EROTICKÉ MEANDRE

25.06.2010 (DENNIKRELAX)

EROTICKÉ MEANDRE

Vladimír Ferko

Ako ten čas letí! Ešte nedávno som vŕšky preskakoval, guľky sa hrával, píšťalky z vŕby a lipy krútil, so šarkanom po strniskách behával, keď tu zrazu asentírka.

Regrúti, regrúti, vy chlapci zo zlata, keď vy odídete, čo budú robiť tie naše dievčatá?

Aj dva rôčky sa pominuli, uleteli sťa vtáci nedozerní, hoci im sprvu konca nebolo, a po nich prešiel prvý, druhý rok, stal som sa akosi bez vlastného pričinenia dobrým tovarom. Mládenec po vojenčine. Jakživ mamu toľko nezdravili a nepozdravovali, nehľadeli si ju a neobchádzali ako v tom čase. Tetuška sem, tetuška, tam, pomôžem, prídem, aj k senu aj k mláteniu, idem do mesta, nepotrebujete niečo? Nuž a - dievčatá všelijaké. Buchtičky, vyžličky, čierne ako turkyne, plavé, zvŕtavé, vrtké, od boh sveta. Mama sprvu nič, len sa usmievala a pekne s každou. A zavše utrúsila - dosť času, syn môj, nič ti neujde, a tak zas ubehli dva-tri rôčky. Mama sa potom už prestávala usmievať, neraz na mňa zdĺhavo hľadievala a raz z ničoho nič povedala: neskoré ženenie - hotové siroty. Dobre som ja vedel, že to nie je len tak, že to je hotové uznesenie, že po čase nebudem mať pokoja. Pol nôcky v úvahách a pevné rozhodnutie - skoncujem. Veru tak. Skoncujem so stavom mládeneckým. Opustím všetky Milky, Zuzky, Hanky, Helenky, Martičky, ba aj Evičky kvôli jednej, jedinej. Zakotvím v pokojnom prístave manželskom, aj keď nemám prístavy rád, lebo lode sú na to, aby sa plavili po šírych moriach, ba aj oceánoch, a nie aby hliveli v zaolejovaných odporných prístavoch, uviazané na reťazi ako pes pri búde.

Rozhodol som sa veci na tomto úseku riešiť kvalifikovane. Neráňaj, neráňaj, zelené padajú, také si dievča ber, aké ti dávajú.

To teda nie je rada pre mňa! To je obmedzovanie osobnej slobody. Ešte si slobodný, a už vlastne neslobodný. Ber, čo ti dávajú! Veď ja nechcem brať ale vyberať, hoci po celom kraji. To je síce nie priam múdre, lebo hrozí nebezpečenstvo, že odtneš na samom kraji. Na samom kraji môže byť všeličo. Aj také, čo sa viac hodia za abatyše, aj xantipy, aj slzavé údolia, lenže zároveň som si uvedomoval, že pes z mesta a dievka z dediny, to dobré nebýva. Počúvam rady jedným uchom - dobré. Otrčím druhé ešte lepšie. Zákonite som dospel do bezradnosti.

- Ožeň sa, alebo zostaň slobodný, budeš ľutovať tak aj tak, - povedal mi múdry človek, ktorého som si náramne vážil, a on netušil, že mojim starostiam nasadil korunu. Nevidel som nijaké východisko. Mienil som sa dať aj na mohamedánstvo, reku, nech veci plynú, ako plynú, podľa svojho poriadku, aj som sa známemu ešte raz zdôveril. Pokrčil plecami a povedal - teraz plávaj, kamarát, s prúdom, tak ako plynie, ako lenivá mrena, kým ktorási kdesi za zátočinou nevhodí do nej peknú návnadu, a ty ju spapkáš aj s navijáčikom, tak ako sa to stalo mne.

Juj, len to nie! Bol som z toho rozkolísaný ako stredný roľník v čase kolektivizácie. Vedel som, že musím niečo podniknúť. Ponajprv som prestal chodiť do krčiem štvrtej a piatej kategórie. Doma som si uši zalial voskom ako ten grék, a tak v oáze absolútneho ticha som sa, stojac na hlave, oddával zároveň joge i mĺkvemu meditovaniu. Po chvíli som sa prekoprcol na chrbát a dôstojne som sa vpravil do pózy diamantový kvet. Vtedy sa mi sústredenie najlepšie darilo, mal som priam materiálny pocit istoty, že prídem na vyslobodzujúcu myšlienku, na prekvapivý nápad.

Aj som prišiel. Poradím sa s klasikmi. To sú nepodplatiteľní radcovia, ktorí vedia dať dobrú radu na každú životnú situáciu. Zaklopal som k nim v nádeji a dôvere a dožil som sa nečakane trpkého sklamania. Toľko protirečivosti u najmúdrejších ľudí som teda nečakal.

Nebudem veselý, v čiernej som košeli, stará mi je mati košieľôčky prati.

Hurá! - vykríkol som. To presne vystihuje moju situáciu. Ajhľa, múdry klasik, ako jednoznačne, jednoducho a priam kladne rieši situáciu mládenca. Vtom mi skočili oči na druhú stranu, bodaj som na ňu nikdy nebol pozrel! Mal som knihou radšej hneď tresnúť. Už zo mňa nič nevytrhne červíka pochybnosti.

Kto sa žení, deväť ráz sa šalie!

Bum!

To je ako výstražná značka. Suché konštatovanie. Za ním musia byť skúsenosti mnohých mužských generácii. Nuž a mne sa chcelo skoro všetko, len šalieť nie. A ešte deväť ráz! Nedôverčivo obraciam ďalšiu stranu.

Ak ti chýba gombička na košeli, musíš sa oženiť, alebo rozviesť.

Nechýbala mi ani jedna. Ale prečo hneď rozviesť? To je prinajmenšom zlomyseľnosť. Pre mňa napokon mohla platiť iba prvá polovička. Listujem ďalej.

Starý baran, tvrdý roh. Nuž, dostal si, kamarát, čo si chcel! Tak ti treba! Zaškrelo ma, že chlapi môžu byť na seba takí. Kde ostala mužská spolupatričnosť? Prečo by sme si sami na seba mali prezrádzať? Možno nejaký nechlap. Ideme ďalej. Napodiv nachádzam čoraz viac nie rád, ale ocenení. Moja hrdosť a sebavedomie prudko stúpli. Čujteže: skôr sa ožení slamený mládenec, ako sa vydá strieborná dievka. Nuž takto áno. Akoby mi z duše hovoril. Chlap povrieslom opásaný za sto dukátov, a sto dievok za kozací bobok. Nuž také dačo! Že by som až toľko znamenal? Ale iste, veď to tvrdí múdry človek, ktorý ma ani len nepoznal. To je ono. Sto dukátov! Pekná kôpka zlata. - Och, vy chuderky! Vyšlo mi ľútostivo z úst a najradšej by som bol všetky ochránil, potešil. A pred očami sa mi zavlnil zástup mladíc, s úsmevom a oddanosťou kráčajúci do nášho dvora. Prosím, prosím, vitajte všetky, pekne vás vítam, teším sa, že ja a vy budeme nažívať v láske a zhode.

O riadok ďalej: chlap nech je len trochu krajší od čerta, už je dosť pekný. Toto síce na mňa nepasuje, ale tým lepšie.

...pokračovanie nabudúce.

Žiadne komentáre