Na okraj aktuálneho diania

„Sloboda bez poskytnutia možnosti je diablov dar

a odmietnutie poskytnúť tieto možnosti je zločin“

Naom Chomsky

Prečo je štát v svrabe, pán premiér? Prečo to hovoríte práve učiteľom, ktorí sa domáhajú zmien, konečne, po 23. rokoch? Že začali hovoriť o biede škôl tak, ako ich povzbudil v predvolebnej kampani terajší pán minister školstva, keď povedal, že musia byť aktívni? A ktože im čo dá, keď budú naďalej čušať! Kto pre školy vybojuje potrebné podmienky ak nie učitelia? Vari školská byrokracia a tá na čele s /niekde/už 23 rokov posedkávajúcimi starými riaditeľmi škôl?

Pravdaže sa nič nezmení pridanými 30 eurami učiteľom, ale bude to aspoň uznanie a prísľub, že sa ide nielen vláda, ale aj spoločnosť týmto nelichotivým stavom seriózne zaoberať a najmä ho meniť /zmeny k horšiemu už predviedli predchádzajúci ministri/.

Určite treba začať úvahou od základného kameňa spoločnosti – rodiny. Deti rodičov majú vstupovať do zdravej školy – v nej popri vyučovaní majú vidieť správne spoločenské vystupovanie pána riaditeľa, učiteľov, personálu. Mládež sa vzdelávaním pripravuje na svoju životnú i spoločenskú cestu, budú z nich rodičia, ktorí už stoja spolu s učiteľmi na vyššej úrovni, vytvárajú zdravú spoločnosť, predstavujú výkonných pracovníkov, slobodných občanov, prosperujúcu krajinu. Spokojnosť a šťastie sa nedá vytvárať bez celkového priaznivého stavu v štáte.

Frázu z úst politikov o potrebe investícií do vzdelania treba aj uskutočniť, ktorá vláda to doteraz dokázala? Žiadna, pretože je to úloha pre všetky vlády a na celé desaťročia a politický nominant na poste ministra školstva ju sám neuskutoční. Ak by sa toto celospoločenské úsilie vydarilo, výrazná finančná, odborná, manažérska investícia do nového zdravého školstva by mohla časom znížiť obrovské výdavky na zdravotníctvo / kde je spokojnosť a radosť, tam je menej chorôb/, na sociálnu výpomoc / spoločnosť dáva viac príležitostí uplatniť sa slabším/, súdnictvo, represívne orgány, možno že aj na zbytočne rozsiahlu verejnú správu a podobne. Viac peňazí by bolo na rozvoj obcí, miest, na šport, kultúru, umenie, zdravé prostredie, ďalšie investície... Utópia? Len pre maloverných, maloduchých.

Aká je realita týchto dní?

Vláda síce uznáva práva učiteľov, priznáva ich nelichotivý finančný stav, ale zároveň sa snaží obštrukciami tlmiť štrajkovú aktivitu učiteľov. Pán minister už nepoužíva príklad fínskeho školstva, nebráni svoj rezort, niektoré slovné manévre naznačujú, že by chcel proti učiteľom nasmerovať rodičov i verejnú mienku. Podobne ako poniektorý riaditeľ, ktorý si v obavách chce podržať svoju stoličku a straší učiteľov a zamestnancov následkami, ktoré ich čakajú / pravdaže z jeho strany/ po skončení štrajku. Statočných štrajkujúcich učiteľov treba odmeniť, pochlebovači, vypočítavci, ohovárači a nactiutŕhači / tých v školách je!/ nech neučia vaše deti.

Solidarita s Gréckom je síce náš ušľachtilý čin, ale zanedbávanie nášho školstva a znevažovanie učiteľov je hanebné!

Rodičia, držte s učiteľmi, školu treba zmeniť na prospech vašich detí, na prospech nás!

25.11.2012 Miroslav Bartoš