Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Bez milosti

Ján Vanek na tú chvíľu dlho čakal. Po nekonečných mesiacoch dedičského konania sa dostal k listu vlastníctva rodinného domu na Záhorí a bez väčších problémov ho predal jednému chlapíkovi, ktorý robil v zahraničí. Preto mu dotyčný toho bezmála pol milióna korún vyplatil v šilingoch a markách. Vanek sa nebránil. Peniaze potreboval ako soľ v akejkoľvek mene, žena mala o dva mesiace rodiť a v domácnosti ešte všeličo chýbalo. Čas do pôrodu preto mienil využiť na zveľadenie ich rodinného krbu, trpiaceho nedostatkom financií.
Dlhšie rozmýšľal, kam dať peniaze. Účet si zatiaľ nechcel otvárať, pretože vedel, že prachy sa u neho dlho neohrejú a potrebuje ich každú chvíľu na vyplácanie remeselníkov. Ale urobil aspoň to, čo mohol - objednal si poriadne pancierové dvere, "zacvakal" za ne skoro dvadsať "litrov" a spokojnejšie spával. Peniaze uložil v umnej skrýši v pohovke. Napokon, ďalším bezpečnostným opatrením bolo aj to, že manželka ostala doma, nemalo zmyslu, aby sa za tých pár korún ešte naťahovala s prepravkami v predajni. Ostane doma a hotovo, nech sa pripravuje na potomstvo. Tak aj bolo.

Jedno dopoludnie ktosi zazvonil. Nazrela cez priezor - bol to mladý, ktorý pomáhal tej partii pri osadzovaní dverí. Otvorila mu. Tvrdil, že manžel mu ostal dlžný nejaké peniaze, že vtedy nemal pri sebe. Možné to je, odvetila, ale do mužových peňazí sa nestará, nech príde večer. Mladík pekne poďakoval a odišiel. O malú chvíľu znova zvonček. Kto ešte? Otvorila a v mihu sekundy si stačila uvedomiť, že vonku stojí akýsi chlap v čiernej bunde, s čiernymi topánkami a v čiernych okuliaroch. Bez slova ju chytil pod krk a druhou rukou jej pritlačil ústa. "Ticho buď" zasyčal.
Darmo ho prosila, nech ju nechajú, že je v siedmom mesiaci. Vtlačil ju do izby a videla, ako za ním vošiel ďalší. Tiež v čiernych okuliaroch. Prehodili jej cez hlavu akýsi sveter, ruky jej vzadu čímsi zviazali.

"Povedz, kde máš peniaze?" Mlčala. "Však my si poradíme!"
Vtlačili ju do izby a ústa jej prelepili leukoplastom. Keď sa konečne vyslobodila, boli preč. Preboha, peniaze! Videla,
že na pohovke v obývačke odskrutkovali dno a presne tam peniaze schovali. Všetky boli preč! S plačom volala mužovi, prišli policajti, vypytovali sa. Dala im aký- taký popis, povedala aj, že chvíľu predtým zvonil u nej jeden z
remeselníkov, čo im robil pancierové dvere.

"Meno? Bydlisko?" Muž vedel, u koho ten mladík robí. Policajt si všetko zapísal.

"Kto všetko vedel o peniazoch a o mieste, kde ste ich schovávali?"
Vanek úporne rozmýšľal. "Spomeňte si, či ste napríklad v niekoho prítomnosti nevyťahovali peniaze z pohovky. Mali ste tu kopu remeselníkov... ako ste ich vyplácali? Aký-taký zoznam dali dohromady a začali s preverovaním. Prvá
stopa viedla k tomu mladíkovi. Vanekovej sa totiž zdalo, ale istá si nebola, že prvý útočník v čiernej bunde a v  čiernych topánkach môže byť totožný s tým mladíkom.
Sedel aj výškou, aj pohybmi... "Keby som ho tak videla! Mal takú zvláštnu jazvičku na ruke, tuším na ľavej. Tú som si
všimla."
Na druhý den už bola v miestnosti s jednostranne priehľadným sklom a Pleva sa postaral, aby ten mladík, Donner sa menoval, sedel čo najbližšie ku sklu. Vypočúval ho nezáväzne, len tak, či niekoho nevidel, keď išiel od Vanekovcov. Donner tvrdil, že si nikoho nevšimol. Ani nič podozrivé. Pleva však nebol dnešný a ten ani nie osemnásťročný mladík sa mu nezdal. Uhýbal pohľadom, vrtel sa, žmolil vreckovku.

"Čo ste to vlastne chceli od Vaneka?"

"Peniaze," koktal Donner. "Vtedy mi dal iba zálohu a povedal mi, že zvyšok dostanem od majstra. Lenže majster mi povedal, že keď som sa tak dohodol, mám si pýtať od Vaneka a nedal mi nič".

Vanek potvrdil, že mladému naozaj dal len zálohu s tým, že vyúčtovanie urobí s majstrom. Takže priamo Donnerovi nedlží nič. A už ani majstrovi.

"A potom večer ste neprišli pre peniaze?" Donner sklopil zrak.

"Bol som tu ešte večer, ale dole som videl policajné auto, tak som sa zľakol a hore som nešiel."

Ej, ej, myslel si Pleva, to chlapčisko má za ušami. Len ako to z neho dostať? Jeho domnienku hneď pri najbližšom rozhovore potvrdil sám Vanek.

"Pán nadporučík, vidíte, až teraz mi to prišlo na um. Veď ten Donner vedel, kde mám peniaze!" Pleva prekvapene otvoril oči dokorán.

"Ale áno! Ked skončili s tými dverami, všetci odišli s tým, že vyplatím ich poukážkou normálne na firmu. Vrátil sa akurát ten mladík, že majster mu predčasne nedá ani haliera a výplatu má až pozajtra, či by som mu teda nemohol čosi zaplatiť v hotovosti? Vanek rozmýšľal, ale potom si povedal, že je to vec majstrova. Mladého nechal stáť v predsieni, siahol do pohovky a vytiahol dvesto šilingov. Tie mu strčil do ruky. Takže nemôže vylúčiť, že z tej chodby ho mladík vlastne videl!

Pleva sa rozhodol, že sa na toho Donnera pozrie bližšie. Mladík neskončil ani dva ročníky v učilišti. Nechcelo sa mu. A kamaráti, s ktorými sa stretával, boli na tom tak isto. Dvaja najbližší takisto neskončili učilište. Len tak sa poflakovali stále bez peňazí a Plevovi sa dostalo do uší, že odrazu hýrili, oslavovali v akomsi ich klube.

Zašiel teda navštíviť ďalšieho z tej trojice, Václava Michálka. Bol asi o rok starší ako Donner, žil len s mamou. Michálek nebol doma, ale matka sa mu stihla požalovať. Očividne mala svojho syna plné zuby.

"Nevyviedol niečo? Stále čakám, kedy ho zatvoria. Aj minule tu rozhadzoval hrče peňazí, akési valuty a keď som sa pýtala, odkiaľ ich má, len sa smial a povedal mi, aby som sa nestarala. Že si ich zobrali od akejsi bruchatej, ktorá ich má dosť. A dal mi sto mariek, vraj na domácnosť. Že niečo vyviedol?"

Pleva pokrčil ramenami. Čo jej má povedať? Nazdával sa však, že je to dostatočne dôležitá informácia, aby sa Michálkovi pozrel bližšie na zuby. A to hneď!

Samozrejme, dlho nevydržali a priznali sa. Uviedli aj tretieho, ktorý sa na lúpeži zúčastnil. Bolo jasné, že tip dal mladý Donner. On vtedy videl Vaneka, ako vyberá peniaze z pohovky, tak ho napadlo, že ich ukradnú. So svojou myšlienkou sa zdôveril kamarátom. Lenže zistili, že tá tehotná Vaneková prakticky nechodí von, iba občas na nákup a aj to nie v pravidelný čas. Tak padlo rozhodnutie použiť násilie. "Však sme jej neublížili, iba sme ju spacifikovali, aby nemohla kričať," bránili sa.

Ked dostali advokátov, začali už inak spievať. Že ich policajti bili a preto sa priznali, vzájomne sa začali obviňovať i úplne zapierať, ale veľmi im to nepomohlo. To všetko už vyšetrovateľ počul stokrát. Pleva im zdokumentoval aj miesto, kde menili peniaze, aj to, kde schovali veci, ktoré použili pri lúpeži. Vaneková si potom už bola istá, koho to vlastne videla pri dverách bytu, a tak mladí muži čoskoro putovali na súd. Súd zvažoval ich vek blízky mladistvosti, zlé rodinné pomery, v ktorých vyrastali i skutočnosť, že v podstate dosť rýchlo pochopili, že nemajú šance a spolupracovali, teda udávali jeden druhého. Na druhej strane priťažujúcou okolnosťou bol najmä fakt, že sa na lúpeži spoločne dohodli a boli odhodlaní prekonať odpor tehotnej ženy násilím. Čo si zaumienili, to aj vykonali, použili násilie a lup si rozdelili na tri rovné diely. V tom je ich vina spoločná a nerozdielna. A tak Donner, ako iniciátor a strojca tejto lúpeže a jediný mladistvý, dostal štyri roky, zatiaľčo "dospelí" dvaja spolupáchatelia po päť rokov. Nespokojný bol zrejme len Vanek, pretože nevedel dokázať, koľko peňazí vlastne v tom inkriminovanom čase mal v pohovke. Zrejme ich od mládencov vymáha bezúspešne ešte teraz.

ONDREJ ŠIMÚNY