Očernel nám, očernel, srdcu drahý Váh...

01.04.2010 (DENNIKRELAX)

Očernel nám, očernel, srdcu drahý Váh...

Kratšie meno ako Váh má u nás iba Uh, ale je to ukrajinská rieka. Uh k nám prichádza, ostatne rieky sa u nás rodia a odchádzajú... Každá generácia znova a s novými pohľadmi skúma svoje rieky. Objavuje ich, hoci sa zdá, akoby už boli dávno objavené. Ani o Váhu, zdá sa, nemožno vedieť nič nové. A predsa, aj dnes sa nám prichodí pohrúžiť do tejto rieky, pri ktorej býva tretina obyvateľstva Slovenska. Neodpisujme túto rieku, čo ako je poznačená prácou! Ba práve preto sa k nej navracajme a skúmajme ju! Váh potrebuje našu pomoc. Ale aj my potrebujeme Váh, tento slovenský Níl! Neviem, čím by sme jej najviac pomohli. Možnou očistou. Možno návratom jeho brehov a riečiska do ríše zelene. Ale z hľadiska skúmania by pomohlo, ak by sme, ako to je dnes vo svete módne a múdre, vytvoriť okolo jeho brehov náučný chodník.

Od Komárna počnúc až po jeho dva hlavné prítoky, pri Kráľovej Lehote a potom aspoň jeden hore Čiernovážskou dolinou na Kráľovú holu a druhý do Tatier. Ale mne nejde o také chodníky, ktoré by sa len kde tu približovali k Váhu, ako je tomu aj dnes. Táto pracovitá rieka si zaslúži, aby obidva brehy mala prístupné chodcom. Aby sme si aspoň raz za života vzali batoh na chrbát a kráčali okolo Váhu a spoznávali život našej generácie, i vlastivedné pamätihodnosti. A keby sme do tohto chodníka okolo Váhu začlenili aj jeho početné prítoky, nuž hádam by sme mali na veľkú časť života postarané o program pešej turistiky.

Toľko krás a zvláštnosti, ako je pri Váhu, totiž niet pri nijakej rieke na Slovensku.

Vo vode vznikol život. A pri vode, najmä pri riekach a potokoch sa odjakživa usadzovali ľudia, ak chceli prežiť. Rieky boli prvé cesty, ktorými sa uberali. A nielen ako hľadači kovov. Pri nich sa usadili mestá a dedinky. Vznikli civilizácie. Koľko len civilizačných vĺn si pamätá naša národná rieka? A všetky ju nejako poznamenali. Všetky písali na jeho skalné bralá. Nevstúpiš dva razy do tej istej rieky. Koľkým slávnym ľuďom sa pripisuje tento výrok. Asi je jednou z najstarších ľudských právd, ktoré si ľudia zapamätali navždy. No ruku na srdce, koľkí Slováci osobne splavili Váh, alebo ho prešli na jeho dlhej púti až do Dunaja? A veď práve to by malo byť akosi samozrejmé aj pri dnešnom nabitom programe každého človeka.

Viem, cestopisy o Váhu sú už vecou dávnej minulosti. Ale či aj dnes, po poldruha storočí od Malebnej cesty dolu Váhom, ktorú popísal Alojz Medňanský, nepríde nám táto knižočka ako nevšedný zážitok? Pravdaže, Váh nie je žiadne Missisipi so svojimi takmer milión mi prítokov. A predsa sa cestopis o Váhu zachce napísať každému, kto ho absolvuje. Spomínam si, s akou vášňou sme sa s Vladimírom Ferkom a Jaroslavom Brabcom, hoci sprvu len z recesie, vydali a písali cestopis „Na plti dolu Váhom...". Ale veď sa už spltiť ani nedá. Vedeli sme to. O čom písať pre mládež? Hútali sme vtedy. Hoci aj o tom starom krásnom pltení našou národnou riekou. Chceli sme obrátiť jej myseľ k niečomu, čo nezaváňa politikou a mocou. A ak mocou, nuž iba mocou paží. Spomínam si, veľmi sme na našej symbolickej plti dolu Váhom pookriali. A dúfam, že i čitatelia.

Všetky cesty po rieke navodia nám jednu veľkú pravdu, že všetko videné z rieky je trochu iné,  krajšie, priezračnejšie a pravdivejšie. Aj na rieke, ktorá sa postupne stala otrokom práce, je niečo pekné. Aj nezmyselne zásahy človeka, i tie, ktoré musel človek urobiť, aby sa uživil. Lebo žiť sa chce vždy. Len ako nechať pritom žiť aj rieku?

(Koniec prvej časti pokračovanie o týždeň)

Žiadne komentáre