Očernel nám, očernel, srdcu drahý Váh...3.

15.04.2010 (DENNIKRELAX)

Osudová rieka

„Orava, Orava celá si boľavá..." žialil pred viac ako sto rokmi Janko Kalinčiak. A pred ním žialili iní. Veď len v roku 1816 a 1817 v piatich hornouhorských stoliciach zomrelo od hladu 44 tisíc ľudí. A hlad prišiel aj na Oravu často, osobitne pamätný bol v roku 1870 a potom ešte v rokoch 1892 a 1894. Ľudia prežili buď na zemiakoch alebo na žihľave a „jedlých" trávach, ktoré si polievali mliekom...

Hladové roky sa zhodujú s povodňami. V priemere každých desať rokov prišla veľká povodeň. V auguste roku 1813 prišla taká, že utopila 180 Oravcov, najmä z Nižnej, a ešte sedem tisíc kusov dobytka.

A pozrite si ju dnes pri Kraľovanoch, ako poslušne vteká do Váhu a aké kusisko cesty pyšne udržuje zelenkavopriezračnú farbu oproti už tmavému Váhu!

Rieka Orava vznikla taktiež spojením dvoch tokov: Bielej a Čiernej Oravy. Pramení na severných svahoch Okruhlice a Parača v Oravskej Magure a ústí do Oravskej Priehrady medzi Oravskou Jesenicou a Vavrečkou pod Námestovom.

Čierna Orava pramení v Poľsku a zberá vody do časti Oravskej kotliny. Má malý spád, a preto sa jej tok vyvíja v meandroch. Tečie cez nepriepustné íly, kde ukladá množstvo humusu a nánosov pozbieraných z hornooravských rašelinísk, jej vody majú preto tmavé sfarbenie, od čoho dostala svoj názov. Vyúsťuje do Oravskej priehrady v jej severozápadnom cípe, ktorý sa teraz nachádza na území Poľska, medzi obcami Chýžne a Veľká Lipnica. Pred vybudovaním priehrady sa obe Oravy zlievali pri ústí nad Oravou v jednu rieku, ktorá z ústia mala ešte paťdesiatkilometrovú cestu pod sútok s Váhom pri Kraľovanoch. Spád Oravy samotnej je 112 m. Na území Slovenska jej povodie meria 1991,8 km2 . Za rok ňou pretečie až 1126 miliónov kubíkov a patrí teda k najväčším a najmohutnejším prítokom Váhu.

Oravská priehrada je kľúč k ochrane Oravy. Do generálneho projektu pre úpravu a využitie Váhu, ktorý bol vypracovaný v rokoch 1928-1930, bola už zaradená aj výstavba údolnej nádrže pri Ústí nad Oravou. No so stavbou - výkopom priehradnej jamy sa začalo až  1. októbra v roku 1941. Vojnové udalosti práce prerušili. Z rozhodnutia vlády v roku 1948 sa práce opäť rozbehli, ale samotní Oravci neverili, že sa raz budú musieť sťahovať. Ani medzi inžiniermi nebolo jednoty. Hlavnými nepriateľmi priehradného múru boli: neskúsenosť a šikmá bridlica, flyš a íl.

V roku 1953 stavbári zvíťazili. Napriek tomu, ani keď sa priplazila voda k dedinkám ktoré osud určil pochovať na dno, mnohí sa nevysťahovali a čakali, že sa múr zrúti. Verili v katastrofu ešte i vtedy, keď mali do pol izby vody. Museli prísť zvláštne sťahovacie čaty a komisie na člnoch a posledných vytrvalcov odvážať násilím.

Presídlili viaceré obce a osady: Ústie nad Oravou Lavkou, Slanicu, Osadu a Hámre a čiastočne polovicu Námestova a dedinku Bobrob. Ako náhradné sídlisko vzniklo Ústie nad Priehradou.

Dĺžka vybudovanej hrádze je 292 m, výška 29 m a kubatúra betónu gravitačnej priehrady je 240 000 m2. Nádrž zadržala maximálne do 346 miliónov kubíkov vody a má celkovú rozlohu 25 km2 na území Slovenska a 1 km2 na poľskom území.

Pod sútokom Váhu s Oravou vzniklo pätnásť energetických diel. Spolu s predvojnovými (lIavou a Dubnicou) dali základ industrializácie Slovenska. Ich inštalované výkony sú vyše 532 MW s predpokladanou ročnou výrobou 1,7 miliardy KWh elektrickej energie.

Vďaka Liptovskej Mare a Oravskej priehrade zlepšuje sa na strednom Váhu prietok o takmer štyridsať kubíkov za sekundu, čo ovplyvňuje aj výkony elektrárni a zavlažovanie na dolnom Váhu. Najmä elektráreň v Kráľovej je jednou z tých, ktorá plní najmä tieto poľnohospodárske úlohy, i keď ešte v prvých rokoch poľnohospodárov skôr zaskočila zdvihnutím spodnej vody a vymočením pozemkov. Na Váhu zostáva vybudovať ešte elektrárne nad Žilinou a pri Seredi a Nededi, ktoré by mali stlmiť špičkové energetické vlny Váhu, ustálili vodu pre odbery priemyselných podnikov a závlahových sústav, a splavniť tak až po Piešťany. Závlahový efekt predstavuje jednu až dve tony obilia v priemere na 130 tisíc zavlažovaných hektároch ročne, čo nie je zanedbateľné bohatstvo nášho národného hospodárstva.

 

Neviňme rieku

Už dnes sa takmer každá zo sedemnástich vodných elektrární na Váhu a najmä priehrady musia rekonštruovať a ekologicky dotvárať. Do úvahy prichádza aj využitie viac ako 20 metrového spádu toku nad Žilinou, čo sa výškou rovná takmer spádu Dunaja pri elektrárni v Gabčíkove. Pravda, pri Žiline ide o oveľa menej prietočnej vody, ale aj tak môže byť prínos vodného diela Žilina významný - pri zásobovaní čistou energiou stredného Považia. Pravda, ak dielo dokážeme postaviť za vlastné peniaze a najmä, ak ho dokážeme vybudovať na úrovni našej doby, teda bez ekologických dôsledkov na prírodné ekosystémy.

Neviem, k čomu sa dá lepšie prirovnať vážska kaskáda, ako ku pátričkám, ktoré nosievala naša babka do kostola, alebo k drahému náhrdelníku z ešte drahších kameňov na šiji našej hornatej domoviny.

V každom prípade je to dielo, ktoré má cenu drahokamov, ponavliekaných na striebristú stuhu Váhu. Ak ju ešte striebristou možno nazvať. Pekne sme túto, ešte za mojej mladosti rybnatú a priezračnú rieku, zapriahli do kolotoča našej fabrickej výstavby. Jedno koleso turbíny za druhým sme Váhu dávali krútiť ako takému otrokovi. Nuž očernel nám, chudák, očernel od práce a bez vďaky sa uberá ponosovať k Dunaju.

Považie, posiate kedysi mocnými hradmi, vystriedali teraz priehrady. Na dolnom Váhu sa toto všetko skončilo. O každom diele by sme mohli povedať mnoho pekného i škodlivého. Sú si podobné ako riečne okruhliaky. Vďaka ním Váh spomaľuje svoj tok a v Podunajskej nížine má už celkom odlišný charakter od stredného Považia. Plazí sa cez kultúrne polia naokolo s malými zvyškami pôvodnej vegetácie, cez našu južnú obilnicu. Aj vďaka vodám Váhu. Vďaka miliardám kubíkov vody v podzemí. Údajne je tu medzi Váhom a Dunajom sústredených tridsať Oravských priehrad.

 

***

Nemálo je veru takých rodákov, ktorí na adresu rieky našej národnej už nenachádzajú pekného slova. Brýzgajú tomuto čiernemu otrokovi a zatvárajú oči pred ním. Prečo nemáme radi herca, ktorému zveríme podlé úlohy? Prečo sa nezodpovedá väčšmi človek? Neviňme rieku za to, čo pre nás robila v záujme nášho blahobytu! Spytujme radšej svoje vlastné, ľudské svedomie.

 

(JOZEF DUNAJOVEC)

Žiadne komentáre