Dobre utajený poklad – Banská Štiavnica a okolie

Dobre utajený poklad – Banská Štiavnica a okolie

Genius loci sa tu dá krájať
Keď sme vlani v septembrovom čísle Cestovateľa písali o Honte, uviedli sme, že oblasť Banskej Štiavnice zámerne vypúšťame. Aj keď je súčasťou Hontu. Banská Štiavnica je fenomén, ktorý si vyžaduje samostatnú pozornosť. V Štiavnici sa písala história nie lokálna, ale bez preháňania svetová. Je čarokrásna, ako je zasadená do strmých kopcov. Akoby tu od stredoveku zastal čas. Krčmičky tu majú svoju atmosféru. Je nesmierne fotogenická, z každého pohľadu. Genius loci sa tu dá krájať.
Banská Štiavnica je mesto v centre vulkánu. Výbuch sopky vyvrhol zo stredu Zeme na povrch bohaté žily drahých kovov a vzácnych kameňov. Tak toto miesto predurčil k dlhodobému a intenzívnemu spolužitiu ľudí a hôr. Medzi horami vyrástlo mesto. Stopy práce človeka sa hlboko a jedinečne vryli do obrazu krajiny. A strmá a drsná, ale malebná krajina sa zobrazila v ňom. Človek a príroda tu splynuli v jedno v nevídanej harmónii. Je to magické a mystické miesto, pupok sveta.

Kedysi sa jej hovorilo Strieborné mesto
Osídlená bola už v neolite a Kelti tu vyrábali strieborné mince. Rozmach priniesli nemeckí osídlenci, ktorí priniesli technológiu hlbinnej ťažby. Chýr o bohatstve sa rýchlo niesol, Štiavnicu zachvátila zlatá horúčka. Stala sa eldorádom priťahujúcim dobrodruhov. Pracovalo sa do úmoru a rovnako tvrdo sa o zlato a striebro bojovalo. Zbojníkmi a ozbrojencami sa to tu muselo len tak hemžiť. Jedinými nástrojmi vtedajších baníkov boli kladivko a želiezko. Muži pracovali nahí, iba v kožených zásterách, lebo dolu bolo teplo. Keď sekali, mali ju vpredu, keď sa po zadku šmýkali dolu, vzadu. Dvaja chlapi, lebo viac sa ich do úzkych chodieb väčšinou nezmestilo, dokázali za rok do tvrdej skaly vysekať takých 7 metrov. Dnes sa odhaduje, že v podzemí Štiavnických vrchov je 12 tisíc kilometrov šácht a štôlní. Aj pod mestom je hotový ementál. Skoro v každom dome v centre je zamurovaný vchod do bane. Jeden taký je priamo v kaviarni Libresso a do zasklenej jamy môžete nazrieť aj vedľa Mešťanskej pizzérie. Ale sprístupniť ich je nesmierne náročné. Radšej choďte sfárať do banského skanzenu (www.muzeumbs.sk), je to tam civilizovanejšie.

Zlaté časy
Vo vrcholnom období sa v meste a okolí, napríklad v Štiavnických Baniach (po starom na Piargu, z nem. Berg – kopec), v Hodruši, v Banskom Studenci (po starom Kolpachy, z nem. Goldbach, zlatý potok) ťažili stovky kilogramov zlata a tony striebra ročne. Štiavnica bola vtedy druhým či tretím najväčším mestom Uhorska a pokladnicou monarchie. Z jej bohatstva sa platil cisársky dvor, vzdelanie, aj vojny. Žila tu elita vtedajšej európskej vedy. Po prvý krát na svete sa tu použil pušný prach na odstrel horniny. V neďalekých Sklených Tepliciach, dnes vychýrených kúpeľoch s „Parenicou\" – prírodnou jaskyňou s termálnou vodou, sa konala jedna z prvých vedeckých konferencií, na ktorej sa zúčastnil aj polyhistor Goethe. Venovala sa amalgamácií. Ako všade, kde bolo zlato, bola aj tu alchýmia, hoci o nej veľa informácií nemáme. Vznikla tu prvá technická univerzita sveta – banícka a lesnícka. S nemeckými, francúzskymi, talianskymi a prvými slovenskými profesormi. Ťažba totiž spotrebovala nesmierne množstvo dreva. A tak sa hľadali spôsoby, ako ho doplniť. V Botanickej záhrade, ale aj v skoro zabudnutom arboréte v Kysihýbli, preto nájdete obrovské sekvoje a inú exotickú drevinu.

Bolo tu lýceum, vysoká škola a študenti ovplyvňovali život mesta. Aj bujarými zábavami, aj vnášaním nového ducha do Štiavnice. Žili a tvorili tu významní umelci z celého sveta. Preto sa nečudujme unikátnej gotike, renesancii talianskych architektov či baroku. To, že je Banská Štiavnica zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO, je na každom kroku viditeľnou samozrejmosťou. Inak to ani nemôže byť. Domy a paláce sú zaryté do kopcov, takže spredu majú aj o dve poschodia viac, ako zozadu. Pre zaujímavosť, odpradávna sa v meste hovorí aj historka o koze, ktorá sa pásla priviazaná o komín. Na strmine, pod ktorou bol učupený malý banícky domček, to bolo naozaj jediné miesto, kde šlo kozu priviazať. V Štiavnici buď idete hore alebo dolu kopcom. Desiatky starých dubových schodísk spájajú romantické, po vrstevniciach stúpajúce uličky. Topánky s opätkami môžete spokojne nechať doma.


Ťažké časy a štiavnické tajchy
Najťažšie časy nastali pre mesto aj celý región, keď bane klesali do hĺbok. Najväčším nepriateľom baníka bola voda, ktorá ich zaplavovala. Aj keď vynálezcovia prichádzali s dômyselnými a často prečudesnými mechanizmami (niektoré modely môžete vidieť v expozíciách Banského múzea), situácia sa zhoršovala. Čerpadlá fungovali, ale kde vziať energiu na ich pohon? Dovtedy čerpadlá poháňali ľudskou silou a koňmi. Malé žriebätko spustili vo volskej koži pod zem, tam vyrástlo a potom slepé z tmy chodilo do kola a točilo „gápeľ\". Keď koník doslúžil, rozrezali ho a v tej istej koži vytiahli na povrch. Svojho času takto pod zemou žilo 2 000 koní. Ale rovnako tvrdo pracovali pri čerpadlách pod zemou aj tisíce ľudí. Ani to nestačilo. Hlavná banská komora vo Viedni rozhodla, že sa bane zavrú. Mesto zachvátilo zúfalstvo. To by bol jeho koniec. Vtedy prišiel Matej Kornel Hell s myšlienkou ťahať vodu vodou. Vodou poháňať gáple. Bola tu však iba úzka riečka Štiavnička. Hell navrhol systém jarkov, ktoré by „obkružovali\" okolité kopce a dažďovú vodu zvádzali do tajchu – umelej nádrže, akejsi priehrady. Išlo o to, že tajch mal na dne akoby štupeľ, a štôlňou by sa voda zviedla tisíce metrov ku gápľom, aj na stúpy, kde sa hornina drvila. Hellov nápad komora odmietla ako utópiu, ale on sa nedal. Génius sa prebil až k cisárovi, ktorý mu dal 25 tisíc zlatých na prvý tajch. Fungovalo to. Predstavte si zdatnosť vtedajších geodetov: na siedmich kilometroch jarkov je prevýšenie asi 30 metrov. Tajchy sú hlboké aj 20 metrov. Vznikol silný prúd a ten čerpadlá intenzívne poháňal. Jozef Karol Hell, starší syn, pokračoval v diele svojho otca. Postupne vzniklo „na Štiavnicku\" asi 60 tajchov. Dnes ich zostalo 24, uzavretých medzi horami, a mnohé z nich sú súčasťou turizmu. Tajch Vodárenská, ku ktorému vystúpate za 10 minút z námestia Svätej Trojice, má neuveriteľne tyrkysovú farbu. V lete sa tam chodia okúpať domáci aj návštevníci. V zime sa zas chodievajú korčuľovať na o niečo vyššie položenú Červenú studňu. Z centra trvá 15 minút krásna prechádzka romantickým lesným chodníkom na ďalší tajch, na Klinger. Pod bájnym Sitnom je asi najznámejší tajch: Počúvadlianske jazero. Tiež sa tam v lete kúpe a člnkuje, býva sa v penziónoch pri jazere. A večer cez víkend sa ide na Sitno Blues, alebo na opekané prasiatko na Terasu u Blaškov.

Mesto lásky (a kultúry)
Štiavnica oddávna priťahovala významné osobnosti. Buď tu žili, alebo sa sem prisťahovali.
Z 19. storočia boli asi najvýznamnejší študenti lýcea, maďarský romantický básnik Sándor Petöfi a najmä Andrej Sládkovič Braxatoris, veľký romantický slovenský básnik. Jeho báseň Marína patrí dodnes k tomu najkrajšiemu, čo prešlo do školských učebníc. Nebýva to vždy a všade, ale tu sa dá s históriou stretnúť aj dnes. Po štiavnickom Trotuári (chodníku) sa mladý Andrej špacíroval so svojou láskou Marínou Pichlovou, je tu i pamätná tabuľa na dome, kde žila, pod ňou je mreža, na ktorej dnešní zaľúbenci na dôkaz večnej lásky zamkýnajú visiace zámky a kľúče odhadzujú. Veria, že ich láska sa nikdy nerozdelí. Každoročne sa tu v lete koná Festival lásky. Snáď sa raz Štiavnica stane slovenskou Veronou. (Osud Maríny a Andreja bol, pravda, iný. Rodičia nemali záujem o chudobného študenta a Marína sa vydala za majetného a váženého občana mesta. Je to večný príbeh nielen lásky, ale aj moci peňazí a majetku.)

Avšak nielen láskou je človek živý. O Petöfim sa traduje historka, že sa v štiavnických krčmách pri študentských rozmaroch tak opil, že sa k rozumu prebral až ďaleko za hranicami mesta. Údajne sa zaprisahal, že už v živote piť nebude. Snáď sa v múroch starých domov udržala tradícia dobrej zábavy až dodnes. To by bolo vysvetlením na pomery malého mesta nebývalej kultúrnosti a zábavy. Krásny priestor plný antikvít, starých obchodných štítov aj milej veteše ponúka kaviareň Divná pani a bar U jašteríc. Kultové Art Café a malinký bar Archanjel zase dobre poznajú kapely z celého Slovenska, sedí a muzicíruje sa na schodoch pri radnici, tancuje sa v Pražovni. Silnú atmosféru má pivovar Erb, kde je reštaurácia, kde sa varí a predáva pivo bavorského i plzenského typu, no kde je aj moderné divadlo. Často v ňom vystupujú špičkové profesionálne súbory. V slávnej Klopačke, ktorá zvolávala baníkov do práce a podľa rytmu klopania oznamovala rôzne udalosti, sídli už roky jedna z najlepších čajovní na Slovensku (možno poznáte starú banícku pesničku Vstávaj handzo hore, na baňu klopajú, keď neskoro prídeš, fárať ti nedajú...). V Štiavnici bývajú a jej atmosféru dotvárajú mnohí umelci. Je tu súkromná hudobná akadémia Jana Albrechta, koná sa tu Jazznica, koncerty vážnej hudby, organizujú sa hudobné a fotografické workshopy. Železničnú stanicu si prenajali výtvarníci, ktorí tu, podobne ako na stanici v XXXX, organizujú výstavy, tvorivé stáže umelcov a happeningy. Žije tu hádam najviac fotografov na štvorcový kilometer v Európe, býva tu filmový festival 4 živly, aj v iných mestách populárny fotomaratón. Minulé leto to tu žilo 10-denným multi-kulti festivalom Kreator, v rámci ktorého okrem iného vznikol filmík Barlangy. V Európe jedinečným podujatím je Živý šach, kde na obrovskej šachovnici so živými, v kostýmoch navlečenými figurínami hrajú partiu skutoční svetoví veľmajstri. So zaviazanými očami. Nehovoriac o Salamandri, asi najznámejšej baníckej alegorickej procesii na Slovensku. Sprievod, na čele ktorého kráča muž, pastier s veľkou jaštericou. Odkazuje na povesť z dávnych čias, ktorá predznamenala zrod slávy mesta a jeho okolia. Pastier pri skale videl jednu jašteričku ligotajúcu sa strieborným a druhú zlatým prachom. Kameň odvalil a uvidel striebornú a zlatú žilu.
V lete si ubytovanie v Štiavnici treba rezervovať vopred. V Štiavnici sa vždy niečo deje.

Poďme do okolia
Mesto je fascinujúce, jeho okolie sa však tiež nedá nijako zahanbiť. Poľahky sa tu dá stráviť aj päť dní. Vyššie sme už písali o kúpeľoch v Sklených Tepliciach, ale termál je aj vo Vodnom raji vo Vyhniach, kde je aj známy wellness hotel Sitno. V zime sa dá lyžovať na svahoch v Hodruši - Hámroch (Ski Salamander), kde je novučičká bublinová lanovka. Zasnežuje sa, ako inak, z nového tajchu, kde sa v lete dá aj kúpať. V Hodruši je tiež sieť cyklotrás, ktorá vás po trasách rôznej náročnosti povedie po tajchoch, baníckych pamiatkach a dych berúcich výhľadoch (www.bajkomktajchom.sk). V Svätom Antone je kaštieľ, v ktorom až do druhej svetovej vojny žil bulharský cár. On a jeho predchodcovia, Koháryovci, doň nazvážali nábytok a zariadenie z celého sveta. Deti potešia stovky vypchatých zvieratiek. Písali sme o ňom podrobnejšie v decembrovom čísle a článok nájdete na www.cestovatel.eu/zo sveta/Slovensko, keď si kliknete na Múzeá BBSK. Tam podrobnejšie píšeme aj o Banskom múzeu. Jeho interaktívna expozícia, spojená s fáraním do bane, je tiež mimo mesta. V Štiavnici na kopci Scharfenberg, (ktorý je údajne v centre bývalej sopky) nájdeme tiež jednu z najkrajších európskych barokových kalvárií. Jej tri kostoly cikcakovite spájajú púťové chodníčky s kaplnkami. Originály hodnotných plastík nájdete na výstave Kalvária v exile na Starom zámku. Ale nádherná kalvária je aj na Hornej Rovni nad jazerom Klinger.

A čo poviete na výlet na Sitno? Hora so zrúcaninou a fascinujúcimi výhľadmi je opradená bájami a povesťami ako z Pána prsteňov. Tu driemu Sitnianski rytieri. Keď bude Slovákom skutočne zle, ožijú a vystúpia z hory. (Čiže, zatiaľ je dobre.) Znalci prírody sa môžu počas výletu potešiť aj z rastlinstva. Štiavničan Andrej Kmeť, ďalší z velikánov tohto kraja, na Sitne napočítal okolo 300 druhov ruží. Nezabudnime pritom, že sme stále v chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy a podľa toho sa správajme.

Nezabudnite navštíviť:
Starý zámok a expozície Slovenského banského múzea v ňom, Nový zámok s výstavou protitureckých bojov, Galériu Jozefa Kollára, Farský kostol, kostol Svätej Kataríny, evanjelický kostol, Komorský dvor – Kammerhof, Banskoštiavnickú kalváriu, či areál bývalej Banskej a lesníckej akadémie. Je toho skutočne neuveriteľne veľa.

http://cestovatel.eu/zo-sveta/slovensko/1739-dobre-utajeny-poklad-banska-stiavnica-a-okolie