Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť

Sú také trestné spisy, z ktorých už pri prvom kontakte vanie napätie, dej a syzifovská práca vyšetrovateľov. Sú i také, v ktorých niet nič viac, sú iba smutným zrkadlom ľudskej zloby a nenávisti, plodiacej násilie. A potom sa z času na čas nájde spis, v ktorom na prvý pohľad nie je vôbec nič. lba suché právnické formulácie, beznádej a prázdno v duši. A takýto úplne beznádejne pôsobiaci prípad bez spravodlivého konca vám dnes priblížime, pretože veľa hovorí o múdrosti latinského príslovia "Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť... "

Amália Marková, 46 - ročná invalidná dôchodkyňa z Bratislavy sa v roku 1997 stala vrahyňou, ani presne nevedela ako. Doktorovi hovorila, že v minulosti mala veľmi pestrý život, bola krásna, dobre tancovala, zažila pekné časy v Tatra revue a po jej zrušení sa ocitla v Nemecku. Ani my sa už od nej nič nedozvieme, lebo je tiež mŕtva. To málo, čo vieme, je iba z rozhovorov, ktoré mala s vyšetrovateľom a s lekárom. A potom od jej susedov. Tancovala, milovala, vydala sa a mala dieťa. Neskôr sa všetko zrútilo, ostala sama, dieťa jej vraj uniesli a tak sa vrátila na Slovensko. Umývala riady v jednom hoteli. Už nebola taká pekná, nemala šancu na dobré zamestnanie. Ujal sa jej Tóno, tiež rozvedený inžinier. Iba o rok starší. Žili spolu, potom sa zabrali. Čoskoro však začala chorľavieť, v relatívne mladom veku jej neslúžilo ani telo, ani duša. Operovali jej maternicu, liečila sa na psychiatrii. A najhoršie bolo, vravela, že jej muž sa ukázal ako človek závislý na alkohole.
 
O sebe veľa nehovorila. Lekár mal pocit - a susedia to potvrdili - že neraz pili aj spolu a potom sa s mužom hádali. Prudko, až do vyčerpania. Ale čo, keď bola už taká chorá, že ledva zašla do krčmy na rohu, bolo jej tam lepšie, ako doma. Nadávala na muža. Vraj ju doma psychicky týral, preháňal ju, sekíroval, nevedel pochopiť, že už nevládze, lebo je chorá, hotová... Zobral si "očeerku", aby ju doopatroval, ale vôbec sa o ňu nestaral. Stále je hovoril, aby už skapala. Brala lieky, kombinovala ich s pivom. Takto ju poznali aj susedia. Ako trosku, ktorá žije s rovnakou ľudskou troskou. Potom prišiel ten tragický júnový deň. Detailne o ňom neskôr porozprávala lekárovi. Muž prišiel opitý. Ona mala bolesti, ale ked chcel, aby doniesla nákup, išla, nakúpila. Doniesla si aj pivo.
 
Potom nechcel jesť, vraj nech si to zožerie sama. A ten hlas, ktorý sa v nej ozýval, jej stále šepkal - Zabi ho! Zabi ho! Vypila jedno či dve pivá. Stále jej nadával. Dala si ešte jedno pivo. Vnútorný hlas silnel. Potom ho v hádke pichla nožom kamsi do brucha. Chodil ďalej a nadával. Nestarala sa. Neskôr si myslela, že je už úplne ožratý a spí. A potom sa jej predsa len prestal vidieť, tak išla do potravín pýtať si číslo na záchranku. Zvonila u suseda, žiadala ho, aby sa išiel na jej muža pozrieť. Sused neochotne prišiel. Videl, že chlap sa nehýbe. "Prikryte ho!" povedal jej a rýchlo zmizol. Celú noc strávila s mužom v byte. Ráno sa nehýbal. Usúdila, že mu je naozaj zle. lšla znova do potravín a privolala suseda, že mužovi je zle. Obaja videli modrú farbu jeho nehybnej tváre.
 
Nebolo mu zle. Už mu bolo dobre. Podľa lekára Ing. Anton Marko nadránom podľahol bodnému zraneniu brucha. Vykrvácal dovnútra. Lekárovi sa zdalo pravdepodobné, že ho pichla ona a policajtom tiež.
 
Tak sa dostávame k začiatku nášho prípadu. Policajti našli krvavý nôž. Netajila, že ho pichla nožom, no vraj mal na bruchu iba takú malú čiarku, tak si myslela, že sa mu to zacelí. Policajti ju odviezli ako podozrivú z vraždy, no vyšetrovateľ už pri prvom výsluchu nadobudol podozrenie. že vrahyňa to nemá v hlave všetko v poriadku, alebo blufuje. Vôbec nechápala, čo sa jej vypytoval. Nevedela, čo to je výsluch a čo z neho bude  mať. Výsluch sa jednoducho nedal vykonať, pretože nebolo možné s ňou normálne komunikovať. Vyšetrovateľ sa však predsa len rozhodol uvaliť na ňu väzbu a sudca jeho návrh schválil. Keď ju poučili, že  môže podať sťažnosť proti rozhodnutiu vyšetrovateľa, tak povedala, že ju podáva, ale nevedela, prečo. Orgány činné v trestnom konaní nevideli dôvod, na čo by si mala sťažovať. Hrozil jej vysoký trest – od osem rokov odňatia slobody "hore", ostala preto vo väzbe.
 
V Justičnom paláci však dlho nepobudla, nebolo jej dobre a privolaný lekár už po zbežnej ohliadke odporučil, aby bola okamžite hospitalizovaná vo väzenskej nemocnici v Trenčíne. Vyšetrovateľ požiadal súdnych znalcov, aby ju dôkladne vyšetrili a odpovedali mu na množstvo otázok - či Amália je schopná chápať význam trestného stíhania, či v čase spáchania trestného činu vraždy mohla svoje konanie ovládnuť, či je závislá na alkohole  a iných návykových látkach, či bude pre spoločnosť  nebezpečná a teda či je potrebné nariadiť ochranné ústavné liečenie...
 
Skrátka, policajná rutina. Až vtedy sa vlastne mohli lekári lepšie pozrieť na jej zdravotný stav a ostali zdesení. Amáliu Markovú, obvinenú z vraždy, priviezli na vozíku. Nevládala už chodiť. Tá žena zomierala! Jasne to dosvedčoval aj chorobopis, vypracovaný internistom. Konečné štádium rakoviny vaječníkov a maternice s metastázami do brucha. Súdny psychiater, považovaný v našich odborných kruhoch za špičku ju preto nemohol inak, iba v posudku veľmi rezolútne napísať, čo si myslí. Dovolíme si citovať z tohto dokumentu: " Ide o  terminálne, teda konečné štádium malígneho ochorenia, kde môže kedykoľvek nastať smrť. Pacientka žije v stave stáleho afektu beznádeje, v bezradnosti a očakávaní smrti. V takomto stave môžeme ťažko očakávať, že by bola schopná chápať význam trestného konania. I keby toho bola schopná, je takáto situácia u beznádejného stavu smiešne nezaujímavá. Rozsudok bol vyriešený diagnózou ... Z medicínskeho hľadiska, rovnako ako ľudského, je potrebné pacientku prepustiť z väzby, umiestiť na dožitie do nemocnice pre dlhodobo a nevyliečiteľne chorých. Je možné, že tento posudok už sám príde po smrti pacientky!" Renomovaný psychiater, aby zdôraznil svoju požiadavku na okamžité prepustenie obvinenej z väzby, ešte na okraj posudku rukou dopísal: "Z psychiatrického hľadiska nie je na  slobode. Nevie sa hýbať!" Posudok bol datovaný 18.7.1997.
 
Po tomto stanovisku udalosti nabrali rýchlejšie tempo. O štyri dni prokurátorka rozhodla o jej okamžitom prepustení z väzby a nariadila prerušenie trestného stíhania voči obvinenej Amálii Markovej.  Previezli ju do "riadnej" nemocnice. Tu zomrela o tri týždne neskôr. Lenže čo s úradným postupom, keď obvinená počas prerušenia stíhania zomrie? Nie je to jediný prípad, na ktorý Trestný poriadok nepamätá až tak presne. Nuž sa prokuratúra s úradom vyšetrovania v septembri dohodla na jedinom právne čistom spôsobe - vyšetrovateľ obnovil trestné stíhanie Amálie Markovej pre trestný čin vraždy, pretože "pominuli dôvody prerušenia" a súčasne ho ďalším uznesením zastavil,  pretože v zmysle iného paragrafu toho istého Trestného poriadku nie je možné stíhať toho, kto zomrel ... No a aby papiere po každej stránke sedeli, v uznesení nemohlo chýbať ani poučenie, že proti tomuto rozhodnutiu je možné podať si do troch dní sťažnosť, tá však nemá odkladný účinok. Bodaj by mala. Amáliu pochovali vedľa muža.

 

ONDREJ ŠIMÚNY