Asi to nebola láska

Asi to nebola láska

Jozef Tarčák bol zložitý muž. Žil v jednom stredoslovenskom meste a zápasil so svojimi citmi už od puberty. Keď sa po prvýkrát zamiloval, doma s ním nebolo na vydržanie. Kvôli tomu dievčisku najprv prestal chodiť do školy a potom ušiel z domu. Keď ho otec konečne našiel a zopár fackami prinútil ísť domov, naveľa predsa len učňovku ukončil a nastúpil do jedného strojárskeho závodu. Tam vlastne vydržal po celý čas.

Čoskoro po vyučení sa oženil, rýchlo za sebou mali dve deti, ale jeho nepokojná duša stále čosi hľadala. Opíjal sa, žena i všetko mu liezli na nervy a po desiatich rokoch sa rozviedli. Túlal sa od ženy k žene, kým sa neusadil u jednej referentky okresného úradu. Bola o päť rokov mladšia, tiež sa pred rokmi rozviedla, ostal jej byt a dve odrastenejšie dievčiská na krku. Margita s ním tiež nemala ľahký život. Hoci už ťahal cez štyridsiatku, stále bol akýsi nevyzretý. Pár týždňov bol pokoj, dalo sa na neho spoľahnúť, hral sa s dievčatami, pomohol v domácnosti. Potom ho čosi chytilo a niekedy aj týždne chodil domov deň čo deň opitý, prípadne neprišiel vôbec. Vedeli sa hádať! Margita bola už z prvého manželstva na alkohol nezmieriteľne alergická a strácala potom nervy. Stalo sa, že po ňom hodila nôž, ba raz ho aj vymkla. Búchal do dverí azda aj dve hodiny, pobudil celý barák a ktosi na neho zavolal policajtov. Vyriešilo sa to pokutou a zasa bolo chvíľu dobre. Lenže pokojné obdobia sa čoraz viac skracovali. Začal byť zlý a vlastne nevedela, čo mu chýba. Napokon sa pobili a potom ho vyhodila.

Pol roka sa neobjavil, potom zasa priliezol, žobronil. Margita zatvrdla. Nie, nebude svoje dorastajúce dievčatá vystavovať takémuto životu. Nie a hotovo! S nadávaním odišiel, vyhrážal sa, že jej ešte zavarí... Somár! Poplakala si a život išiel ďalej.

Asi po týždni, koncom novembra, bolo to vo štvrtok, trávila doma pokojný večer so svojou štrnásťročnou dcérou. Druhá, staršia, chodila na školu do krajského mesta, bývala v internáte a doma sa ukázala iba na víkendy. Dcérka Janka si ľahla okolo pol desiatej, ráno mali písomku. Ostala sama pri televízore a okolo pol dvanástej si ľahla. Chodila do roboty na ôsmu, mala to kúsok od domu, dosť bolo času poriadne sa vyspať.

Jozef Tarčák v ten istý deň hneď po robote odišiel s chlapmi na pivo. K záverečnej sa pomaly všetci rozchádzali, on im tiež mávol rukou, ale domov sa mu nechcelo. Domov? Upichol sa v podnikovej ubytovni, plnej ožratých a smradľavých chlapov. Nemiloval sa, už ani nevedel ako dlho a zistil, že alkohol mu v ten večer neprináša úľavu. Skôr naopak. Cítil, že už má dobre v hlave a myšlienky vírili ako zdivené. Prečo ho len tá mrcha vyhodila! Prečo? Že si občas vypil? A ktorý chlap si nevypije? Ale peniaze jej nosiť, dievčiská šatiť, na to je bol dobrý, čo? Naďabil na nočný bar. Bolo v ňom iba zopár ticho sa rozprávajúcich ľudí: Sadol si k pultu, barmanka ho očami ošacovala ako úplne neškodného pripitého chlapa bez osobného šarmu a venovala mu asi takú pozornosť ako doma vysávaču v kúte.  Tarčák vypil tri či štyri koňaky, k tomu sódu a dve kávy. Bola už asi jedna hodina v noci. Požiadal ju o taxík, dal jej dvadsať korún k dobru, nuž prikývla. Slušne sa rozlúčil, akonáhle taxík zastal pred barom. Vôbec ho neknísalo. 

Margitu okolo pol druhej zobudil akýsi čudný zvuk. Chvíľu v tom sídlištnom tichu na piatom poschodí načúvala. Zatajila dych. Akoby čosi syčalo? Cez pootvorené dvere na chodbu zacítila akýsi smrad. Preboha, vari to nie je plyn?  Vstala a len tak naboso tichúčko išla do chodby, k dverám. Tu bol plynomer, poistky i telefón. Cítila, že koberec je  mokrý. A ten  smrad? Preboha, veď to nie je plyn! To je benzín alebo nejaké iné svinstvo! Teraz už zreteľne počula, ako za dverami čosi čľapká. Ktosi jej niečo leje k dverám a tečie to dovnútra! Hlavou jej preblesla hrozná myšlienka. To hádam nie! Srdce sa jej rozbúchalo, schytila telefón. V tom sa ozvalo čosi ako šľahnutie a koberec pod jej nohami bleskovo vzbĺkol.

„Janka! Janka!" Dcéra vybehla na chodbu, videla, ako na mame plápolá nočná košeľa. Stiahli sa do obývačky, hodila ju na zem a vlastným telom hasila. Mama plakala, bola v šoku. Oheň sa po umelom koberci šíril bleskovou rýchlosťou. K dverám nemohli, chodba bola v jednom plameni. Chvíľu videli, ako začal horieť aj plynomer a potom už nebolo vidieť vôbec nič. Hustý tmavý dym nedával dýchať. Otvorili dvere na maličký balkón a kričali.

„Pomoc! Pomoc! Horí!" Ich hlasy sa rozliehali v hlbokom nočnom tichu a oheň s prívalom čerstvého vzduchu mohutnel. Minúty leteli šialenou rýchlosťou. Horela už aj obývačka. Nemali úniku. Oheň ich vytláčal ďalej a ďalej. Jedinou záchranou ostal balkón. Bože, to je hĺbka! Margite sa nikdy nezdalo, že bývajú tak strašne vysoko.

„Pomoc! Horí!" Dcéra už len hystericky vrieskala. Počuli však sirénu, o malú chvíľku už videli veľké hasičské auto s dlhánskym rebríkom. Všetko ich šialene bolelo, cítila, že je všelikde už poriadne obliznutá tým strašným ohňom, ale bolesť vnímala len cez akýsi závoj. Počula, ako tí chlapi zospodu na ne kričia, nech ešte chvíľku vydržia, už budú u nich... Dlhočizný rebrík sa začal vysúvať z auta ako nejaký obrovský rybársky prút. Motor strašne vrčal, ale ten rebrík išiel strašne pomaly hore. Akonáhle strašne sa kníšuci rebrík dosiahol ich balkón, schytila dcéru do náručia a skôr ju hodila, než podala tomu hasičovi v prilbe. Zniesol ju o pár šteblíkov dole a podal druhému kolegovi.

„Drž sa pevne! Teraz vy! Nebojte sa, udrží nás!" Hasičovi bolo jasné, že už nemajú čas zniesť najprv tú dievčinu dole.

„Podte, rýchlo!" Margita preliezla cez zábradlie a kŕčovito sa držala toho ľadového rebríka.  Obývačka bola úplne v plameňoch. Šľahali až von, na balkón a na nich. Rukavice nemal, cítil tú žiaru.

„Otoč to!" zakričal dole. Strojník potiahol akési páky a rebrík sa začal vzďalovaťod domu. Hompáľali sa v tej obrovskej výške ako dáke húsenice na konári. Pomaličky sa začal zosúvať. Požiarnici zostup s dvoma vyšokovanými ženskými neriskovali.

„Nič nerobte, len sa pevne držte!" Tú mladučkú obhorenú dievčinku si pevne pritisol k telu. Triasla sa ako osika. Prehodili cez ne deky, o malú chvíľu dorazila sanitka. Rebrík medzitým znova vysunuli hore a dvoma prúdnicami zaútočili na živel vo vnútri cez okno na obývačke. Ďalšia partia ťahala hadice až na piate poschodie. Vchodové dvere už prakticky neboli, plamene šľahali až von. Všetkých vystrašencov zahnali dovnútra.

„Kľud, občania, zvládneme to, len sa tu nemotajte!" 

Bilancia bola strašná. Margita s Jankou utrpeli popáleniny II. stupňa na tvári, na rukách, na nohách i na chrbte.  Čakalo ich bolestné mnohotýždňové liečenie. Jazvy na tele i na duši do konca života. A byt? Ten vlastne prestal existovať. Plameň bol taký silný, že roztrhal radiátory a skoro všade opadala omietka. Z plynomeru blčali plamene ako z nejakého olympijského horáka. Zo zariadenia neostalo vôbec nič. 

Prípad dostal major Blcháč z krajského úradu vyšetrovania. Obe, matku i dcéru, so súhlasom lekára vypočul. Zhodovali sa v názore, že to mohol urobiť len on, Jozef Tarčák, jej bývalý druh. „Je to blázon!" 

Hľadali ho v robote i na ubytovni. Nebolo ho. No prihlásil sa jeden taxikár. Počul o požiari, rečí bolo plné mesto.

„Ja som toho blázna asi v tú noc viezol, pán major!" Blcháč pozorne počúva! a taxikár vysvetľoval: „Cez vysielačku som dostal objednávku do Hollywoodu. To je ten nočný bar pri námestí.  Bola asi jedna hodina, na dispečingu vám to povedia presne. Nastúpil akýsi chlap, mal asi 45 rokov a bol pripitý. Ale nemotalo ho, aj rozprával zreteľne. Povedal, že pôjdeme na pumpu. Tak som ho zaviezol do Shellu, tam majú celú noc otvorené. Kúpil dve plastikové bandasky a načapoval do nich benzín. Asi desať litrov, neviem presne. Nie, neviem aký. Požiadal ma, aby som to dal do kufra, nech to nesmrdí. No a potom kázal ísť na Škultétyho. A to je tá ulica, kde horelo, nie?"

Blcháč mlčky prikývol. „No, slušne mi zaplatil, zobral si bandasky a poďakoval. Viac som sa nestaral. Jasné, že mi to bolo čudné, ale viete ako, čo sa má čo taxikár starať? Ale keď som počul, čo sa stalo... to je svinstvo, upáliť dve ženské, nie?"

„Žijú, ale sú poriadne popálené," upokojil ho Blcháč. „Spoznali by ste toho chlapa?" 

„Samozrejme. Kedykoľvek. Bola síce tma, ale viete, taxikár si musí všímať ľudí. Až ho nájdete, kľudne ma zavolajte.  Blcháč si trochu poopravil svoj generálny názor na taxikárov. Tarčáka nebolo. Až o dva dni k nemu došikovali akúsi rozrušenú ženu. Povedala, že je sestra Jozefa Tarčáka.

„Viete, ten požiar. Asi to urobil on, môj brat. Je úplne psychicky hotový, čosi naznačoval, že urobil doma poriadok. Bol to on?"

Blcháč nevedel, čo jej má povedať. „Kde ho nájdeme?"

„ Tu je dole, vo vestibule, presvedčila som ho, aby išiel so mnou, že to tak bude lepšie, nie?" Prikývol. Tarčák bol ako baránok. Hovoriť však nechcel vôbec nič. Sedel v cele, pozeral na stenu a s nikým nekomunikoval. Doteraz sedí vo vyšetrovacej väzbe a mlčí, odmieta akúkoľvek svoju vinu. Blcháč hrá na čas. Podľa lekárov je Tarčák psychicky úplne v poriadku. Dôkazy, výpovede - všetko svedčí proti nemu. Pôjde pred súd, či sa prizná alebo nie. Čo poviete, koľko rokov by mal stráviť za mrežami, aby si uvedomil, čo urobil?

Ondrej Šimúny