Súťažte s nami! - dennikrelax.sk

Ako blázon

„Koho tam ešte máme?"
Doktor Nevolný zodvihol oči od dokumentácie predchádzajúceho pacienta, kde sa mu stále voľačo nevidelo.

Sestra Kozlíková stíšila hlas: „Zasa je tu Magujev. Že mu je hrozne zle..."

Nevolný si vzdychol. Ten chlap mu už vari mesiac pil krv a stále nevedel, čo s ním má robiť. Robil u nich na stavbe ako montér. Pochádzal odkiaľsi z Dagestanu, ale žil tu už pár rokov, naučil sa celkom slušne po slovensky a ujala sa ho jedna vdovička, neskôr sa k nej aj presťahoval. Taký čudák. V robote s ním celkom vychádzali, aj odborník bol celkom dobrý, ale kamaráta nemal ani jedného. Iba tú vdovičku.
Všetci ho mali za čudáka a jeho svojrázne zvyky pripisovali práve ázijskému pôvodu. Nuž a vari pred mesiacom sa tento Magujev dostavil, že ho stále všeličo bolí. Nevolný trpezlivo vypočul všetky jeho sťažnosti, vypísal mu papier na množstvo odborných vyšetrení a čakal.

Odvtedy ho Rasul Magujev otravoval približne každý tretí deň. Raz ho bolelo tam, raz hentam, potom mu bolo zle z liekov, ktoré mu predpísal, potom zasa prišiel, že tie lieky vôbec nezaberajú a chce iné. No a minule ho ten Magujev celkom dorazil. Prišiel, že by chcel chodiť k inému lekárovi, pretože jemu, Nevolnému, neverí, má pocit, že ho chce tými liekmi otráviť, aby sa ho tu ako cudzinca zbavili...

Nevolný so svojou takmer tridsaťročnou praxou už zažil kadečo, ale toto sa mu videlo prisilné a tak mu ostro povedal, že si môže hľadať lekára kde chce a nech sa tu už radšej neukazuje. Hneď mu dal aj obálku s celou lekárskou dokumentáciou. Magujev však len čosi zašomral a bez pozdravu vypadol. A teraz je tu zasa?

Nevolný si ešte raz vzdychol. „Sestra, čo s ním?"

„Ja by som ho vyhodila.,"šepla. „Po tom, čo vám povedal minule... On asi nebude normálny..."

Nevolný pokýval hlavou. Aj jemu sa zdalo, že Magujevovi haraší. Tak, prijmem ho a navrhnem mu vyšetrenie na psychiatrii. Buď počúvne, alebo sa ho definitívne zbavím, pomyslel si.  „Tak ho zoberte!"
Sestra prikývla a zavolala Magujeva dovnútra. Pokiaľ si všimla, v čakárni už okrem neho nebolo nikoho. Bodaj by nie, však už zasa polhodinu nadsluhovali. A ešte tento Magujev!

Krotko vstúpil, slušne pozdravil a skromne ostal stáť pri dverách.
 „No, čo máte, pán Magujev? Zasa oblička? Ja som si myslel, že sa tu už ani neukážete!" začal Nevolný mierne ironicky.
 „Tu vľavo ma pichá, pán doktor. To je od tých liekov. Ja si myslím, že mi to v lekárni iné dávajú, že ma chcú zabiť..."
 Nevolný prevrátil oči. „No tak, Magujev, upokojte sa. Dajte si dole košeľu a pozrieme sa na to!"

Nevolný si už bol istý, že ten chlap je zrelý na psychiatriu. Zavesil si fonendoskop na krk. V zlomku sekundy zaregistroval, ako Magujev vyťahuje z tašky akýsi nôž a bez slova útočí. Nestačil sa uhnúť, cítil, ako sa mu nôž hlboko zapichol do hrude. „Ááách!"
Druhý útok reflexívne odrazil pravačkou a snažil sa utiecť. V tej chvíli vbehla dovnútra sestra z vedľajšej miestnosti. Magujev sa vrhol k nej a dvakrát ju pichol do hrude. Bez slova sa zosunula na zem s veľkou krvavou škvrnou na hrudi...

Nevolný videl, ako Magujev vybieha z ordinácie. S vypätím síl zodvihol telefón a volal na vrátnicu. „Doktor Nevolný. Magujev nás dopichal. Zadržte ho a volajte sanitku. Rýchlo!"
V podvedomí počul, ako mu vdychovaný vzduch prebubláva cez ranu na hrudníku. To je pneumotorax, stačil si ešte pomyslieť a podlomili sa mu nohy.

Prebral sa až po operácii v nemocnici. Skláňal sa nad ním jeho kolega zo štúdií, doktor Rezný. „Jožko, už je dobre. Nebolo to také vážne, dal som ťa dokopy." Priateľsky mu stlačil ruku.
 „Čo sestra?" bolestne zasyčal Nevolný.
Rezný záporne pokýval hlavou. „Kozlíková to neprežila. Zomrela nám na stole..."
Nevolný znechutene zatvoril oči a opätovne sa ponoril do svojho boľavého vnútra. Magujeva na základe Nevolného avíza zadržal závodný vrátnik priamo na bráne, oprel mu pištoľ o čelo a počkal na príchod policajtov. Magujev sa napokon vôbec nebránil, bol pokorný ako baránok, nechal si založiť putá a odviesť. Nôž našli odhodený hneď pred ordináciou na chodbe. Policajti po prvých vetách výsluchu zistili, že majú do činenia s človekom, ktorý to v hlave nemá celkom v poriadku, volali teda lekárov a umiestili ho v  uzatvorenom oddelení neďalekej psychiatrickej liečebne so všetkými upozorneniami.
Prípadu sa ujal vyšetrovateľ major Kovačovský. Prišiel do liečebne na druhý či tretí deň, ale to, čo videl, ho presvedčilo o márnom úsilí. Magujev už bol sám v izolačke, lebo hneď prvú noc sa pokúsil zaškrtiť oboch spolubývajúcich. Dobili ho ako koňa. Odvtedy len sedí a čumí do steny. S nikým nekomunikuje, odmieta potravu, pije iba vodu. Fajčí, kým má čo. Keď nemá, nepýta, len žmolí v rukách prázdnu škatuľku, kým sa ošetrovateľovi neuľúti a nedonesie mu zopár cigariet. Potom ich vyfajčí a zasa len sedí a čumí do steny.
„Môže sa to zlepšiť?" spýtal sa psychiatra.
 „Ťažko povedať. Skôr nie. Vyzerá to na akútnu paranoju. Ten človek normálne pracoval?"
 „Áno. Teraz som bol v nemocnici za doktorom Nevolným, tým chudákom, čo ho Magujev dopichal. Potvrdil mi, že sa mu Magujev nezdal a práve ho chcel odporučiť na psychiatriu. Ale už nestihol..."
 „Chudák chlap, poznal som ho zo štúdií," potvrdil psychiater.  „Aj tú Kozlíková, s tou som dokonca ako študent chvíľu chodil. .."
Dohodli sa, že o pár dní môže Kovačovský prísť a skúsia to znova. „Ale veľa si od toho nesľubujte. Toto vyzerá na nášho človeka, nie vášho," smutno sa pousmial psychiater a zatvoril za majorom Kovačovským dvere.
Asi po týždni sa Kovačovský znova zastavil za psychiatrom. Dozvedel sa, že Magujev začal čiastočne komunikovať, obviňuje Nevolného z toho, že ho chcel liekmi zabiť, a tak radšej zabil on jeho. Nevedel, že Nevolný útok prežil. O tom, že smrteľne a dvakrát pichol aj sestru Koziíkovú, nechcel ani počuť. Tvári sa, akoby o tom nič nevedel.
„Pán major, je to evidentný paranoik. Dáme ho na pozorovanie, pošlite si žiadosť o posudok."
Kovačovský išiel pomalým krokom domov popri veľkom lesoparku. Rozmýšľal, ako je to v tej prírode čudne zariadené, že dokáže človeku takto zamútiť rozum. Spravidla mal do činenia s vrahmi, ktorí mali motív, vedeli, čo robia a urobili to premyslene. Ani jeden z nich nebol podľa neho normálny, pretože normálny človek iného nezabije. Ale Magujev je predsa len iný prípad. Z výsluchu svedkov bolo jasné, že je ťažké pátrať po príčinách vzniku jeho duševnej choroby. Nemala reálny podklad. Takých treba strčiť za mreže liečebne a dúfať, že ho nejaký bláznivý psychiater nepustí medzi normálnych ľudí, rozmýšľal Kovačovský. Teda - väčšinu normálnych. Myslel aj na Koziíkovú, matku dvoch dospievajúcich detí. Prečo mali kvôli takému bláznovi prísť o najmilovanejšiu bytosť? Čím sa previnili? Čo komu urobila Kozlíková?
Plný vnútornej, najintímnejšej depresie ešte dlho chodil po lesoparku a čistil si hlavu. Skurvený život, skurvený Magujev. Rozmýšľal, či by nebolo spravodlivejšie takýchto pakov bez milosti popravovať. Akú perspektívu má taký Magujev? Že zožerie zo štátneho rozpočtu ešte za pekných pár stotisíc korún, kým dodýcha? Každý deň päťkrát jedlo, snehobiele plachty, povinný kúpeľ... Chápal, že Magujev je ťažko duševne chorý a nemôže za to, čo urobil. A predsa...
Ondrej Šimúny


Autor fotografie:

Image: nixxphotography / FreeDigitalPhotos.net