Únikový svet

 

Nie, skutočne nikdy neuverím, že keď niekto odíde z tohto sveta, všetko končí. Neverím, že sa kapitola života uzavrie. Spieva o tom  No Name vo svojej piesni, nie neuverím nikdy, že keď všetko skončí, ostanú len fotky. Verím na akúsi tretiu dimenziu života -skončil na zemi, pokračuje-povedzme vyššie hore, alebo okolo nás...
Vôbec sa neponáhľam odložiť niekam preč veci po svojom otcovi. Veď je to len pol roka, čo ma opustil. Keď sa pozerám na jeho fotku pri malom ružovom anjelikovi, ktorého som pri ňu postavila, chytím ju do ruky a občas ju pohladím. Potom sa mu prihovorím. "Ahoj tati....."
Vždy ma hrešil za poriadok a disciplínu. Keď mám rozhádzanú izbu, mám pocit, že sa mračí. Aj keď si to určite namýšľam, funguje to.
V jeho nočnom stolíku má všetko, čo tam mával -slovníky, učtovné brožúrky, výstrižky z novín, lieky, teplomer, dokonca aj hodinky. Na tých som nastavila čas pol šiestej, bolo to vtedy, keď poslednýkrát vydýchol. Na stolíku pri zrkadle má porcelánové sošky svätých, sú z púte za čias mojej babky. Opatroval ich, tak to robím aj ja. V skrine má pekne zrovnané stále svoje obleky a košele, bol to veľký pedant a hlavne elegán, v krabičkách manžetové gombíky a kravaty sú stále krásne zavesené. Mal ich neúrekom. Vždy si skúšal a prirovnával, ku ktorej košeli mu bude ktorá kravata farebne ladiť. Ja som bola jeho hlavný radca v móde. A ešte som zabudla na makety plachetníc, ktoré si nosil z dovoleniek. Sú na nočnom stolíku. Pri ňom je jeho taška, v ktorej nosil účtovné doklady klientov a na nej je ešte aj jeho tlakomer. Nad posteľou obraz divých makov, pod ňou socha tváre Ježiša. Vôbec nič som nezlikvidovala. Tá izba, v ktorej spávali moji rodičia mi dáva pocit, že sú tu a dáva mi pocit akéhosi bezpečia a domáceho zázemia. Možno je to detinské, ale mám z toho akýsi zvláštny, dobrý pocit. Utiekam sa tam, keď som vyčerpaná z uponáhľaného sveta nezmyselných hlásení do najvyššieho sektoru, mnohých managerských telefonátov, rôznych kontrolingov a zdĺhavých neproduktívnych diskusií. Z vyplňovania zbytočných tlačív, nech mi nikto nehovorí, že byrokracia nie je. Naopak, je, bola a bude. Keď sedím v kancelárii a sledujem prácu okolo, mám pocit ako keď desať ľudí zavára kilo a pol uhoriek, alebo ako by niekto cestoval do Nemecka cez Košice. Takisto zo služobných ciest a večerných vypisovaní cesťákov a pracovných výkazov, ako aj ranných mailov od vedenia.
Je to môj únikový svet, kde sa cítim dobre. A prajem ho každému.
Svet, kde sa dá odosobniť a zabudnúť na problémy všedného dňa.
 
Slávka Nováková