Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Keď sa chce, všetko ide

 

Šiesty január 1996. Zapamätajte si ten dátum. Kým to "ktosi" nezmení, 6.január 1996 vojde do histórie kriminalistiky ako dátum najväčšej bankovej krádeže na Slovensku. V ten deň totiž skupina dnes už aspoň čiastočne známych páchateľov bez známok násilia vybrala z trezorov nitrianskej pobočky Všeobecnej úverovej banky naše koruny, valuty a šeky v celkovej hodnote 173 500 383,50 Sk.
 
Spomenutý dátum dlho nebol presne známy. V pondelok 8. januára 1996 po  troch dňoch pobočka VUB opať ožila. Prišli kľúčiari, kľúčami otvorili "domáci" i valutový trezor a ostali v nemom úžase - police masívneho bankového trezoru boli prázdne, trónili v nich iba plátené vrecká s mincami. Bolo jasné, že ku krádeži muselo prísť v uplynulých troch dňoch, keď bola banka zatvorená. Jedinou známkou poškodenia bol pritom odvŕtaný zámok na plechovej skrini vo vnútri valutového trezoru. Inak nič. Daromne chodili okolo trezorov špecialisti z nášho kriminalistického a expertízneho ústavu i "machri" od výrobcu, záver všetkých mechanoskopických expertíz znel jasne - trezory zlodeji otvorili pravými kľúčami alebo ich vernými kópiami, pretože zložitý zámkový mechanizmus neniesol žiadne iné stopy. Ako je to možné? pýtali sa všetci. Nikto nevedel.
Banka bola riadne zabezpečená elektronickým systémom, prepojeným na políciu. Nesignalizoval  žiadnu poruchu, ani následná dôkladná previerka nič neodhalila. Vo vnútri objektu zabezpečovali ochranu príslušníci bankovej ochrany. Žiaľ tvoril ju vždy iba jeden pracovník. Striedali sa v dvanásťhodinových službách. Úlohou ochrancu bolo v pravidelných intervaloch skontrolovať celý objekt, uzamknutosť dverí i funkčnosť signalizácie. Všetko malo svoj postup a poriadok. Teda - aspoň to tak vyzeralo. A kedže policajti nezistili nič iné, dospeli k záveru, že banková krádež je buď fingovaná alebo ju urobili ľudia zvnútra VÚB - ky, teda niekto z personálu.
Týmto smerom sa aj viedlo preverovanie. Na základe expertíz boli všetci presvedčení, že peniaze nemohli opustiť objekt, ale páchatelia pravdepodobne peniaze schovali niekde vo vnútri a plánovali ich vyniesť von neskôr. Prekontroloval sa preto každý jeden "kumbál", klimatizačné rozvody, kanálové trasy - nikde nič. Pritom taký objem peňazí potreboval na prepravu odhadom dva velikánske kufre alebo štyri solídne cestovné tašky. Trvalo dva mesiace, kým preverovanie aspoň trošku  pokročilo. V marci 1996 vyšetrovateľ PZ vzniesol obvinenie voči dvom mužom. Nikto však presne nevedel, za čo vlastne - a tak aj bolo naformulované uznesenie o obvinení. Do väzby išiel v tom čase 25 - ročný Pracovník bankovej ochrany Bohuš S., ktorého obvinili, že sprístupnil banku dosiaľ neznámym páchateľom. Jedným z nich bol bez pochýb jeho o pár rokov starší brat Igor. V tom čase príslušnik Pl. Na akom základe vyšetrovateľ dospel k tomuto záveru, to bolo ťažké zistiť.
Dodnes nevieme, ako je možné, že pracovník bankovej ochrany mohol vypnúť signalizáciu tak, aby o tom neexistoval záznam a aby sa nespustil alarm na policajnom pulte centrálnej ochrany. Prišlo sa však na to, ako sa zlodeji dostali do trezoru. Veľmi jednoducho - pracovníci banky, zodpovední za kľúče od trezorov, boli povinní nosiť si ich domov. Opatrenie zaručovalo, že trezory nie je možné otvoriť bez účasti týchto dvoch osôb. V skutočnosti - hoci sa to zdá neuveriteľné - muži sa báli kľúče nosiť domov a nechávali ich prakticky nezabezpečené priamo v priestore banky! Zistiť, kde ich odkladajú, už pre Bohuša S. nebol žiaden problém...
Keďže polícia predpokladala, že skupina páchateľov musela byť väčšia a dobre organizovaná, úzkostlIvo tajila  podrobnosti toho, čo vedia.. Peniaze sa ale nenašli a obaja obvinení mlčali ako ryby, hoci jeden z nich sa spočiatku príslušníkom kriminálnej polície k činu priznal. Neskôr však všetko zobral späť a tvrdil, že sa priznal iba preto, lebo na neho policajti vyvíjali neprimeraný nátlak. Uplynuli tri roky a v marci 1999 oboch obvinených museli z väzby prepustiť bez súdu.
Policajti za tie roky síce popísali stovky strán zápisníc, preverili obrovské množstvo ľudí, ale netušili, kto by to mohol byť. Kriminalistickým inštinktom si mohli iba myslieť, že niektorí "svedkovia" vedia o veci viac. Na obžalobu to však bolo žalostne málo. Dnes už vieme, že medzi svedkami, ktorých vyšetrovateľ v roku 1996 menovite spomenul vo svojom uznesení, figuroval aj 47 - ročný muž Gustáv I. On napokon posunul celý prípad ďalej. Stalo sa tak predposledný júlový deň, ked Gustáv I. dobrovoľne prišiel na políciu, povedal, že sa bojí o svoj život, lebo sa mu vyhrážajú a užasnutým policajtom vysypal detaily z prípravy a realizácie najväčšej bankovej krádeže v histórii Slovenska. Vyšetrovatelia po preverení nepochybovali o  hodnovernosti jeho výpovede a tak mohli obviniť z trestného činu krádeže aj ďalšie osoby. Okrem Gustáva  I. konkrétne troch dvaja boli nezamestnaní, jeden sa vraj živil ako súkromník. Aby sme boli presní jedného z tejto trojice nemuseli policajti ani zadržiavať, pretože sa medzičasom už nachádzal za mrežami kvôli inej trestnej činnosti "majetkového charakteru". Jeho skutočnej profesii hovorili za prvej republiky v Česku "kasař" a v prípade nitrianskej banky mal pôvodne presne túto úlohu - využiť svoje odborné vedomosti a dostať sa do trezorov...
Gustáv I. nebol našej polícii neznámy. Historici umenia ho ešte pred revolúciou považovali za skutočného odborníka v starožitnostiach a ako vedúci dobre zavedeného starožitníctva v Bratislave mal širokú klientelu. Stratil ju tak, že do Rakúska tajne vyviezol celé nákladné auto cenných predmetov a stratil sa aj sám. Rakúšania ho však neskôr zadržali a vrátili na Slovensko. Odsedel si svoje, no neskôr sa opäť dostal do víru vidín o veľkých peniazoch. Tie ho napokon prostredníctvom už spomenutého kamaráta, prislušnika PZ, priviedli na myšlienku "urobiť" nitriansku banku. Málokoho by to napadlo, ale pre povahu Gustáva I. nebola žiadna myšlienka  dostatočne šialená, aby sa nedalo aspoň uvažovať o jej realizácii. Známi ho preto charakterizujú skôr ako dobrodruha, bonvivána a šarmantného podvodníka, než klasického zlodeja s čiernou škraboškou na tvári. Jeden z tých, čo ho osobne poznali, charakterizoval Gustáva I. takto: "Gusto mal taký dar reči, že po polhodine rozhovoru by si mu dal aj posledné. On by ťa jednoducho presvedčil, že tú vec, ktorú chce, vlastne vôbec nepotrebuje." Podľa vlastného tvrdenia teda Gustáv I. začal dávať dohromady skupinu osôb, ktorých presvedčil o tom, že je možné bezpečne vykradnúť aj takú pevnosť, ako je nitrianska "vubka". Výrazne im pomohol práve spomenutý príslušník bankovej ochrany. Prišiel na spôsob, ako odstaviť signalizáciu a tak náš Gusto spolu s ďalšími bol v banke najmenej päťkrát. Vždy vtedy, keď Bohuš S. slúžil. Všetko si pokreslili, zamerali. Fotografie trezoru urobil na požiadanie sám Bohuš S. Pôvodne predpokladali, že trezor budú musieť otvoriť násilím, preto Gustáv I. zohnal aj odborníka na trezory. Všetko bolo napokon oveľa jednoduchšie.
V ten sobotný večer Bohuš S. takpovediac vo vlastnej réžii vpustil zlodejov dovnútra, peniaze z trezorov dali do štyroch športových tašiek a nikým nepozorovaní opustili banku bočným vchodom. Prešli popri kine a na neďalekom parkovisku ich už čakalo auto. lšli do jedného bytu a tu si peniaze delili. Potom sa však do "veci" zamiešali ďalšie, dosiaľ neustálené osoby a  všetko sa začalo komplikovať. Faktom je, že ak dnes ešte nejaká časť z ukradnutých peňazí existuje, nemá ju nikto zo zadržaných, ale niekto iný. V tejto veci sú policajti veľmi skúpi na slovo, stopy však vraj smerujú do podsvetia a podľa náznakov vyšetrovateľa budeme čo nevidieť veľmi prekvapení ďalším vývojom. Možno  predpokladať, že po opustení väzenia pýtali svoj diel napr. bratia S. i ďalšie osoby a to napokon rozhodlo, že Gustáv I. prišiel dobrovoľne na políciu...
Nuž, nechajme sa prekvapiť. Pokiaľ však nedôjde k zásadnému spochybneniu toho, čo Gustáv I. tvrdil, už dnes sú jasné prinajmenšom dve veci: nitrianska krádež vojde do histórie nielen kvôli obrovskej sume peňazí, ktorej sa  zlodeji bez problémov zmocnili, ale aj ako odstrašujúci, hoci priam nepochopiteľný príklad našej absolútnej  neschopnosti ochrániť banku. Ako vidieť, keď sa chce, všetko ide.
 
Ondrej Šimúny