Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Keď modlitba nepomôže

Sú prípady násilných trestných činov, kde vyšetrovateľ, prokurátor či sudca môže nájsť voči páchateľom určité pochopenie. Ľudia konajú v rozrušení mysle, z hlbokej, neovládateľnej nenávisti, spáchajú dokonca trestný čin vtedy, keď majú pocit, že sa z ohrozenia už nijakým iným spôsobom nedostanú. Napríklad, keď majiteľ domu pristihne zlodeja a ten v panike vraždí...

Prípad, ktorý vám dnes opíšeme, zrejme nepatrí do tejto kategórie. Je iba otrasnou a v našom podaní aj beletrizovanou ilustráciou toho, čo niektorí "ľudia" dokážu urobiť svojim blížnym a z akých pohnútok. Je o to smutnejší, že obeťami sa stali obyvatelia farského úradu. Bolo to v apríli vo veľkej obci na západnom Slovensku. Jedna hodina po polnoci. Tri tiene preskočili plot farskej záhrady. Vedeli, kadiaľ mali ísť zopár dní sa tu už motali, obzreli situáciu. Potrebovali peniaze, vedeli, že farár a tá starena, zrejme jeho mama, nie sú nemajetní. Napokon, ktorá fara je bez peňazí? Verili, že budú absolútne nehluční. Veď farár má dobre vyše šesťdesiat, možno i sedemdesiat. A tá starenka? Tá už bola ako Matuzalem, ľudia vraveli, že jej ťahá na deväťdesiatku. Budú spať. A oni nie sú predsa žiadni amatéri, voľačo už preskákali. Najmä ten starší, tridsaťročný. Svojich mladších kolegov dobre zaučil...
K realizácii zámeru mali všetko, čo potrebovali. Akurátny "vercajk" a dostatok odvahy. Faru vyberú pekne v tichosti, vedia, kde treba odstrihnúť signalizáciu. Nikto nebude vedieť, odkiaľ vietor fúka. Vnútri to síce veľmi nepoznali, ale nejaké tie informácie im nechýbali. V obci ich prakticky nikto nepoznal, nikto nebude vedieť, odkiaľ dostali tip. Zajtra už môžu v krčme U raka v jednom meste na strednom Slovensku pokojne zapíjať.
Starý farár bol zrejme opatrný. Čo skúsili, všetko bolo zamknuté. Zlomili jednu i druhú zámkovú vložku na vchodových dverách a potichu, len s baterkou začali prehľadávať miestnosti fary. Pootvárali všetky skrine, všetky zásuvky. Netušili, že objekt je taký rozľahlý. Koľko je tu skríň! Kde hľadať? A všetko tak strašne vŕzgalo...
Odrazu, akurát boli v priestrannej hale, zažalo sa svetlo.
"Čo tu robíte? Pomoc, zlodeji!" Farárov prekvapujúco ostrý, prísny hlas zapôsobil ako elektrický šok. Vrhli sa na neho. Nestačil zareagovať. Čosi zasyčalo a strašne ho začali páliťoči. Nič nevidel. Zhodili ho na zem, potom zasa násilne postavili a zasa zvalili. Úder išiel za úderom.
"Čuš, starý, lebo... " Ruky mu zviazali za chrbtom akýmsi káblom, potom aj nohy. Kamsi ho niesli. Tušil, že do spálne. "Povieš, kde sú peniaze?" Nevedel rozlíšiť, ktorý to vlastne hovorí.
"Povedz, lebo ťa roztrháme na kusy!" Nasledovala ďalšia rana. Z postele stiahli aj takmer deväťdesiatročnú starenu. Kričala slabým hlasom. Aj ju zviazali.
"Povedz, kde sú peniaze!" Nevedel, čo jej robia, počul len vzdychy a bolestné jojkanie. Tí muži zúrili, bili, kopali, kde zasiahli. Pane Bože, pomôž!
"Dám, všetko dám, len ju nebite!"
"Konečne máš rozum," povedal ten udychčaný hlas. Potom počul už len hlučné otváranie zásuviek stola.
"Kde máš trezor? Kde je zlato? Kde je kľúč?"
Povedal. Nenechá sa zabiť. Ani ju, jemu najbližšiu. Bože, nevedia, čo činia ... Povedal všetko. Našli kľúče, otvorili trezor, rabovali. Ich obete len ticho ležali. Ústa už mali prelepené akousi  odpornou smradľavou páskou. Farár ledva dýchal. Najhoršie, že ona bola úplne ticho. Žije vôbec? Uspokojené zvuky nasvedčovali, že našli, čo hľadali. Netušil, koľko im ukradnú. Bolo mu to jedno. Nech si zoberú všetko, len nech ich už nechajú, nech odídu! Nech ich nechajú nažive! Bol si istý, že nikdy nezabudne. Možno odpustí, no nezabudne. Veď on ich videl! Zapamätá si ich do smrti, aj keď by ho dobrotivý nechal na tomto svete 150 rokov. Nie, nikdy na nich nezabudne. Pamätá si odtiene a tóny ich hlasov, ba i prezývky, ktorými sa častovali ... Ticho ležal a v ubolenej duši mal zmätok. Možno takýmto odpustiť? Vedel, že ak prežije, bude veľkodušný. Ale čo ona? Možno toto odpustiť? Má vôbec na to právo? Keď siahli na ňu, jemu najbližšiu? Keď pri úderoch opakovane zjojkla od bolesti, myslel, že zošalie. Nie, toto on nemôže dopustiť!
Na fare konečne ostalo ticho. Počul, tušil, kadiaľ odchádzajú. Bolo to zvláštne, ale v tej bolesti sa mu črtali myšlienky oveľa jasnejšie, ako inokedy. Nikdy netúžil po pomste. Nikdy mu nebolo ľúto peňazí pre druhých. Zasvätil život Bohu. No títo? Akéže Božie prikázanie? Zapredali sa, spreneverili prikázaniam. Zaslúžia si trest! Druhý hlas spytoval: chceš sa pomstit? Chceš, aby tých ľudí chytila polícia? Budeš sa im pozerať do očí a povieš ty, ty si to bol, čo si bil, kradol, lúpil, trápil moju telesnú schránku? Ty si to bol a zaslúžiš si aj svetský trest! Dokážeš to povedať? Aký je tu priestor pre gestá, odpúšťanie, veľkodušnosť? Za tie hodiny utrpenia a neskôr dlhé dni liečenia mal veľa času na rozmýšľanie. Nikdy, nikdy za svoj dlhý život nebol vystavený takému hroznému útoku. Pamätá si  vojnu, pamätá zabíjanie. Nikdy sa to však nedotýkalo jeho tela. Nikdy to tak nebolelo... A čo ona, najbližšia? Nevedel, či žije. Zažíval v tých chvíľach najťažšiu životnú skúšku a ona bolela, hrozne bolela. Nielen na tele, viac na duši...
Bilancia návštevy lúpežníkov na fare bola hrozná. Farár utrpel ľahšie zranenia, mal podliatiny na očiach, mnoho modrín, od poviazania ho boleli zápästia. Lekár odhadol čas liečenia na štrnásť dní. Ešte horšie dopadla mamka. Dve dolámané rebrá, ťažký otras mozgu, poničené nervy na údoch, ktoré nemilosrdne a dlhodobo stláčali povrazy, obrovské podliatiny od mužských pästí na stareninej tvári... Lekár také čosi dávno nevideli a dúfal len, že starena prežije. Ani hmotná škoda nebola zanedbateľná, hoci s telesným utrpením predsa len nepodstatná. Obom strhli z hrdla zlaté retiazky s príveskami, farárovi dokonca zlatý kríž. Z trezoru a zásuviek pobrali aj peniaze, asi tridsať tisíc korún...
Polícii to trvalo dlho. Dlhé mesiace, kým ich dolapili. Preverili celú miestnu galérku, ľudí z okresného mesta, nikde nič. Ešte i skúsení recidivisti- zlodeji krútili hlavou. Kradnúť na fare? Biť, mučiť farára a tú ledva sa hýbajúcu starenku? Nie, to by z miestnych nikto neurobil! Napokon  pomohla náhoda, neuveriteľná náhoda. Kto čím zachádza, tým schádza. Inde, za úplne niečo iné na nich dopadla ruka zákona a nebolo už také zložité pospájať si veci do súvisu. Viackrát súdne trestaný tridsiatnik zo stredného Slovenska so svojimi dvoma kumpánmi sa ulakomili, porušili aj nepísané zlodejské pravidlá. Neboli to zlodeji ale lupiči, násilníci prvého rangu. Súdu niet čo závidieť. Zložitá dokazná situácia, zložité vzťahy medzi všetkými, ktorých sa to týka. Ťažký pletenec. Avšak v niečom ostane tento zatiaľ nedokončený príbeh pamätný aj pri dlhom listovaní v kriminalistickom archíve ťažko nájsť toľkú brutalitu a bezohľadnosť v správaní sa páchateľov voči nie najmladšiemu duchovnému a bezbrannej starene... Čaká ich rovnako ťažký trest, aké je ich previnenie.

 

ONDREJ ŠIMÚNY