Veľká noc po veľkej bolesti...

01.04.2010 (DENNIKRELAX)

Blížia sa veľkonočné sviatky a ich symbolom v kresťanstve je ukrižovaný Kristus a jeho zmŕtvychvstanie. V celej antickej literatúre nemožno nájsť jediný presný opis ukrižovania, len niekoľko poznámok. Ani v evanjeliách nie sú detailné informácie, ako prebiehalo ukrižovanie Ježiša Nazaretského. Väčšina toho, čo vieme, pochádza od ľudí, ktorí neboli očitými svedkami tejto potupnej smrti, len o nej počuli.

 

Z tých čias sa nezachovali ani žiadne obrazy. Najstaršie vyobrazenie Ježiša na kríži pochádza zo 6. storočia, preto nečudo, že technika ukrižovania ostáva stále nedostatočne objasnená, i keď to bol pomerne rozšírený trest smrti usudzuje sa, že v priebehu storočí takouto smrťou zahynulo niekoľko miliónov ľudí.

 

ANI TAKÍ DÔSLEDNÍ RIMANIA nevydali presné predpisy, či nariadenia na vykonanie tohto druhu trestu. Ospravedlňuje ich asi len to, že ukrižovanie bol trest pre otrokov, gladiátorov a buričov, takže kati mali určitú „kreatívnu voľnosť" pri exekúcii. V mnohých starých kultúrach to bol obľúbený spôsob trestu, lebo bol „nekrvavý" a prelievanie krvi v mierových časoch sa považovalo za tabu.

 

Historici predpokladajú, že klasické ukrižovanie, tento strašný rituál, Rimania prevzali počas Púnskych vojen od Kartagincov, resp. Feníčanov. Ale aj Peržania poznali tento spôsob trestu a nebol neznámy ani u Alexandra Veľkého v 4. storočí pred n.l.

 

PRED POPRAVOU odňali odsúdencovi odev a popravčia čata si ho rozdelila. Odsúdenca začali bičovať, kameňovať, telesne trýzniť a publikum výkrikmi usmerňovalo priebeh konania. Celá táto „predpríprava" mala zhoršiť telesný stav odsúdenca, v neposlednom rade aj preto, aby najhoršiu tortúru, ktorá na neho len čakala, už nepociťoval naplno. Horšie na tom boli tí odsúdenci, ktorých križovali pri plnom vedomí, najmä v čase hromadných popráv, keď na túto „predprípravu" nebolo času, ako to bolo v čase popravy Spartakusových bojovníkov, keď Crassus roku 71 pred n.l. porazil vzbúrencov. Ani Pompeius, dobyvateľ Palestíny nezaostal. Roku 63 pred n.l. odsúdil na smrť ukrižovaním 3600 „buričov", ktorí sa vzopreli jeho légiám. Založenie veľkého požiaru v Ríme roku 64 n.l. pripísal cisár Nero kresťanom. Každý, koho považovali za vyznávača tohto náboženstva, chytili, väznili a popravili. Aj keď veľká časť kresťanov skončila v aréne, ešte viac ich odvislo na krížoch, ako ich učiteľ. Sienkiewicz v knihe Quo vadis podľa autentických prameňov uvádza: „...boli stavané všade, pre potešenie rímskych občanov. Ešte aj v cisárskych záhradách zomierali ľudia na krížoch. Bolo ich toľko, že sa už ľuďom zunovalo pozerať na tú hrôzu." Historik Flávius nám zanechal správu, že v roku 70 n.l., keď Titus dobil Jeruzalem, dal za jediný deň ukrižovať 500 zajatcov. Pri takýchto hromadných popravách sa niekedy používalo len zvislé brvno a ruky sa priklincovali nad hlavou a nohy sa pripútali v rôznej výške. Alebo kríže boli pevne vsadené do zeme, prevažne zhobľované z olivového dreva a dal sa o ne oprieť rebrík.

 

TAKÝTO SPÔSOB KRIŽOVANIA popisuje Fast v knihe Spartakus ..... otrokovi, ktorý mal vpredu ruky zviazané, prevliekli popod pazuchy povraz. Oba konce povrazu prehodili cez vodorovné ramená stojaceho kríža. Tak vytiahli odsúdenca po kolmom dreve do požadovanej výšky. Tu ho pevne okolo zápästia priviazali na krížne drevo. Vojak, ktorý križoval, násilím otvoril otrokovi dlaň, položil na ňu klin a jediným mocným úderom ho prerazil do dreva, potom ho obyčajne ešte zohol, aby sa z neho nemohla ruka zošmyknúť. Nakoniec vojaci odstránili povraz a telo odsúdenca ostalo visieť len na rukách..."

 

V iných prípadoch odsúdenca položili na zem v ležatej polohe a pribili ho na kríž, ktorý vsadili do vykopanej jamy, alebo upevnili k pevnému základu. V NIEKTORÝCH PRÍPADOCH sa križovanie „vylepšovalo" tak, že klin neprechádzal dlaňami, ale zápästím a taktiež priehlavkami nôh. Ak mali kati „záujem", aby ich ukrižovaná obeť zostala čo najdlhšie pri živote, „uľahčovali" jej polohu napríklad malou doštičkou nazývanou sedile. Pripevnili ju pod zadok na cruxe, tak aby zomierajúcemu odľahčili ruky. Smrť prichádzala pomaly, nemilosrdne, ako následok postupného zlyhávania krvného obehu. Ako ramenné svaly ochabovali pod váhou tela, pribité nohy sa vytáčali nabok, ocitli sa v násilnej neprirodzenej polohe. Po prvotnej agónii prichádzalo vedomie a zasa agónia... V takomto prípade týraný organizmus „zapája núdzový agregát" a mobilizuje nové sily. Zároveň však číha ďalšie nebezpečenstvo: krvné zrazeniny -tromby. Keď takáto zátka upchá dôležitú tepnu, dochádza k prerušeniu prívodu krvi do pľúc a nastáva ďalšie dramatické zhoršenie stavu. Miznúca aktivita telesných síl zasahuje aj transport kyslíka v krvi. Následok - návaly dusenia, ktoré spätne vyvoláva paniku.

 

Odsúdenci spravidla žili 20 - 30 hodín, a tí zdatnejší aj tri dni boli pri vedomí, kým definitívne nevyhasol ich život. Nebola zriedkavosť, že nešťastník umrel smädom, alebo na následky iných fyziologických porúch.

 

POPRAVA SA ZVERILA obyčajne štyrom vojakom, ktorým velil centúrio. Tento mal navyše právo a povinnosť zisťovať a vyhlásiť smrť ukrižovaného.

 

Rímska faktografia len jediný raz zaznamenáva krátku výpoveď odsúdenca, ktorý visel na výstrahu. Uvádza: „...na kríži sú len dve veci - bolesť a večnosť. Vravia mi, že som na kríži bol len 24 hodín, ale ja som na kríži dlhšie, než jestvuje svet. Tam niet nijakého času, každá chvíľka je večnosť...".

 

Popravy v Judei, kde Ježiš zomrel na kríži, sa vykonávali podľa pravidiel, ktoré sa nepoužívali v Ríme... „Okupanti" v tomto smere brali ohľad na náboženskú precitlivenosť Židov. Popraveného musel pochovať do západu slnka - telá vystavené v noci poškvrňovali celú krajinu. Z toho dôvodu museli Židia svojich mŕtvych sňať z kríža a pochovať pred zotmením. Aj burič Ježiš Nazaretský visel na kríži - ako sa píše v Evanjeliu -len šesť hodín. To tiež vysvetľuje, prečo Ježišovi kati - podľa slov apoštola - polámali nohy svojej obeti, aby urýchlili jej smrť.

 

POPRAVY UKRIŽOVANIM sa skončili pravdepodobne roku 313 n.l. keď cisár Konštantín uznáva kresťanstvo za štátne nábožensto (Milánsky edikt) a vyhlásil, že smrteľníci nie sú hodní zomrieť smrťou akou umrel Ježiš Kristus.

 

R.G.

Žiadne komentáre