Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

NEŠŤASTNÝ  PÁD

Našli ho v hroznom stave. Keď sa prebral na chvíľku z bezvedomia, počul, ako mu ktosi hovorí, že sanitka je na ceste a pocítil prudkú bolesť v nohe. Potom ho opäť zastrela ružovočervená hmla.
Keď o pár dní začal vnímať svet komplexne, zistil, že nemá ľavú nohu, presnejšie chodidlo od členka. A druhú nohu mal vyvesenú na kladke v sadre. Lekár mu oznámil, že vypadol z vlaku asi pol kilometra pred stanicou. Museli mu amputovať ľavé chodidlo a ako to bude s pravou, to sa ešte len uvidí. Má zlomený krčok stehennej kosti a porušené panvové puzdro. Určite podstúpi aspoň jednu operáciu a možno bude môcť chodiť na barlách. Možno, dodal lekár.
Ani nie tridsaťročný Mário Lesák, slobodný mechanik  poľhohospodárskych strojov, zadíval sa opäť do bieleho stropu nemocničnej izby. To je koniec, pomyslel si. Doživotný invalid. Žijúci zo štátnej almužny, ktorú volajú invalidný dôchodok. To nemôže, nesmie byť.

"Pán doktor, vie niekto, čo sa mi stalo? Cestoval som domov posledným večerným osobákom a pomaly som sa chystal vystúpiť. V uličke pri WC už stáli akísi dvaja mladíci. Nechceli ma pustiť k dverám, že mám ešte čas. Pohádali sme sa a potom jeden z nich otvoril dvere, že keď mám tak naponáhlo, môžem vystúpiť ihneď. Vyhodili ma z vlaku. Jeden pridržiaval otvorené dvere a druhý ma jednoducho vystrčil. Viac si nepamätám, iba to, že letím..."
Doktor Pacák sa zachmúril. Bože môj, to sú ľudia, pomyslel si. Takto dokaličiť človeka ... Po krátkej úvahe oznámil udalosť na okresnom riaditeľstve polície. Od úrazu Mária Lesáka plynul druhý deň. Dosiaľ sa o Lesáka zaujímal iba šéf miestnej železničnej polície. U Pacáka sa pýtal na Lesákov zdravotný stav a povedal, že keď mu bude lepšie, príde ho vypočuť. Doktora sa tiež pýtal, či bol Lesák triezvy. Pacák potvrdil, že mu dal urobiť rozbor krvi, keby to niekoho zaujímalo. Lesák mal v krvi 1,1 promile alkoholu.

"Také tri pivá, " zhodnotil. "Nič vážne."

Policajný vyšetrovateľ poručík Tonka prišiel na další deň, vypýtal si od Pacáka súhlas a začal sa vypytovať. Trestnou kvalifikáciou si nebol istý, závisela od okolností. Ale vychádzal z toho, že vyhodiť niekoho z vlaku ako vrece odpadkov nie je práve fér. Lesák bol dobre orientovaný, aj keď nesmierne smutný.

"Pán Lesák, ak sa necítite, nebudem sa pýtať. Len vám chcem povedať, že naši chlapci už na prípade robia. Naši kolegovia zo železníc našťastie hneď večer zaistili ten vagón aj miesto, kde ste spadli. Odhadujú, že v tej chvíli išiel vlak asi štyridsiatkou. Mohli ste byť aj mŕtvy. Máme to všetko sfotografované aj zmerané. Chcete vidieť fotky?"  Lesák natiahol ruku, no Tonka ruku s fotkami odtiahol.

"Budete vypovedať? Podávate na tých dvoch trestné oznámenie? Prečítajte si poučenie!"

Lesák letmo prebehol očami po poučení. Nič mu to nehovorilo.

"Budem vypovedať."

Lesáka aj s posteľou previezli do menšej izby, kde mohli ostať sami. Tonka ho spovedal asi hodinu a pol. Kde bol predtým, koľko vypil, odkiaľ a s kým išiel na vlak, s kým cestoval, ako vyzerali tí dvaja, či ich tam nevidel niekto iný, či mal tašku alebo iné veci so sebou, prečo sa s tými dvoma pohádal, čo mali oblečené, a tak dokola. Lesák vypovedal, ako vedel. Veľa si po tom páde nepamätal. Ale toho jedného, čo ho strčil, toho by spoznal. Celé to bola len chvíľka. Prišiel ku dverám, tí tam sedeli na zemi, dosť sa na nich oboril, že by rád vystúpil, nech sa tu nerozvaľujú, akoby vagón patril iba im. lšiel sám, nikto iný na konci vagónu nebol. Oni sa nahnevali a ten jeden povedal niečo v tom zmysle, že keď chce, môže vystúpiť hneď. Vstali, jeden otvoril dvere a druhý do neho strčil. Mal trochu vypité, to áno, ale nie veľa. Vypil tri pivá a malého "frťana". Letel cez dvere, ktoré sa otvárali sprava smerom von. Ešte sa na chvíľu zadržal madla, ktoré je na dverách a potom už nevie. Letel rovno tvárou k zemi, možno ho stočilo, nevie. Ihneď stratil vedomie. Len to cítil, že je nejako nebezpečne blízko kolesám. V tej chvíli necítil žiadnu bolesť...

Tonka pokyvkával hlavou,  prejavoval účasť a dvoma prstami prekvapujúco rýchle spisoval výpoveď na kufríkovom stroji, ktorý si priniesol. Na záver mu povedal, že si niektoré veci pooveruje a znova príde. Nechal mu podpísať každý jeden kus papiera. Lesák osirel v malej izbe. Trochu mu búšilo srdce. Nevedel si predstaviť, že by mal žiť z toho smiešneho dôchodku. Tonka na neho urobil dobrý dojem, bolo vidieť, že s ním súcití. Ale čo z toho? Keď si sám nepomôžeš, kto ti pomôže?
O chvíľu prišiel "jeho" doktor. Milo sa na neho usmial.

"Pán doktor, mám úrazovú poistku.  Myslíte, že sa vzťahuje na takéto prípady?"

Doktor ho ubezpečil, že áno. "Nevyznám sa v tom celkom, ale mávame tu také prípady, " hútal nahlas. "Keď ide o úraz z vlastného zavinenia a ešte pod vplyvom alkoholu, tak to býva problém, poisťovne sa bránia, nechcú platiť alebo dajú len časť. No u vás je to iné ..."

Lesák si čiastočne vydýchol. Aspoň niečo. Poručík Tonka sa niekoľko dní neukázal, chodil iba doktor a pripravoval ho na operáciu. Skúsia mu tú panvu zreparovať. "Bude to dobré, uvidíte," ubezpečoval ho.

Potom sa objavil poručík. "Chcel by som si overiť niekoľko skutočností," začal. "Popíšte mi ešte raz, ako ste to vypadli!"

"Veď vám vravím. Krátka hádka, potom obaja vstali, ten blonďák otvoril dvere a ten tmavší ma vystrčil von. Ozaj len na chvíľku som sa zadržal madla a už som letel. Strčil ma do chrbta, v smere priamo von. Letel som tvárou napred, ani som vlastne nevedel, ako."

Tonka si niečo značil do notesa a hmkal. "Až sa dáte ako-tak do poriadku, urobíme rekonštrukciu. Viete, aby som to mohol uzatvoriť. Ak, pravda, tých dvoch nenájdeme. Už o tom začínam pochybovať. Pýtali sme sa kvanta ľudí, nikomu ten váš popis nič nehovoril. Ale to je druhotné. Teraz je hlavné, aby ste sa v rámci možností vystrábili. Život ide ďalej..."
Po pár mesiacov sa stretli pri odstavenom vagóne na konci železničnej stanice. Lesák chodil na barlách. Vagón mal byť navlas taký istý vagón, v akom sa vtedy viezol. Tonka už nebol taký prijemný. Všetko, čo mu ukazoval, Tonka namietal.

"Vraveli ste mi, že tesne predtým, než ste vypadli, chytili ste sa madla. Ukážte, ako."

Lesák sám zistil, že je to blbosť, pretože dvere sa otvárali na opačnú stranu, ako uviedol. Musel by si kľaknúť, aby sa chytil pri zemi madla, ktoré je na druhej strane. Lenže tam mal stáť ten druhý, čo držal otvorené dvere... Tonka zavolal figurantov. Teraz ukážte, ako vás to mali vystrčiť Lesák znázornil, figuranti v zjemnenej verzii previedli. "Takže ste padali vpred, kolmo na os vlaku, tak je?"

"Tak."

Tonka krútil hlavou: "Minule som vám sľubil ukázať tie fotky. Tak sa pozrite. Tu ste ležali, hneď vedľa trate, ako vám pravé koleso uťalo nohu. Keby vás boli vystrčili, leteli by ste z tej výšky o dobrý meter ďalej a neprišli by ste o nohu. Pán Lesák, nechcete zmeniť svoju výpoveď? Všetci sa zhodujeme v názore, že ste zrejme kvôli tej poistke klamali. Vy ste museli padnúť pod vlak vtedy, keď ste normálne zostupovali po schodíkoch čelom k vagónu. Museli ste sa šmyknúť či zakopnúť a zoskok vám nevyšiel tak, ako ste si predstavovali. Možno svoju úlohu zohral aj ten alkohol. Ale prečo ste vlastne zostupovali už za jazdy? Kto vás nútil?"

Lesák pochopil, že prehral. Bolo to tak. Mal kus vypité, to je pravda. Ale nie veľmi, iba čo menej vnímal pocit nebezpečenstva.A zo stanice musí ísť vždy hodný kus doprava, nuž si pomyslel, že keď zoskočí skôr, ušetrí kus cesty. Neurobil to prvýkrát, ibaže mu to tento raz nevyšlo, šmykla sa mu noha... Lesák si to v prvej chvíli neuvedomil, no čoskoro prišiel na to, že sa poručíka Tonku tak ľahko nezbaví. Urobil krivú výpoveď v úmysle získať neoprávnený majetkový prospech a ešte kvôli tomu krivo obvinil našťastie neexistujúce osoby...
 A tak mu k chýbajúcej nohe pribudli aj ďalšie nepríjemnosti. I keď všetci vedeli, že tá noha - to bol vlastne trest najťažší.

 

ONDREJ ŠIMÚNY