Lepšie je priehrštie pokoja  ako plné náručie trýzne a pechorenia

Lepšie je priehrštie pokoja ako plné náručie trýzne a pechorenia

Príliš sa plahočíme, aby sme hromadili a stále viac zväčšovali svoje ekonomické možnosti alebo aby sme si upevnili dosiahnuté pozície. Príliš často sa dávame ovládať svojou nenásytnou chtivosťou a túžbou súperiť a prekonať iných. S akým výsledkom? V tejto horúčke a honbe za ziskom a v strachu, že zaostávame, napĺňame svoj život len úzkosťou, vysúšame ho a robíme neznesiteľným. Život v ustavičnom zhone nám znemožňuje vychutnávať chuť života, znemožňuje nám osviežujúci styk s prírodou, okráda nás o očisťujúci a vzrušujúci vplyv umenia, na minimum redukuje najčistejšie radosti a najhlbšie city, ktoré nám bohato poskytuje rodina a priateľstvo. Povieš, že bez vzpruhy súťaženia by nebolo pokroku. To je pravda. Ale ja ti nevravím, aby si odstránil alebo potlačil tento popud mať sa lepšie a dostať sa vyššie na spoločenskom rebríčku. Chcem len, aby si ho usmerňoval a kontroloval. Nejde o potlačenie, ale o mieru. Túžba pokročiť nie je vôbec zlom. Skorej naopak. Zlo spočíva v tom, že túžime po pokroku jednostrannom, vyhľadávame ho a bez hlavy sa doň vrháme. Ideme viac za svojou vášňou ako za svedomím. Nejde tu teda o to, aby sme si nežiadali, ale aby sme si žiadali, koľko stačí, a nesústreďovali všetky svoje záujmy jedine na pole ekonomické a hodnotné. Práve v tomto bode naša chtivosť prekračuje všetky hranice. Nie však bez trestne. Keď prekročíme správnu mieru, nenájdeme práve uspokojenie, ale nepokoj, Nenájdeme istotu, ale obavy. A ani sa tu vlastne nerealizujeme, ale deformujeme. Blahobyt, ktorý prekračuje určité medze, sa nakoniec zvrhne na všetkých úrovniach. Aj sama sociálna starostlivosť, ktorá prekračuje určitú hranicu, vydúša záujem o život. Tak isto aj nemierny hlad po zisku napokon znemožní mať radosť z vlastného zárobku. Za určitou hranicou všetko sa kazí, škodí nám a nás dusí. Bohatstvo chápeme ako najvyšší cieľ života v skutočnosti život ochudobňuje. Prečo? Jednoducho preto, že keď sa stane najdôležitejšou vecou, núti nás odsúvať a často aj strácať mnoho iných hodnôt, ktoré skutočne môžu obohatiť náš život a urobiť naše dni vzácnymi. Keď sa celí pustíme do hromadenia dobier, zanedbávame napokon svoje pravé dobro. Neponosuj sa potom, že nemáš pokoj, ak sa ti život stáva prázdnym a vyprahnutým. Sám si ho taký robíš, keď nechávaš v sebe hladovať to, čo je v tebe najlepšie. Aby si si naplnil vrecká, nechal si si prázdne srdce. Každá prázdnota je nepríjemná, ale prázdnota srdca je priam skľučujúca. Povedal som ti už, že nejde tu o úplne zrieknutie sa, ale o mieru. Treba v určitej chvíli vedieť povedať dosť svojim nižším uspokojeniam, aby si sa neobral o uspokojenia vyššie. Jestvuje určitá hierarchia hodnôt, ktorú treba rešpektovať vo svojom vlastnom záujme. A práve to vyciťuje aj keď nejasne a azda neuvedomene dnešná mládež. Obžalováva nás, že sme vybudovali spoločnosť, v ktorej sa oceňuje a preceňuje blahobyt, moc, technika, organizácia, ekonómia, a znehodnocuje sa, čo je vynikajúco ľudské: osoba so svojimi hlbokými požiadavkami dôstojnosti, spravodlivosti, lásky, šťastia, duchovnosti a viery. Dnešné deti často hodia rodičom do tváre výčitku, že im naplnili vrecká, ale dušu im nechali prázdnu, že im zadovážili všetko pohodlie, ale nepostarali sa im o duchovný pokrm a morálnu atmosféru, po ktorej má človek taký veľký hlad a smäd. Nepopieram, že v daktorých prípadoch táto obžaloba že je zase ľahkým alibi, ale že v mnohých prípadoch je skutočne zaslúžená, musíme všetci čestne priznať.

Giovanni Albanese - kresťanský filozof