Nenávidel seba, Židov či cele ľudstvo?

Kniha Rona Rosenbauma Prečo Hitler? sa stala v USA bestsellerom, len čo sa objavila v kníhkupectvách. Nie je to historické dielo a autor nie je historik, ale literárny kritik denníka New York Times. Desať rokov skúmal pramene a nesnažil sa ani tak objaviť niečo nové, ako skôr ukázať, čo doterajšie pohľady na Hitlera prezrádzajú o autoroch rôznych teórií a o potrebách, na ktoré reagovali.
Rosenbaum prebral nemeckú tlač z 30. rokov, archívy amerických tajných služieb a všetky historické a životopisné diela, ktoré vyšli po vojne. Hovoril s historikmi a kládol zdanlivo jednoduché otázky: Kde sa Hitler stal Hitlerom?
Bol úprimný a konal v dobrej viere, alebo bol šarlatán? Bol to šialenec? Kde sa u neho zobral antisemitizmus?

V knihe so 600 stránkami nás autor oboznamuje s paradoxom, ktorý odborníci na nacizmus dobre poznajú: najsmutnejšie známa osobnosť v dejinách ľudstva zostáva z veľkej časti hádankou a výsledky úsilia o jej objasnenie sú po šesťdesiatich rokoch rozporné.
Americký novinár neváhal zaoberať sa aj domnienkami, povesťami a fantastickými scenármi, ktoré vypĺňajú nesporne biele miesta v životopise nacistického vodcu.
Rosenbaum tieto fámy podrobuje systematickej kritike a oboznamuje čitateľov s tým, čo sa potvrdilo a čo je naopak výtvorom fantázie. Ide potom ešte ďalej a poukazuje na „utešiteľskú" úlohu psychoanalytických hypotéz, ktoré sa snažia osobnosť, ktorej zlovôľa je nevysvetliteľná, vylúčiť z radov „normálnych" ľudí.
Také zjednodušujúce tendencie sa stávajú povážlivými, ak pôvod Hitlerovho antisemitizmu pripisujú úlohe, ktorú zohral akýsi určitý Žid, ako keby bolo potrebné nájsť židovskú účasť na vzniku psychózy, ktorej výsledkom bol holocaust (napríklad Šimon Wiesenthal vidí jej pôvod vtom, že Hitlera nakazila syfilisom židovská prostitútka).

 

Autor zaznamenáva, ako sa vyvíjala historiografia nacizmu do našich dní. Povojnové obdobie bolo „hitlerocentrické": najmä nemeckí historici zdôrazňovali zodpovednosť vodcu, aby zmenili zodpovednosť nemeckej elity a nemeckého národa, a prispeli tak k oslabeniu ich pamäte. Marxistickí historici naopak videli v nacizme krajnú formu kapitalizmu a neprikladali význam Hitlerovi ako človeku: bol pre nich len bábkou veľkokapitálu. Funkcionalisti vo všetkom hľadali len vnútornú dynamiku nacistického systému a Hitlerovu ústrednú úlohu znížili na minimum, a to vrátane rozhodnutia vyhubiť Židov. Americký politológ Daniel Goldhagen dokonca nedávno uverejnil fantastický spis nazvaný Dobrovoľní Hitlerovi kati, podľa ktorého bol Hitler len náhodným a pasívnym „pôrodníkom" vykynožovacích chúťok nemeckého ľudu.

Dnes sa miska historiografických váh opäť nakláňa k Hitlerovi: Angličan lan Kershaw, ktorý sa považuje za najlepšieho znalca nacizmu, usudzuje, že nacizmus bol výsledkom napojenia nemeckého národa na muža, ktorého životná dráha nemá v dejinách obdoby: tulák, potulujúci sa tri roky po nočných útulkoch vo Viedni, dosiahne o dvadsať rokov neskôr neslýchanú osobnú moc, s ktorou povedie najvyspelejší európsky národ k najničivejšiemu počínaniu, ktoré sa stane symbolom moderného barbarstva.
Kershaw skúma Hitlerovu charizmu a dochádza k záveru, že jeho moc „pramenila z toho, že spĺňal očakávanie ľudí, ktorí ho obklopovali". Stále však zostáva bez odpovede otázka, ktorú pred dvadsiatimi rokmi vyslovil Raymond Aron: „Do akej miery si môžeme vysvetliť správanie, ktoré považujeme za iracionálne? Bol to Chaplinov holič, alebo zloduch? Diskusia o tomto človeku nie je uzatvorená a nikdy nebude."

Krátko po vstupe USA do vojny prikázal náčelník americkej vojenskej rozviedky (Office of Stratégie Service - OSS) Donovau svojmu aparátu pripraviť správu o mentalite Adolfa Hitlera. OSS prevrátila pol sveta, aby zhromaždila aj najmenšie čriepky o Hitlerovom súkromí.
Americkí agenti okrem iného vyspovedali bývalých Hitlerových spolupracovníkov, ktorí utiekli na Západ, ako bol Otto Strasser, ktorého brat Gregor bol v júni 1934 zavraždený počas „noci dlhých nožov".
Zozbieraný materiál potom zverili psychiatrovi z Harvardskej univerzity Walterovi Langerovi, aby ho odborne zhodnotil. Langerovu správu odovzdali najvyšším miestam, ale zverejnili ju až v roku 1972. Celý „Súbor dokumentov o Hitlerovi", o ktorý sa opierala, má vyše tisíc strán a doteraz nebol publikovaný. O záveroch Langerovej analýzy možno pochybovať: autor si vybral fakty tak, aby jednoznačne zapadali do freudovskej definície úchylnosti. Hitler sa tu opisuje ako sexuálny deviant oddávajúci sa ondínizmu (vyhľadávanie rozkoše v kontakte s vodou alebo močom) v krvismilskom vzťahu so svojou nevlastnou neterou Geli Raubalovou. V tom sa však Langer opieral o jediný pochybný prameň: o výpoveď Otto Strassera. Ten tvrdil, že toto tajomstvo mu v slzách zverila sama Geli Raubalová. Langer túto verziu doplnil svedectvom z druhej a tretej ruky, aby došiel k záveru, že Hitler ju dal zavraždiť.

Dvadsaťtriročnú Geli našli v roku 1931 zastrelenú s pištoľou vedľa tela v mníchovskom byte. Jej smrť vyvolala rôzne teórie: Hitler údajne zistil, že sa stala milenkou alebo snúbenkou jedného „židovského učiteľa hudby", s ktorým sa stretla vo Viedni.
Hitler chcel zabrániť tomu, aby odišla do Viedne, a donútil ju k samovražde alebo ju sám zabil, pretože sa obával, že by prezradila jeho najhorším nepriateľom tajomstvo o jeho sexuálnej zvrátenosti.
Bolesť a pocit viny za jej smrť ho vraj potom premenila v hromadného vraha, posadnutého túžbou pomstiť sa Židom.

Problém je v tom, že tieto hypotézy ani na chvíľu nepripúšťajú žiadnu pochybnosť o Hitlerovej sexuálnej perverzii. Existuje zápis z výsluchu, ktorému po tejto udalosti podrobila Hitlera mníchovská polícia. Klamal a zatajoval svoje tesné vzťahy k zavraždenej.
Nech už bol ich charakter akýkoľvek, je pravdepodobne pravda, že Geli zohrala v Hitlerovom citovom živote oveľa väčšiu úlohu než neskôr slávnejšia Eva Braunová. Vysvetľuje to však, čo medzi nimi bolo, a znamená to, že ju zavraždil? Statočný novinár Fritz Gerlich, ktorý viedol nezávislý denník Der Gerade Weg, zameraný proti Hitlerovi, sa vraj chystal odhaliť Hitlerovu úlohu v tejto vražde. To by vysvetľovalo, prečo v marci roku 1933 redakciu prepadli, Gerlichaodvliekli do Dachau a tam zavraždili. Gerlichov posledný článok sa však nikdy nenašiel a nie je isté, že sa týkal Geli: zdroje, ktoré to tvrdia, sú pochybné.
Dá sa len s istotou predpokladať, že Hitler smrť Raubalovej zavinil a niektorí ľudia z jeho okolia sa pokúšali pripisovať tomu obrat v jeho charaktere.
Aj keď americké tajné služby históriu o Hitlerovej úchylnosti prevzali, Rosenbaum ju považuje za výsledok želania urobiť z Hitlera neprirodzenú postavu, stojacu mimo normálnej ľudskej psychiky.

 

Medzi dokumentmi OSS sú však dva, ktoré psychoanalytik nechal bez povšimnutia, aj keď sú pre dokreslenie Hitlerovej osobnosti zaujímavé.
Prvý z nich ukazuje tesný vzťah medzi Hitlerom a Juliom Streicherom, vydavateľom časopisu Der Stúrmer, ktorý propagoval antisemitizmus sadistických foriem. Aj keď sa naňho ostatní nacistickí predáci pozerali zvrchu pre jeho vulgárnosť, bol Streicher - okrem Rudolfa Hessa - jediný, čo si s Hitlerom tykal (aj s Gôringom si prísne vykal).
Historici a životopisci tento fakt obchádzali, pretože Streicher sa im zdal byť príliš nízkym a hrubým indivíduom, ktoré si nezaslúžilo väčšiu pozornosť - akoby Hitler musel mať obľubu len v kultivovaných osobnostiach!
Rôzne správy však nasvedčujú, že Streicherov primitívny a barbarský antisemitizmus mohol byť práve odrazom vlastného Hitlerovho postoja.

Druhým doteraz nezverejneným dokumentom je priame svedectvo bývalej príslušníčky mondénneho Hitlerovho okolia kňažnej Stephanie von Hohenlohe, ktorá bola počas vojny uväznená v internačnom tábore pre cudzincov v Texase. Bola milenkou jedného z najbližších Hitlerových dôverníkov kapitána Fritza Wiedemanna, s ktorým sa Hitler zoznámil počas prvej svetovej vojny, takže bola zasvätená do mnohých utajovaných záležitostí.
FBI ju zatklo pre podozrenie zo špionáže v roku 1941, keď sprevádzala do USA Wiedemanna, vymenovaného za nemeckého konzula v San Francisku. Ochotne OSS vypovedala veľa prekvapujúcich informácií z najvyšších nacistických kruhov.
Najdôležitejšia je jej správa o tzv. krištáľovej noci z 9. na 10. novembra 1938.
Tieto strašné pogromy sa všeobecne pripisovali Goebbelsovi: keď sa dozvedel, že radcu nemeckého veľvyslanectva v Paríži smrteľne zranil židovský mladík, dal rozkaz na plienenie a zapaľovanie synagóg, ničenie židovských obchodov, týranie a vraždenie Židov.
Podľa bežných verzií vraj Hitler nemal s týmto výbuchom primitívnej nenávisti nič spoločné, bol znepokojený jeho účinkom na medzinárodnú verejnú mienku a pokúsil sa ho zastaviť. Kňažna Stephanie naopak tvrdila, že „krištáľovú noc" naplánoval a nariadil sám Hitler. „Hovoril o tom s pôžitkom a myslel si, že tým dosiahne obrovský úspech u nemeckého ľudu... Keď zistil, že odozva nebola taká priaznivá, ako očakával, vyvolal dojem, že iniciatíva vzišla od Goebbelsa, ktorému nezostalo nič iné, len prevziať hlavnú zodpovednosť."

 

Spory o Hitlerov pôvod - kto bol vlastne jeho starý otec - sú spojené s dedinkou Dôllersheim vo Waldvierteli, poľnohospodárskej oblasti pri českých hraniciach. Obec bola počas vojny úplne zrovnaná so zemou za doteraz neobjasnených okolností. Stalo sa tak na Hitlerov rozkaz? V dedine bol kostol a fara s matrikou, v ktorej boli zapísané údaje týkajúce sa fuhrerovej rodinnej histórie: narodenie jeho otca Aloisa Schiklgrubera z nemanželského vzťahu, čudný neskorý sobáš Aloisovej matky s oficiálnym Hitlerovým dedom Georgom Hiedlerom, ktorý však nebol otcom jej nemanželského syna, a napokon aj zmena mena. Vo svojich štyridsiatich rokoch, trinásť rokov pred Adolfovým narodením, sa totiž Schiklgruber stal Aloisom Hitlerom. Rosenbaum venoval niekoľko rokov štúdiu všetkých stôp, ktoré zadali príčinu na dohady o tom, že neznámy Hitlerov starý otec bol Žid, či aspoň k domnienke, že Hitler trpel úzkosťou, pretože si svojím pôvodom nebol istý. Strach z toho, že v jeho žilách koluje „židovská krv", potom Hitlera hnal k čoraz zúrivejšiemu prenasledovaniu Židov, aby sám sebe aj iným dokázal, že nebol rasovo „infikovaný".

O čo sa táto teória opiera? V podstate len o jeden zdroj, ktorým je tvrdenie Hansa Franka, ktorý bol ako vojnový zločinec v Norimbergu odsúdený na smrť.
Kým ho obesili, spísal vo svojej cele pamäte, uverejnené až v roku 1953. Píše v nich, že ako mladý advokát v Hitlerových službách bol roku 1930 poverený dôverným poslaním.
Hitlera vydieral jeho nevlastný synovec William Patrick Hitler, ktorý žil so svojou matkou v Liverpoole.
Chcel od neho peniaze pod hrozbou, že britskej tlači prezradí rodinné tajomstvo.

Frankova história je pravdivá. Hitlera skutočne vydierali a synovcovi aj zaplatil. O aké rodinné tajomstvo však išlo?
Frank, vyslaný do Rakúska, aby objasnil Hitlerov rodokmeň, vraj objavil korešpondenciu medzi jednou židovskou rodinou a Hitlerovými prarodičmi z otcovej strany.
Devätnásťročný mladík vraj priviedol do iného stavu vtedy štyridsaťročnú matku Hitlerovho otca, keď pred sobášom s Aloisom Hiedlerom bola slúžkou v židovskej rodine.
Aby poprel taký pôvod, Hitler si nahováral, že dieťa bolo v skutočnosti Hiedlerovo, ale že chudobní manželia si vymysleli túto bájku, aby mohli bohatú židovskú rodinu vydierať.
Podľa Franka chcel Hitler zo svojich prarodičov urobiť radšej úbohý vydieračský párik než pripustiť pomyslenie, že mal židovského predka.

 

Problém je v tom, že Frank nepovedal, čo sa s dokumentmi stalo. Rosenbaum sa prikláňa k názoru tých, čo si myslia, že nikdy neexistovali a že si ich Frank vymyslel, pretože chcel ešte po smrti uškodiť Židom, za ktorých vyvražďovanie mal byť obesený: pôvodcom Hitlerovho antisemitizmu mal byť Žid. Všetky snahy o zistenie dotyčnej židovskej rodiny boli márne, a tak je možné, že existovali len vo Frankovej diabolskej fantázii.

 

Predmetom prudkých sporov sa stal aj posledný Hitlerov čin - jeho samovražda v berlínskom bunkri a to, čo sa z nej dalo vyvodiť. Výsledky pitvy, ktorú urobili sovietski lekári, zverejnili až roku 1968 v knihe ruského novinára Leva Bezymenského Smrť Adolfa Hitlera.
Tam sa píše, že v diktátorových čeľustiach našli črepiny sklenenej ampulky, obsahujúcej cyankáli.
Na základe toho a údajnej výpovede fuhrerovho komorníka Heinza Lingeho, ktorý stál pri dverách Hitlerovej izby. Bezymenskij tvrdí, že Hitler nezomrel vôbec hrdinsky, ale ako zbabelec: rozhrýzol ampulku, a potom Linge vošiel dovnútra a vpálil mu guľku do hlavy, aby vzniklo zdanie, že Hitler zdieľal osud svojich vojakov.
Značná časť pitevnej správy však od čias jej uverejnenia vzbudila podozrenie, že ide o dokument skôr politický než lekársky. Ide o ďalšie sporné odhalenie, ktoré obsahovala: lekári vraj v obhorenom tele nenašli stopu po ľavom semeníku.
Mohlo ísť o hrubý výmysel, ktorý mal Hitlera ešte viac ponížiť. Spôsob samovraždy sa mal pripísať jeho nedostatočnej mužnosti.

 

Táto verzia ukazuje naliehavú snahu nájsť v Hitlerovej osobnosti zvláštnu úchylku, ktorá by umožnila vysvetliť rozsah jeho zločinu skôr nejakou hrou prírody než tým, že boli prejavom „normálnej" ľudskej prirodzenosti, ktorá je nám všetkým vlastná.

 

(Spracované zo zahraničnej tlače)