JEHO VELIČENSTVO STROM
04.06.2010 (DENNIKRELAX)
Strom je prírodný kolos, v ktorom je neprehľadné množstvo malých buniek so živou hmotou - plazmou. Každá z nich žije samostatným životom a predsa tvorí jeden ucelený svet: strom. Všetky stromy tvoria les, akýsi zelený vesmír, v ktorom sa deje toľko záhadného, tragického i krásneho. A pretože sme len ľudia a vidíme len stromy, neuvedomujeme si, že do tohto sveta vniklo len niekoľko vedcov. Máme však šance obsiahnuť ho celý?
Nie je v našej moci čo i len spočítať tento život. Keby človek pri zrode najstaršieho stromu sveta, známej Kalifornskej borovice, začal počítať bunky a narátal ich za minútu dvesto, za hodinu dvanásťtisíc, za rok sto miliónov, do dnešného dňa narátal len päťsto miliárd buniek. Spočítal by teda len päťsto milimetrov kmeňa tohto stromu. Taká nedobytná je ríša, ktorú zahŕňa strom a ktorú nemáme šancu obsiahnuť.
STROMY DÁVAJÚ PODE VIAC AKO BERÚ
Naše ihličnaté stromy napríklad rastú najrýchlejšie do štyridsiatich rokov svojho veku, najviac na jar pri teplote 26--27°C. Za desať rokov je to v najlepšej pôde 5 metrov. Za tento čas je to v najlepšej pôde 5 metrov. Za tento čas však vytvorí topoľ hodnotné drevo vhodné na priemyselné spracovanie a v úrodnejšej pôde i guľatinu pre píly. Naproti tomu typický bambus narastie 5 metrov za 10 dní. Strom je veľká vodná fabrika, kde ako na bežiacom páse cez milióny kanálikov prichádza voda a živiny; strom ich spracúva, odstraňuje odpadky, vyrába škrob a cukor a na túto prácu potrebuje i svojskú závodnú elektráreň. Aby totiž dospelý strom vyzdvihol svojím dômyselným koreňovým mechanizmom dostatok vody, musí jednorázovo vykonať prácu tristošesťdesiat kilogrammetrov. Stromy potrebujú veľa vody. Hektár bukoviny spotrebuje zo tisíc päťsto kubíkov vody. Každých sto gramov suchého lístia vyparí za rok tridsať až šesťdesiat litrov vody a každých sto gramov suchého ihličia tri až šesť litrov vody. Breza s dvestotisíc listami vyparí každý letný deň šesťdesiat až sedemdesiat litrov vody, kým borovica a ihličnany iba päť až šesť litrov.
Keď listy na jeseň opadnú, rozmnoží sa zemeguľa o obrovské kvantá hmoty. Na každom hektári bučiny, smrečiny a boriny spadne ročne viac ako tri tony listovej sušiny. Stromy dávajú pôde viac, ako si z nej zabrali.
POČÍTAČ VLASTNÉHO ŽIVOTA
Podľa starých ľudových skúseností sa pri búrke môžeme uchýliť pod buky, máme sa však vyhýbať dubom, vŕbam a smrekom. Starí Slovania boli presvedčení, že do lipy blesk nikdy neudrie. Ale dub zasvätili Perúnovi. Tieto skúsenosti starých Slovanov, obyvateľov lesa, možno i vedecky vysvetliť. Blesk naozaj najčastejšie zasahuje topole, duby, smreky, smrekovce a hrušky. Menej lipy, gaštany, jablone a orechy. Blesk málokedy udrie do stromu, ktorý má hladkú kôru. Kôra totiž v daždi rýchlo navlhne a stane sa znej bleskozvod. Keď zrežeme strom, pred naším zrakom sa objaví fascinujúci obraz pňa s kruhmi. Začnú širokým kruhom kary, kruhom lyka, pokračujúc kambiom cez množstvo kruhov drevnej bele a jadra. Možno si ani neuvedomíme, že práve máme pred očami jeden z najfantastickejších unikátov živej prírody. Počítač vlastného života. Zoológovia síce vedia podľa vývinu zubov a podľa ich opotrebenia určiť približný vek zvierat, i keď najpresnejšie to vedeli konskí kupci, ale táto metóda v porovnaní s presnosťou letných kruhov stromu je iba tieňom.
SME POSLUCHÁČI KOLOSÁLNEHO ORCHESTRA
Letný kruh nám dopodrobna vyznačí, koľko strom žil, ako rástol, koľko mal živín, či bolo vlhko a či sucho, z ktorej strany svietilo slnko a kde bol sever. Mohli by sme ho porovnať iba s dnešným počítačom, ktorému programátor kladie otázky a on odpovedá. Letné kruhy už dávno objavili remeselníci a drevorubači, no veda ich zaznamenáva oveľa neskôr. Až v roku 1715 napísal Holanďan Loevenhoeck, že dub, ktorý má osemnásť letokruhov, má osemnásť rokov. Buk má až šesťmilimetrové letné kruhy, jedľa až deväťmilimetrové, no kedysi hojný strom slovenských pralesov, tis, má v kmeni hrubom štyridsaťdva centimetrov až šesťsto letokruhov. Najstaršie tisy si teda pamätajú ešte Rimanov. Stačí, keď v lese ostaneme sami so svojou fantáziou, stačí, keď upriamime sluch do zvukov neporušenej hory a môžeme si predstaviť, že sme v obrovskej koncertnej sále, že sme jedinými poslucháčmi kolosálneho orchestra s originálnejšou hudbou, ktorá je staršia ako človek a ktorá vo svojej originálnej podobe, tak ako vzniká, aj zanikne. Trie sa konár o konár, šumia listy, chvejú sa gigantické struny. A možno, že i hudba, ktorú stvoril človek a ktorá sa už po tisícročia ukladá do našich mysli alebo na notový papier, vznikla len geniálnym pochopením hudby lesa.
PIJÚ A JEDIA, ROZOSIELAJÚ DIETKY
Strom je hrdý spoločník človeka. Je to jeho brat. Anaxagoras pripisoval stromom dušu a Plínius o nich povedal, že sú najväčším darom prírody. A ony naozaj boli svätyňami našich predkov, veď ešte dodnes býva pri našich zapadlých dedinkách na starom strome oltárik alebo nejaký obrázok. Stromy naozaj ako keby žili životom ľudí.
Pijú i jedia, dýchajú, pracujú a odkladajú si zásoby, rozmnožujú sa, rozosielajú svoje dietky tak, aby naplnili priestor, pracujú a odpočívajú, žijú a umierajú. Človek so závisťou môže pozerať na les, na tohto prastarého obyvateľa našej planéty. Ale je aj najvernejším druhom človeka. Kráča s ním od počiatkov jeho vzniku až po dnešné časy. Les vlastne stvoril človeka.
OCHRANA TRIKRÁT HODNOTNEJŠIA AKO DREVO SAMO
Pretože nebyť lesa, človek by zahynul, ako vyhynuli praveké tvory, čo sa im stratili oceány, teplé podnebie a vlažné ovzdušie. Dnes poznáme aj veľký úžitok, ktorý prináša dobre vyrastený les ľudstvu tým, že hospodári s vlahou, že chráni výsledky jeho práce pred vetrami. Túto osožnosť lesa vedci oceňujú na trojnásobok vyťaženej hodnoty dreva. A pritom ešte nevzali do úvahy, že les je jedinečným podmieňujúcim faktorom života na zemi vôbec. Bez lesných pľúc, ktoré vydychujú kyslík, spotrebúvajú kysličník uhličitý a vydychujú vlahu, neboli by na zemi podmienky pre vznik živočíšstva.
STROMY SPASILI KAHIRU
Kedysi si ľudia mysleli, že les kradne vlahu. Dnes oceňujeme nielen to, že zmenšuje rýchlosť vetra o 20-50 percent, a tým chráni úrodné polia pred rýchlym vysušením, ale ceníme si aj každodennú rosu, ktorou sa najmä v suchých letných mesiacoch trblietajú kultúry. Táto rosa predstavuje u nás 10% ročných zrážok, ale odlesnenom Anglicku len 7% a na Káhiru spadli ešte donedávna len 2 milimetre vlahy ročne. Odkedy však v okolí Káhiry vysadili mnoho miliónov stromov, prší tam ročne tridsať až štyridsať ráz, hoci predtým bol dážď zriedkavým javom, padal iba raz za tri až štyri roky.
••••
"Na ostrove Tasmánia sme našli veľa stromov s vyhĺbenými dierami - domorodcom poskytovali prístrešie. Do obrovských stromov, ktoré nie sú v tamojších lesoch zriedkavé, vydlabali diery vysoké 180-210 centimetrov, dovnútra sa vmestia - okolo hlineného ohniska - štyria až piati ľudia... " (Kapitán James Cook v denníku roku 1777).
80 000 DREVORUBAČOV A KRÁĽ ŠALAMÚN
"Všetky libanonské noviny uverejnili na prvých stranách úmrtné oznámenie, ktoré sa týkalo - stromu ... ! Bol to jeden z preslávených libanonských cédrov, podľahol neznámej chorobe. Jeho stratu pokladá libanonský úrad pre turistiku za národnú katastrofu. V Libanone totiž dnes už jestvuje sotva 400 cédrov, hoci sa kedysi majestátne vypínali vo všetkých jeho horách. Ministerstvo lesov vytvorilo osobitnú komisiu, ktorá má zisťovať príčiny smrti a postarať sa, aby neznámej chorobe nepodľahli aj zvyšné cédre, symboly zašlej slávy tejto krajiny..." (Správa z novín).
Chýrne libanonské cédre (Cedrus libani), krásne ihličnaté stromy s parádnou "dáždnikovou" korunou, vysoké až 20 m, žijú asi dvetisíc (v ojedinelých prípadoch až tritisíc) rokov. Céder je symbolom Libanonu, je dominantou v štátnom znaku i v zástave. "Zaslúžil" sa o to svojimi bohatými dejinami, vzácnosťou trvácneho, ľahkého a aj voňavého dreva. Ako stavebný materiál ho poznali už pred n. 1., použili ho aj na stavbu paláca kráľa Dávida v Jeruzaleme. Fenický kráľ Hiram súhlasil: aby asi 80000 drevorubačov zoťalo v libanonských horách cédre na stavbu paláca Dávidovho syna - kráľa Šalamúna, ktorý takisto obložili týmto vzácnym drevom. Z cédrov stavali lode, robili nábytok pre vladárov a šľachticov, živicu z nich používali pri balzamovaní. Záujem o stromy bol veľký, a tak cédrové lesy v Libanone a v okolitých krajinách sa začali zmenšovať, mizli ...
Dnes rastie v Libanone už iba niekoľko cédrov, najviac ich ochraňujú v rezervácii pri dedinke Basharri. Väčšina má vyše tisíc rokov. Najstarší libanonský céder (rastie pfi osade Les Cedres) má asi 3000 rokov, dosahuje výšku 24 m, s priemerom kmeňa 4,5 m. Najvyššími stromami - po sekvojách - sú eukalypty (blahovičníky, Eucaliptus regens), rastúce v Austrálii a na blízkom ostrove Tasmánia. Kedysi ich pokladali za najvyššie na svete. "Hodnoverní" svedkovia vraj videli až 150 m vysoké jedince, no nik z nich sa neprihlásil o odmenu, ktorú austrálske úrady vypísali roku 1 888 za nájdenie aspoň 120 m vysokého eukalyptu.
MAREK KYSUČAN
| Diskusia ku článku: | počet reakcií: 0 |
Žiadne komentáre
[6]
