Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

BABKINA KNIŽNICA

"Pani Siracká? Dobrý večer! Ja som Andrej Toplanský z oddelenia valutových operácií. Mám poverenie pána riaditeľa pobočky, aby som sa s vami skontaktoval..."

Babka Siracká, 82-ročná čiperná starenka, si nebola na čistom. S valutami mala svoje skúsenosti, veď po rokoch strávených v koncentračných táboroch žila vlastne najmä z toho, čo jej posielali odbojárske organizácie a židovská únia z Izraela. Peniaze však vždy prišli šekom, ona išla do banky a peniaze jej tam preplatili. Teraz jej však ten podľa hlasu príjemný mladý muž oznámil, že do bratislavskej centrály prišiel šek na osemtisíc dolárov, ibaže im v Bratislave chýba podpisový vzor. Skrátka, ak chce prevziať osemtisíc dolárov, musí prísť do Bratislavy a prevzatie šekov vlastnoručne potvrdiť.
Babka váhala a nevedela, čo má povedať. Vypýtala si od mladého muža teletónne číslo a poďakovala mu. Do Bratislavy ju totiž čakala vyše tristo kilometrov dlhá cesta. A v jej veku? Na ďalší deň zodvihla teletón a vytočila číslo, ktoré jej mladý muž nechal. "Banka, Toplanský, prosím?" Opýtala sa ho, odkiaľ tie peniaze prišli. Uviedol adresu jednej krajanskej organizácie, s ktorou bola dlhé roky v styku a odkiaľ jej z času na čas prišli celkom slušné peniaze. To ju upokojilo. Vysvetlila však mladému mužovi, že sa na dlhú cestu vzhľadom na vek už necíti, ale má pre neho návrh. Vystaví a pošle mu splnomocnenie, aby šek mohol prevziať a keď bude ochotný doviezť jej peniaze priamo do miesta jej bydliska, rada mu zaplatí náklady spojené s cestou. Prirodzene, pridá niečo aj za "unuváciu".
Mladý muž chvíľu váhal, potom súhlasil a dohodli sa, že príde o tri dni o ôsmej hodine večer. Požiada kamaráta, aby ho odviezol autom, pretože s toľkými peniazmi v dnešných časoch neradno používať vlak či autobus. Dohodli sa.
O tri dni okolo desiatej večer volal istý občan operačné stredisko polície a oznámil, že zo susedného bytu počul volanie o pomoc, tak vylomil dvere a našiel v byte poviazanú babku Sirackú. Bola zranená. Vraj ju prepadli dvaja neznámi muži, poviazali ju a pobrali, čo mohli. Šperky, zlato, starožitnosti a peniaze v cudzích menách. Babka je v šoku. Výjazdová skupina mohla len potvrdiť oznámenie občana. Babku poslali do nemocnice. Rozbitá hlava, vyvinutý šok. Nebola schopná výsluchu. Celý byt bol rozhádzaný a posypaný čímsi bielym.
Kapitán Živčic sa rozhliadol po tej spúšti a ticho hvízdol. Už dávno nevidel toľko bohatstva pohromade. Samé striebro, slonovina, starožitný nábytok. Zásuvky na skriniach a stoloch boli vytiahnuté a prehrabané. Čo vlastne tí gauneri zobrali? Susedia nič nepočuli, nič nevideli. Babka prijímala pomerne veľa návštev a každý vedel, že je bohatá. No kto ju olúpil, to nikto netušil. Rodinu, teda ani potenciálnych dedičov nemala. Všetci ostali v koncentráku. Živčic dal pokyn, aby celý byt dôkladne zadokumentovali. Každý vlások, každú stopu. A keďže mal zlé skúsenosti s podobnými sklerotickými babičkami, nechal komisionálne spísať všetko, čo v byte ostalo. Ako by inak dokázal, že časť vecí nezobrali priamo policajti? Najviac ho zaujal biely prášok. Trochu zobral z koberca a privoňal. Zblízka v ňom boli tmavšie škvrny a zmes voňala po orientálnom korení. Na intarziou vykladanom konterenčnom stolíku v izbe našli dve šálky s kávou a tri malé staromódne poháriky na stopke. S vreckovkou jeden zodvihol. Orechový likér, konštatoval jednoznačne. Vtom si bol istý aj bez expertízy. Ale tri použité poháriky a dve vypité šálky kávy mohli znamenať, že byt navštívili dve osoby, dali si kávu a spolu s babkou vypili kalíštek likéru. Mohlo to byť tak, ale aj inak. "Chlapi, bacha na odtlačky, " upozornil ešte technikov a vybral sa do nemocnice.
Babka sa z útoku spamätala až na druhý deň a detailne mu porozprávala, ako to bolo. Nemala dôvod neotvoriť, ba naopak, kávu už mala navarenú a čakala na ôsmu. Osemtisíc dolárov! Otvorila teda a vošli dvaja veľmi slušne oblečení muži. Obleky, čisté kravaty a vyleštené topánky. Jeden sa predstavil ako Toplanský, ten, čo telefonoval. Druhé meno zabudla. Sadli si, ponúkla ich kávou, ktorú ona nemôže, ale kalíštek si s nimi dala. Sedeli spolu asi desať minút, muži obdivovali jej byt, prechádzali sa po obývačke, vysoko oceňovali najmä kvalitný secesný nábytok i jej čipernosť. Pýtali sa jej, koľko má rokov. Mali uhladené, slušné vystupovanie, ale hovoril zväčša ten Toplanský. Stále čakala, kedy vytiahne peniaze, ale nepýtala sa nič. Zrazu ju ten druhý udrel rovno do tváre. Prekotilo ju v kresle. Ďalšie veľmi nevie. Pamätá si, že ju hneď poviazali, dali jej šatku na ústa a na tvár jej položili vankúš, aby nič nevidela. Skoro sa zadusila. Rozprávali sa tlmene, nepočula nič, len to, že šacujú byt. Potom počula buchnúť dvere a po čase sa jej podarilo zbaviť sa šatky. Začala kričať o pomoc...
Súpis škody, ktorú Siracká vyčíslila, bol úctyhodný. Vo valutách a v našich peniazoch okolo štvrť milióna korún, v šperkoch, cennostiach a v starožitnostiach tiež približne toľko. Keď sa Živčic ešte raz rozhliadol, usúdil, že také dve tretiny majetku ešte babke ostali. Naozaj nebola chudobná. Mal však pocit, že babka by aj pri svojej movitosti radšej celý mesiac jedla len rožky a mlieko, ale zo svojej mladosti by nepredala ani zožltnutú háčkovanú dečku. Babka však mala jednu veľmi pozitívnu vlastnosť - perfektnú pamäť. Za popis páchateľov, ktorý poskytla, by sa nemusel hanbiť ani skúsený kriminalista. Živčic mal pri jej rozprávaní pocit, že obaja sedia pred ním a potia sa od strachu. Ale kto sú to? Potešilo ho, že na pohárikoch nechali odtlačky prstov, v evidencii ich nenašli. Ďalej ho miatlo, že babka tvrdila niečo o bielych rukaviciach, v ktorých "pracovali".  Vankúš jej na tvár hodili až neskôr. "Keď pili kávu, určite tie rukavice na rukách nemali a kalíšky som predtým leštila, takže odtlačky sú určite ich, " dušovala sa babka.
Živčic by nebol dobrý policajt, keby si hneď nevšimol, že v jej bohatej knižnici nechýbala celá zelená séria Ed McBaina, Grahama Greena, Agaty Christie a ďalších. Vôbec mu aj Siracká pripomínala tú starú všetečnú babku, slečnu Marphlovú, či ako sa volala. Ibaže toto bol skutočný lúpežný prepad, žiadna detektívka.
A čo mal v ruke? V prvom rade odtlačky neznámych dvoch osôb, v druhom rade perfektný popis obidvoch páchateľov plus kopu ďalších stôp, ohorky v popolníku, zabudnutý dáždnik v predsieni. A v treťom? Nuž poznatok, že najmenej jeden z páchateľov, teda "Toplanský" musel vedieť o babke viac. Vedel názov inštitúcie, odkiaľ babke občas chodili peniaze vo valutách, poznal adresu, číslo teletónu, hromadu ďalších detailov. A v neposlednom rade musel niečo vedieť aj o nevyhnutnom papierovaní pri bankových operáciach, inak by ho babka bola ľahko prekukla...
To je ono! Živčicovi svitlo. Tí ľudia, teda prinajmenšom Toplanský, neboli žiadni amatéri. Byt posypali bielym korením v zmesi s múkou, aby sa pes "nechytal". Na druhej strane, ak tie odtlačky prstov na ich pohárikoch sú ozaj ich, urobili tragickú a nevysveteľnú chybu. Čo takto sa s nakreslenými portrétmi obidvoch trochu porozhliadnuť po bankovej sfére, dajme tomu po ľuďoch, ktorí v poslednom čase odišli?
Ľahko si totiž overiť, že žiadnych osemtisíc dolárov nikto neposlal, ale ostatné fakty sedeli! Tak aj bolo. Onoho muža, donedávna pracovníka pobočky, našiel v jednej kaviarni spokojne požívať. Nevolal sa Toplanský a ochotne všetko zhodil na komplica. Ten sa zasa účinne obránil a nakoniec do toho spadli obaja. Dôkazov bolo viac ako dosť. Počnúc odtlačkami prstov cez "opoznaný" zabudnutý dáždnik až po výsavky z ich odevov, z ktorých nechali vlákna na pohovke. "Toplanský" sa potom priznal, že si zle vybral komplica. Takého zadĺženého ťuťmáka, ktorý síce ochotne išiel do akcie, ale nebol na neho spoľah.  Kázal mu utrieť poháriky a zobrať všetko, čo doniesli, napríklad ten dáždnik, ale ten blbec na to zabudol a on, blbec, v tom strese a strachu tiež. Nuž tak.
 
ONDREJ ŠIMÚNY