September...

September...

 

September si nechcel nikto prisvojiť, pomenovať po sebe. Asi preto, že v ňom treba ísť do školy.
No aj september je mesiac hojnosti, dozrieva v sade i na poli. Repa priberá posledné kryštáliky cukru, v meste sa zjavili melóny a do viníc vošiel ženský smiech a spev. Pod Tatrami sa zberajú zemiaky, jarabina očervenela a liesky ožltli.
Na stráňach Malých Karpát, Kováčovských kopcov, na Modrokamenských stráňach či v Tokaji hlavu múti predovšetkým vinobranie.
Človeku až krv mrzne v žilách, keď neraz vidí, ako víno nalievajú do hrdla ako do prázdneho suda, nepohrajú sa s ním na jazyku, nepoomáľajú ho vo svojom ľudskom laboratóriu, ktoré je najpovolanejšie aby určilo jeho cenu. Niekedy je škoda predávať ho takým ľuďom. Keď ho pri rozličných slávnostiach pijú z neforemných horčičiakov (a podobný zvyk zaviedli aj dnešné viechy), nepozrú sa na jeho iskru, neovoňajú ho a citlivo nezohrejú v ústach, aby z neho vypudili jemné vône, potom si človek s trpkosťou spomína na celoročnú ťažkú prácu na kamenných stráňach.
„Septembrový dážď poliam potrava a viniciam otrava“, hovorieva sa. Ale za teplým septembrom nasleduje chladný október. Na lúke sa zjavujú jesienky, žltne tabak, i paprika sa červenie a kapusta sa zvečera do rána skrúti do hláv, ktoré sú v septembri tvrdohlavejšie ako sedliacke. Hory sa odejú, do nových šiat a z poľa voňajú zemiaky (na horniakoch) a z domov na dolniakoch kukurica a spoza humna lekvár.
September je zdravý mesiac, ľudia sú v sile a dobytok tiež. Ale po Matúši (21.9.) čiapku na uši.
Vysmädnutá srnčia zver ostrými kopýtkami dobýva kalnú vodu, čiernu od humusu, ešte i žihľava opŕchla ako vynesená kvočka a srdnato šľahá všetko, čo sa cez ňu chce dostať ku kvapke vody.
Smutne sa ide takým lesom. Kolesnica uprostred lúky je ako vybetónovaná a tiež ako bez života. Idem uprostred nej, lebo z koľají sa práši. A tu upieram vnímavejšie zrak, a čo vidím? Čakanku. Tento nezmar prírody i napriek krutým podmienkam života sa práve prebúdza k životu. A nielen prebúdza, veď aj ona pociťuje sucho pod nohami, ale prišiel jej čas a napriek všetkému zo spodných pazúch vyrazili modré lupene.
Čakanka rozprúdila moju krv a odrazu sa mi chcelo myslieť na život, na to čo príde, keď bude po prvom poriadnejšom daždi, na zeleň, takú prepotrebnú na unavené ľudské oči, na slávnosť jesene, ktorá po takom potupení povzbudí k životu všetko, čo nestihlo zaniknúť.
Už-už som otváral nôž, že vyrežem najkrajšie rozvinuté trsy a že týmto skromným, no vždy takým milým kvietkom vyzdobím písací stôl, aby ma stále ponúkal k novej a novej práci, povzbudzoval písať aj pre potechu, a nielen pre úžitok, už-už som chcel. Ale vtom akosi samo od seba sa stalo, že som si sadol na striedku kolesnice a obdivoval sa zblízka nevoňavým, ale o to príjemnejším modrým slniečkam v pazuchách čakanky.