzorky na určenie krvnej skupiny matky. Potom sa už pustil do práce MUDr. Vančo. Vytiahol telíčko z koša.
„Hm, dievčatko. Vyzerá riadne donosené. Pupočná šnúra neodborne prerezaná. Placenta nikde, iba kúsky," komentoval nález. „Takže tá ženská bude musieť vyhľadať lekára, sama to asi nezvládne."
„Bol to normálny pôrod? Narodilo sa živé?" pýtal sa Sulík.
 „Vyzerá, že áno. Buď dodýchalo samo, alebo mu matka pomohla. Viac po pitve."

Sulík vyšiel von a rozhliadol sa po chodbe. Desila ho predstava cudzej ženy, ktorá sem prišla nikým nepoznaná, tajne porodila na záchode a zmizla. Kde ju nájdu? Postupom času, ako si vytrieďoval myšlienky, nebol už taký skeptický. Bola to závodná poliklinika, 90 percent pacientov robilo priamo v závode. No chodili tu aj cudzí od iných zamestnávateľov z okolia a nejakí dôchodcovia. Takže ten okruh by sa dal určiť, ak ide o častejšiu návštevníčku polikliniky. Možno, že tu je v evidencii predpôrodnej starostlivosti, možno dostala šok a teraz sa bojí priznať...
Takto uvažujúc zašiel za lekárkou, ktorá dieťatko videla spolu so sestričkou ako prvá. Nejaká MUDr. Almášiová. Gynekologička. Sľúbila mu, že prejde celú evidenciu ešte raz, najmä prípady, ktoré sa medzitým prehlásili inde.
„Ale takých bolo iba pár," krútila hlavou doktorka. „To nebude asi žiadna z mojich pacientiek."
Sulík nemal dôvod spochybňovať jej úvahu. Rutinne teda požiadal o súčinnosť ostatné zdravotnícke zariadenia v okrese a dal preveriť nádejné mamičky. Výsledok bol negatívny. Čiže ide o rodičku, ktorá nebola v evidencii poradní, zrejme svoje tehotenstvo tajila aj pred okolím a v poliklinike ju náhle chytili pôrodné bolesti, nuž vbehla na záchod a tam porodila. Zdalo sa mu to čudné, ale čo iné mohol vymyslieť? Prvé dva dni tajne dúfal, že tá matka niekde vyhľadá lekársku starostlivosť, no nestalo sa. Žiadna stopa.

Súdna pitva dievčatka potvrdila, že matka riadne donosené dieťa udusila hneď po pôrode. Pravdepodobne mu rukou prikryla noštek a ústa. „Iné stopy nezistené," uzatvoril správu znalec.

Sulík sa na tretí deň znova vybral do špitála. Celý čas mu vŕtalo v hlave, či tú ženskú niekto nezazrel. Na WC tam predsa chodí kvantum žien, tá nepodarená matka musela stráviť na toalete pomerne dlhý čas, a potom po sebe ešte
narýchlo poupratovala krv, povytierala podlahu - aj keď nedokonale. Mohol ju niekto zazrieť? Sulík si myslel, že mohol, ale to bolo málo. Začal preto personálom nemocnice. So svojimi chlapcami postupne vypočul kuričov, vrátnikov, ba aj údržbárov. Podozvedal sa síce všeličo o personále polikliniky, dokonca aj to, kto s kým spáva a kto je komu neverný, no k podstate svojho prípadu nič. Na koniec si nechal upratovačky, pretože tie chodili iba skoro ráno a potom večer, keď už v poliklinike neboli pacienti. Preto si aj od nich najmenej sľuboval. Jednoducho nemohli prísť s tou matkou do kontaktu.

Aspoň si to myslel, napokon sa však dozvedel, že dve ženy robia aj cez deň a veru medzi ich povinnosti patrí aj priebežne upratovať WC, takpovediac počas prevádzky. Vypočul teda aj tie. Obe Záhoráčky, s veľkými, širokými bokmi a ťažkotonážnym zadkom. Ruky ako preborníčky vo wrestlingu. Tá keby mi vrazila, tak ma kriesia, pomyslel si, keď si bližšie prezrel tú druhú. Nejaká Margita Lančarovičová z malej obce na Záhorí. Ani presne nevedel, kde to je. Podrobne mu popisovala svoj denný režim, čo a kedy umýva, čo a ako robí. Dúfal, že nejaký detail mu pomôže nájsť aký - taký záchytný bod.

Lančarovičová ale nebola dobrou partnerkou na debatu.
Páčil z nej každé slovo. Očividne toho mala viac na tele ako v hlave. Pôsobila ustaraným dojmom, neustále opakovala, aké je to strašné, čo sa stalo a potom, v jednej chvíli vyhŕkla: „Myslíte, že nájdu matku toho dievčatka?"

V Sulíkovej hlave vybuchol ohňostroj. Nechcel sa unáhľovať, ale ten prvotný pocit bol taký silný, akoby naozaj dostal od tej zápasníčky facku. Ďalej sa s ňou bavil, zapisoval si, čo mu hovorila a potom jej poďakoval. Chvíľu sa prechádzal vonku, vyfajčil dve cigarety za sebou a potom išiel za tou gynekologičkou Almášiovou.

Pýtal sa na Lančarovičovú. Vraj taká poctivka. Primitívna, ale však tu nie je na dizertačnej práci. Urobí, čo treba. Na personálnom si zistil, že je vydatá, má jedno dieťa, manžel robí na družstve. Iné sa nedozvedel, ale napokon sa rozhodol, že nemá čo stratiť. Skúsi to. Nanajvýš sa jej ospravedlní.

Zašiel teda za ňou.
 „Pani Lančarovičová, nemáte pocit, že ste mi niečo zamlčali? Aj tak sa na to príde, uľahčite svojmu svedomiu..."
Krútila sa, vzpierala. Nuž jej trpezlivo vysvetľoval, čo všetko dnes dokáže kriminalistická veda, aké jednoduché je porovnať odtlačky prstov, ako sa pomocou analýzy DNA dá jednoznačne určiť, či nájdená vzorka krvi patrí alebo nepatrí celkom konkrétnemu človeku.
 „Pozrite sa, budete musieť ísť tu k Almášiovej, tá vás pozrie a hneď mi povie, čo a ako..."

Potom pochopila a sklopila zrak.
 „No dobre, ja som to bola," hlesla. „Muž o ničom nevie. Nebolo to s ním, bála som sa priznať. Celý čas netušil, že som tehotná, na mne sa to stratilo, nikto to nevedel... Tak som dúfala, že sa na to nepríde. Ako ste na mňa prišli?"
Sulík sa pousmial. „Viete, to vaše dieťatko našla tá sestra z gynekológie a potom zavolala doktorku Almášiovú. Obe sa dieťatka v koši nedotkli a preto ani nevedeli, akého je pohlavia. To sme zistili až my so súdnym lekárom, keď sme ho vybrali z toho koša. Nemali sme dôvod komukoľvek to oznamovať. A vy ste hneď vedeli, že to bolo dievčatko!"

ONDREJ ŠIMÚNY
 


Autor fotografie:

Image: nixxphotography / FreeDigitalPhotos.net