Chlieb ľudí sveta

26.03.2010 (DENNIKRELAX)

Chlieb ľudí sveta

Kedy vznikol prvý chlieb, už sa hádam nikdy nedozvieme. Zanikli aj posledné archeologické stopy na tento okamih, veď chlieb i zrno sú z jemného organického tkaniva. Ale zistiť, nájsť najpresnejšiu hranicu pre vznik chleba vari ani netreba. Všetko, čo sa povie presnejšie, má v sebe o zrnko nedôvery viac. A história chleba by sa mala skladať len zo samých zrniečok pravdy. Veď chlieb je sýtosť, veľkosť, vznešenosť, smelosť, chlieb je nová kultúra vzpriameného človeka.

Ak hovoríme o dobe kamennej a bronzovej či železnej. mali by sme hovoriť aj o dobe ohňa a o dobe chleba. Doba ohňa oddelila človeka od najstrašnejšej závislosti od prírody - od chladu. Doba chleba znamená ochránenie od hladu. Konečne sa človek mohol zásobiť čímsi, čo zabezpečilo prežitie zimy. S chlebom sa mohol vydať na cestu za novými objavmi.

DOMOVINA PŠENICE

Ale nebol to chlieb v dnešnom zmysle slova. Aj chlieb sa vyvíjal. Opekané zrnká kukurice, pšenice, jačmeňa, to bol najpravdepodobnejšie prvý chlebík, ktorý prišiel na svet. K rozomletým zrnám, zmiešaným s vodou, bolo treba hádam nekonečné množstvo rokov, až vznikol prachlieb v podobe primitívneho osúcha, aby v novšej a novšej podobe prežil všetky národy a kultúry a vošiel víťazoslávne i do našej dnešnej kuchyne.

V samých počiatkoch civilizácie na území Slovenska a Moravy, asi pred päťtisíc rokmi, pestovala sa dvojzrnná pšenica, jačmeň, proso, zo strukovín šošovica, hrach a bôb. Ale už oveľa skôr vznikli svetové kultúry na báze zvanej pšenica a chlieb. Za domovínu pšenice vedci označili Prednú Áziu a Etiópiu. V divej forme, čo by bol stopercentný dôkaz, ju však už nikde nenachádzame.

Za najstaršiu ríšu, založenú na chlebe, považujeme najmä Egypt. Hovorí sa, že tamojší veľtok Níl, ktorý uctievali ako boha, daroval ľuďom Egypt a Egypt vytvoril celú jednu epochu ľudskej kultúry. Egypt, ako to už pred ním urobili iné ľudské kultúry, opäť začal tým, že sial zrno a vynašiel novší chlieb. Na basreliéfoch z tejto doby vidieť dômyselnými kanálmi rozbrázdenú nílsku nivu. Pre vznik takej chlebovej kultúry bolo treba zjednotiť celý národ, ujarmiť iné národy, a získať otrokov, držať kňazov, stavať chrámy a pyramídy.

PRE CHLEBÍK BOLI VOJNY

Vedci sa dodnes čudujú a spytujú, odkiaľ sa vzala sila, ktorá navŕšila také obrovské kvádre balvanov, dovezených z neďalekých i vzdialených kameňolomov. Ešte neboli žeriavy, kŕmené naftou. Ešte o nafte, po ktorej chodili, ani nechyrovali. Tou silou bol chlieb. Vsúvali ho do otvoru motora, zvaného človek. Vlastne otrok. Ten motor sa stal zdrojom všetkej energie. Každý otrok dostal jeden malý bochník chleba denne. A tak vtedy nie pre naftu, ale pre otrokov chlieb sa viedli vojny! Dômyselná organizácia otrokárskeho systému umožnila nazhromaždiť obrovské zásoby obilia. Vtedy sa už oplatilo zajať otrokov, vyrobili totiž viac, než zjedli. Prišli na to aj Rimania, a tuto nadhodnotu časom presunuli z Egypta do Ríma.

Chlieb mali rímski patríciovia i otroci a slobodní občania. Ale ani rímski vojvodcovia sa bez chleba nemohli zaobísť a tak v légiách mali popri ženijných vojskách aj špecializovaných pekárov chleba. Oni priniesli nové techniky pečenia aj do našich „germánskych" čiernych hor, do Celemantia a Brigétia, do rusovskej Gerulanty a Panónie, všade k Dunaju, kde sa udržiavali vojenské základne v úctivej vzdialenosti od tajomných čiernych hor a zlých, divokých včiel, ako to spomína i cestovateľ a zemepisec Ptolemajos.

Každý národ má svoj chlieb. V Mexiku býva sýtejší, lebo tamojšie pšenice obsahujú veľa lepku. Zato argentínsky chlebík je popoluškou, tam sa spotrebuje viac mäsa a vína. V Južnej Amerike jedia i chlieb kukuričný. Ich tvrdé cestovinárske pšenice sú však najvhodnejšie na starý dobrý nekysnutý osúch, akúsi indiánsku placku. A v Severnej Amerike? Tam je chleba dosť a dosť. Chlieb sa akosi cení iba zo staromilstva.

TEN NÁŠ KYSNUTÝ, RAŽNÝ...

Európania- Poliaci, Nemci, Česi, Slováci, Moravania, podľa starej obyčaje milujú svoj kysnutý ražný chlieb. Ukrajinci a Maďari biely, Arméni zasa nekysnutý tenký, ako naše lokše.

Tradičným chlebíkom severu je chlieb tmavý, ražný. Je sladký a nazýva sa limpa. Až po dnešných gastronomických výmenách, ovplyvnených hromadným cestovaním, sa tento chlieb dostáva na vedľajšiu koľaj, za stôl moderných Švédov si zasadol francúzsky baquette, ktorý je predovšetkým biely. Ale roľníci a konzervatívnejšie vrstvy obyvateľstva zostali pri svojom ražnom a sladkastom chlebíku.

V štokholmskom múzeu dodnes opatrujú chlebík, najstarší, ktorý sa nám preukázateľne zachoval. Našli ho v strednom Švédsku a pochádza z obdobia spred 1400 rokov. Konečne sa chlieb dostal i do múzea.

Chlieb má osemtisíc rokov

Chlieb predstavuje už niekoľko tisícročí základnú potravinu ľudstva. Odráža sa to v mnohých prísloviach. Napríklad: „Kto sa nezhodne s chlebom, nezhodne sa ani s ľuďmi." Dodnes používame slová chlebodarcov na označenie osoby, ktorá niekomu za niečo platí.

Pri jedení chleba väčšinou vôbec nepremýšľame o tom, že obsahuje prakticky všetko, čo potrebuje náš organizmus pre svoj vývoj a činnosť. Napríklad 200 gramov chleba z pšeničnej a žitnej múky pokrýva našu dennú spotrebu vitamínov B1 na 20 percent, vitamínu B2 na 10 percent, železa na 25 percent a vápnika na 5 percent. Naproti tomu mnoho ľudí dodnes verí, že chlieb je príliš výživný a podporuje obezitu. Nie je to pravda 30- gramový krajec chleba má len 80 kalórií, teda rovnako ako jedno jablko.

Ako ukázali nálezy na pobreží švajčiarskych jazier, prvé placky z múky, ktoré sa stali predchodcom chleba, jedli ľudia na našej planéte už najmenej pred 8 tisíc rokmi. Zrná mleli, či skôr drvili medzi kameňmi, vzniknutú zmes miesili s vodou na kašu a tú piekli na rozpálených plochých kameňoch. Historici súdia, že kvasnice alebo droždie objavili okolo 5 tisíc pred n. I. a ako to už býva, náhodne: Jednobunková huba saccaromyces sa nedopatrením dostala do cesta pripraveného na pečenie v pekárni neznámeho egyptského pekára, a tak vznikal prvý chlieb s kváskom. Keď už sme pri starých Egypťanoch - im sa pripisuje aj objav pece na pečenie chleba a bolí to už oni, čo z pekárstva urobili druh istého umenia - piekli viac ako 50 druhov pečiva, často umelecky tvarovaného.

NAJVIAC TOHO VYMYSLELI RIMANIA

Tajomstvo pečenia chleba preniesli z Egypta do Palestíny Židia a už okolo prelomu letopočtu malo každé židovské mesto vlastnú pekáreň. Starí Gréci naproti tomu začali piecť chlieb s droždím okolo roku 600 p. n. I. a čoskoro pripravovali 72 druhov chleba. Pekári tu boli výlučne otroci a ich cena bola nezvyčajne vysoká: za pekárskeho robotníka sa platilo od 17 tisíc denárov vyššie, za majstra až 30 tisíc.

Nesmeli by to byť starí Rimania, aby aj v tejto oblasti nemali rad primátov. Boli autormi kužeľovej pece, z ktorej sa upečený chlieb vyberal pomocou drevených lopát, vodného mlyna a zariadenia na mechanické mletie obilia vrátane mechanického miesenia múky s vodou, ktorú obstarával jednoduchý stroj poháňaný oslami. Rimania ako prví tiež rozdávali bezplatne chlieb chudobe, čo spolu s častými hrami malo odviesť ich pozornosť od často zúfalého postavenia.

V stredoveku sa v celej Európe jedol čierny chlieb, biely sa podával len pri slávnostných príležitostiach, a to len na stoloch bohatých. Ale postupom času sa stával biely chlieb stále obľúbenejší a väčšina domácností si vybudovala vlastnú malú pekárničku, v ktorej si piekli chlieb podľa svojej chuti a potreby.

Staré príslovie hovorí, že niet nad čerstvo upečený chlieb. Je to pravda, pretože ani dnes nikto neodolá pri pohľade na zlatistú korku z pecňa chleba v niektorej z dedinských pekární, ktoré by síce už nestačili vyrábať dostatok chleba - na to sa všade vo svete používa už moderná strojová výroba - ale vracia nám vôňu čias našich prababičiek a pradedov, keď odhodiť kúsok chleba bolo hriechom. A v tomto zmysle by sme nemali hrešiť ani my, ľudia modernej doby.

(JOZEF DUNAJOVEC)

 

Žiadne komentáre