Chrám prírody

25.02.2010 (DENNIKRELAX)

Les je chrám prírody a v tomto chráme prebývajú vtáčiky... 

 

Takmer niet stromu, ktorý by si neobľúbil niektorý z vtákov. Iba orech a gaštan jedlý sa nemôžu pochváliť hniezdami. Prineskoro sa zelenajú a vtáčky nemôžu tak dlho čakať. Pravda, okrem ďatľovitých vtákov, ktoré si robia do bútľavých stromov dierky. Tie využívajú aj staré orechy. Čím starší a košatejší strom, tým viac vtákov v ňom prebýva. Niektoré sú hodnotné iba preto, že sú domovom vtákov. Aj také stromy bývajú v prírode i v mestských lesoparkoch.

A čo myslíte, koľko je vtákov? Ornitológovia sa ich pokúsili sčítať a odhadli počty vtáčikov všetkých druhov na sto miliárd. Je to odhad oveľa nepresnejší ako u človeka.

Predsa však to stojí za zamyslenie. Nie je také malicherné, či človeka oblietava dvadsaťpäť a či len osem vtákov. A podľa prognóz rastu ľudskej populácie by sa mal náš počet zastaviť pri hrôzostrašnej číslici 12 miliárd. To by znamenalo, že na jedného človeka by pripadlo len osem vtáčkov. U vtákov totiž nie je taká rozpínavá tendencia ako u ľudí. Čo ako sa množia, prežije ich menej, ako je rodičov.

Vtákov neustále ubúda. A ktovie, či pri kulminačnom bode ľudskej populácie - alebo práve pre jej vzrast - neznížia sa vtáčie populácie na polovicu? Potom by na jedného človeka pripadli len štyri vtáčiky. Len štyria operenci, spevavci, zberači hmyzu, múch a komárov, húseníc, len štyri body na oblohe. Aká strašná predstava. A či vtáky žijú len aby nám bolí na úžitok? Ich existencia je znakom dobrých životných podmienok aj pre človeka. Ak vtákov nebude, načo ešte žiť? Veď podmienky života určite budú na hranici znesiteľnosti, akoby väzenia. Ľudia si budú zavadzať, veď neIietajú po oblohe a nevysedúvajú na strechách mestských domov ako holuby, nekrúžia po parkoch ako havrany a nečvirikajú na kríkoch ako vrabce. Ešte aj tie, prepytujem, sú už zarátané do tých sto miliárd. Pomôžme prežiť starým vzácnym stromom - solitérom na okrajoch lesa, na rovniach, starých cestách, na námestiach a v parkoch.

Pomôžme prežiť hniezdam bocianov. Pomôžme spevavému vtáctvu, aby malo kde hniezdiť a budeme sa môcť potom o ich kŕdliky oprieť v boji za zdravé plody sadov a záhonov. Pomôžme posledným kŕdlikom jarabíc, ktoré ešte pobehujú popri remízkach medzi kultúrnymi lánmi polí. Ponechajme šípové a hlohové kružiny, aby v nich vysedeli vtáky svoje potomstvo. A najmä poučme svoje deti o týchto globálnych i prostučkých problémoch ľudstva i nášho okolia. Od výchovy mladej generácie k živej prírode bude závisieť, či naša práca, naše dielo vytvorené v prospech prírody a ľudstva prežije, či ho naši potomkovia zveľadia, alebo zahubia.

(JOZEF MAREK)

Žiadne komentáre