Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Lekárov lapsus

Zasa ďalší dedko odišiel k svojim predkom, pomyslel si otrávene Siracký, mladý nadstrážmajster z obvodného oddelenia, keď dostal rozkaz, aby sa išiel pozrieť do malého domčeku na okraji dediny. Býval tam 70-ročný starec - samotár. Našli ho zaliateho krvou a privolaný pohotovostný lekár skonštatoval, že starec zomrel "následkom chrlenia krvi z pľúc." Pomerne častá starecká smrť spôsobená pokročilou sklerózou. Cestou nadstrážmajster rozmýšľal, načo vlastne k takýmto prípadom volajú políciu - vari sa on rok po škole vyzná lepšie v mŕtvolách, ako lekár?
Keď vchádzal do typického dedinského domčeka, so svojimi 185-timi centimetrami a brigadírkou musel skloniť hlavu a napokon usúdil, že aj s ohľadom na mŕtveho bude lepšie, keď si ju zloží. Starec ležal uprostred špinavej, ponurej a zatuchlinou smrdiacej kuchyni. Na sebe mal nohavice neurčitej farby a spod čiastočne vyhrnutého pulóvra rovnako neurčitého vzoru mu vytŕčala košeľa. Rozsvietil jedinú žiarovku bez krytu a lepšie sa poobzeral. Spoločníka mu robil syn nebohého starca, ktorý sa inak volal Závodský, ale v celej dedine mu hovorili "Dedo".

Sirackého syn ubezpečil, že v kuchyni s ničím nehýbal a ani nič neutieral. Dedo bol očividne mŕtvy a už stuhnutý. Celý pulóver mal zašpinený vychŕlenou tmavou krvou. Krv mal aj na rukách a rukávoch pulóvra. Ešte neuschla. Starec mal povytiahnuté vrecká na nohaviciach a dve zhúžvané vreckovky ležali tesne vedľa tela. Siracký zbystril pozornosť- na vreckovkách mu niečo nehralo. Usiloval sa predstaviť si posledné dedkove chvíle - dostal prudký, vysilujúci záchvat kašľa. Dusilo ho, nemohol sa nadýchnuť a v pľúcach mu klokotalo. Ešte zakašľal a so zdesením zbadal, že na ruke má vykašľanú krv a záchvat neprestával. Krvi bolo čoraz viac, valila sa z neho prúdom... To nie je v poriadku! rozsvietil sa signál v Sirackého hlave. Tie vreckovky! Obe zobral a rukou pouhládzal. Nebola na nich ani kvapka krvi! Nebol by po nich siahol dedo vo chvíli, keď začal chrliť krv? Prečo inak by mal vyvrátené vrecká? Odpoveď- vrecká mu vyvrátil niekto iný v čase, keď to Dedo mal už za sebou! To ho zaujalo. Bližšie si pozrel pulóver a po chvíli vo vlnenej tkanine zbadal jasné poškodenie trhlinu ako od noža! Syna vyhnal z chalupy a išiel volať kriminálku. Cítil, že práve náhodne odhalil vraždu. Ten lekár musí byť naozaj "expert"!

Siracký mal pravdu. Pitva jednoznačne potvrdila, že starcovi ktosi prudkým vbodnutím noža s dĺžkou čepele najmenej 15 centimetrov prepichol pľúca. Obyčajný kuchynský nôž so stopami krvi našli pod sporákom ani nie dva metre od mŕtvoly. Klasické vyšetrovanie v obci s asi štyritisíc obyvateľmi otočilo dedinu, ako inak, doslova hore nohami. I keď, pravdu povediac, za Dedom nikto úprimne nesmútil. Bol to čudák, ktorý najčastejšie chodil do krčmy, opíjal sa, zanedbával seba i príbuzných času na čas vodil mládencov - Cigánov. Starecký homosexuál. Nikto však presne nevedel, kto všetko ho navštevoval. Nestarali sa. Ale vražda v ich pokojnej obci -to je predsa niečo úplne iné! Veliteľ kriminálky z okresného mesta podplukovník Majský sa rozhodol dať výzvu do miestneho rozhlasu a ajhľa -dedina predsa len nebola taká nevšímavá! Dedo bol večer predtým presne do 18. hodiny v krčme. Potvrdil to akýsi Jano. Vedel to presne, lebo vo vchodových dverách do krčmy z neho Dedo vytiahol stovku.

„Tú mi už asi nevráti, čo?" opýtal sa smutne. Ďalšia babka Deda videla krátko potom ísť z krčmy smerom k sebe. S ním išiel akýsi mladý Cigán. Konkrétne ho nepoznala, ale dala pomerne podrobný popis a tvrdila, že k dedovi nešiel po prvýkrát.
Potom už vyšetrovanie nabralo obrátky. Z vytipovaných mladých Rómov v obci sa kruh  zúžil na 17-ročného závozníka z miestnych mliekární. Zadržali ho a viacerí svedkovia jednoznačne potvrdili, že to bol on, kto o 18.15 hod. kráčal s dedom smerom k ich domu...
Mladý zanedbaný Cigán Lajoš Stojka ani nezapieral. Bol, ľa, „blbý ako rampa". Osem ich „vychovávala" matka, celá rodina kradla, kde mohla, vždy aspoň dvaja z rodiny sedeli. Nuž sa príznal, ako to bolo: Deda stretol pred krčmou. Dedo mal vypité a pozýval ho k sebe domov na domácu slivovicu. Lajoš vraj sprvoti váhal, nakoniec sa dal prehovoriť. Len čo však vošli do domu, starec zvnútra zamkol dvere a začal Lajoša obťažovať. Hovoril mu, aby sa vyzliekli, aby mu hladkal úd atď, že u neho môže prespať a že im bude dobre.

„Nie som teplý," tvrdil Lajoš. „Jeho návrh som odmietol a chcel som odísť, ale dvere boli zamknuté a dedo ma začal objímať. Hnusil sa mi, nuž som sa mu vytrhol. Na kredenci ležal nôž a tak som ho pichol do hrude. Dedo spadol a už sa nehýbal. Chytro som pohľadal zväzok kľúčov, otvoril som si dvere na kuchyni, zamkol a zväzok kľúčov som odhodil po ceste do záhrady."
 „Lajoš, čo si mu zobral?" opýtal sa nevinne Majský.
Lajoš si ani neuvedomoval, že ak sa prizná aj k tomu, že niečo zobral, hoci v dome podľa syna nič nechýbalo, má na krku nielen vraždu, ale aj lúpež. A to je poriadna priťažujúca okolnosť.
„Pán veliteľ, nič, nič som nezobral," božekal Lajoš.

„A čo tie vyvrátené vrecká na nohaviciach? " zahrmel podplukovník.
„Jáj, pán veliteľ, nič som nezobral, len som hľadal kľúče, aby som sa dostal von,"potil sa Lajoš.
 „Vo vreckách ich nemal, našiel som ich položené na kredenci, tam, odkiaľ som bral ten nôž!"

Kľúče naozaj našli pohodené v záhrade. Celý zväzok. Nadstrážmajster ich zadokumentoval a išiel ukázať synovi. Ten sa veľmi čudoval.
 „Na tomto zväzku nie je kľúč od vchodu, " tvrdil. „Ten otec nosil samostatne normálne vo vrecku nohavíc a keď bol doma, vešal ho na klinec vedľa dverí! Navyše keď som ráno prišiel, dvere neboli zamknuté. Preto som sa zľakol, lebo Dedo sa na noc vždy zamykal!"
Závodskému to nič nehovorilo. Ale Majskému áno. Prečo Lajoš tvrdil, že ho starý zvnútra v kuchyni zamkol a že hľadal kľúče, ktorými si potom otvoril? A čo tá stovka, ktorú spomínal ten Jano? Veď Dedo ju musel mať pri sebe, keď išiel s Lajošom domov! Lajoš asi predsa len nie je taký blbý, ako vyzerá, pomyslel si Majský. Stojka zjavne vymyslel celkom dobrú formu účelovej obrany. Starec ho zamkol, nútil ho k perverznostiam, preto on v zúfalstve bodol. Ale nič mu nezobral, iba kľúče... Išli sa ešte raz pozrieť do domčeku - kľúč si pokojne visel na klinci!
„Tak, Lajoš, von s pravdou," tlačil Majský.

„Keď sme ťa capli, mal si pri sebe presne 268 korún. Dedova stovka ti nič nehovorí?"
Lajoš zapieral, ale Janovo svedectvo bolo jasné a tak Lajoš „išiel s pravdou von". Dedo ho pozval do domu a potom ho trochu obťažoval, nuž ho pichol a keď už tam bol, prehľadal mu vrecká. Našiel stovku, tú zobral a odišiel. Taká je pravda.
„Takže, drahý môj," hrkútal Majský, „teraz ti našijeme lúpežnú vraždu. Aj keď ide o stovku, ale poriadne ti priťaží, to si buď istý..."
Lajošovi tá stovka nepriťažila až tak veľmi. Súd zobral do úvahy, že vo svojich sedemnástich rokoch ako mladistvý ešte nestál pred súdom, čo možno vzhľadom na výchovu v rodine považovať za mimoriadny úspech. Nepodarilo sa vyvrátiť Lajošovu obhajobu, že Deda nepichol z lúpežného motívu, ale len a len kvôli obťažovaniu starého smilného starca. Nuž dostal ako prvotrestaný mladistvý päť rokov v nápravno-výchovnom zariadení pre mladistvých. Málo, veľa?

„To je jedno," mávol rukou Majský. „Aj tak TAM bude za chvíľu zasa..." Ktovie?

ONDREJ ŠIMÚNY