DENNÍK RELAX - Žena, ktorá rada stála v rade //

Žena, ktorá rada stála v rade

„Niekedy postačí trpezlivo počkať. Život už nejakú tú druhú šancu ponúkne.“ Spomenula si Sláva na slová svojej mamy. Vravievala jej ich vtedy, keď čosi vyviedla a a s pocitmi viny chcela hriech odčiniť. Rodičia jej nikdy nevymýšľali tresty. Nechali to na ňu. A teraz, keď už sú obaja preč, v nenávratných výšinách, vynárajú sa jej viaceré ich múdrosti.

Objaviť čaro radosti zo státia v dlhých či tých menších radoch, to sa nepodarí každému, a určite nie len tak, bez životných peripetií. Ešte len nedávno Sláva prekročila 35-ku, no už si mohla povedať, že má za sebou kus života. Kus takého života, o akom sa mnohým ani len nesníva. O akom sa dočítame v bulvári alebo vo vymyslených príbehoch z tuctových knižných noviniek v oddelení ľahkej či, presnejšie myslené, poľahšej literatúry, teda pre nenáročných čitateľov. Aj Sláva si už zvykla, že svet, ktorý ju poznal, jej automaticky nalepil prídavné mena ako ľahká, špina, šlapka, zlatokopky a podobne. Zvykla si, pretože už nemala síl brániť sa. Za niečo si mohla sama, za iné mohli iní, no a to ďalšie sa už tak akosi priplietlo. Možnosť rozpletenia neprichádzala do úvahy. Nálepky majú veľký význam. Najmä tie, ktoré sa nedajú odlepiť. Aj keby sa človek stal svätým. I keď... Svätý Augustín by vedel rozprávať...
Objaviť čaro radosti zo státia medzi ľuďmi a môcť si vychutnať pocit, že ju nikto nespozná, to sa Sláve začalo dariť až na strednom Slovensku. Ešte ani západná časť tejto jej susedskej krajiny jej veľmi nepriala. Darmo, Čech na Slovensku nie je to isté, čo Rakúšan či Maďar. A doma? Doma v Čechách to bola katastrofa. Mala pocit, že tí paparazzovskí hajzli, ako ich volala, sú všade. Ale v menej známych dedinkách stredného Slovenska si prišla na svoje. Chcelo to, samozrejme, plán. Najprv uniknúť tým, ktorí ju sledovali. Predovšetkým kompletne zmeniť svoj vzhľad a zaradiť sa. Do davu. Ale potom ten pocit... Zastala si kdesi v potravinách do radu a zistila, že ani po chvíli ju nikto nespoznal. Keď to prvý raz zažila, zdalo sa jej, že objavila nový rozmer života. Že sa našla v úplne inom svetle. Bola šťastná.

Tisíce ľudí denne stoja v radoch. Davom sú posúvaní podľa potreby. Nikto si ich nevšimne, nikto ich nerieši, nikto v nich nevidí niečo viac. Keď Sláva zistila, že aj ona môže byť takýmto človekom, vychutnávala si to ako výstup na vrchol. Vrchol svojho pokriveného osudu. Neúspešne sa totiž pokúšala preraziť ako speváčka s vlastnými textami. Prerazila maximálne v rôznych miestnych bezvýznamných podnikoch. Avšak chlapi na nej išli oči nechať. No bez zvodného zovňajšku by si neškrtla. Samozrejme, postupne si ju všimli aj tí, ktorí sú, ako sa hovorí, za vodou. Ako 24-ročná vykročila do úplne iného sveta. Stala sa postupne najprv utajenou, potom verejne známou milenkou populárneho herca. Starého pána. Dlhoročné manželstvo razom hodil za chrbát. Mladá milenka mu pomotala hlavu. Po roku sa však spamätal a Sláva bola odstavená ako starý vlak. Zakrátko ju to prestalo trápiť, lebo do pozornosti sa jej vtláčali iní, nehovoriac o tom, že bola dlho na titulkách bulváru. Luxus ju síce priťahoval, ale úprimne obdivovala aj osobnosť človeka, intelekt a dosiahnuté úspechy. Nebola len takou hlúpučkou fiflenou, ktorá sa nechá kúpiť a preťahovať tým, kto ponúkne viac. Mediálny svet a verejnosť ju ale rýchlo zaškatuľkovali. Vystriedala dve-tri známe osobnosti a bola jasná. Jasná hviezda Pobehlica, ako jej prischla prezývka. A keď to už nezvládala, začala unikať. Až prišla sem, do kúpeľov neďaleko drobnej stredoslovenskej dedinky, kde ju nikto nespoznal.

„Hľadáte niekoho?“ prihovoril sa jej organista, ktorý ju našiel stáť pred bránou kostola. Skúšala sa dostať dovnútra, ale bolo zamknuté. Korene mala slovenské, i keď ich roky tajila, teda rýchlo prepla na slovenčinu s českým prízvukom, čo 40-ročný organista ihneď odhalil.

„Nie, nie... Ja len... Mám rada kostoly. Ale tento je zrejme okrem omší verejnosti neprístupný...“ nadhodila s otáznikmi v očiach a dúfala, že dobrý človek v nej nespozná tvár z bulváru.

„Mladá pani, máte pravdu. Kostol je mimo omší zatvorený. No odporúčam vám ho vidieť. Je vynovený, prekrásny! A máme v ňom nový organ!“ odvetil jej organista.

„Aha. A kedy bývajú omše? Možno by som sa zastavila. Som tu v kúpeľoch. Neďaleko...“ opýtala sa a vykročila pomaly na odchod.

„Omše sú večer o šiestej. Ale ak by ste mali chvíľu, rád vám kostol ukážem. Som miestny organista a idem si trocha precvičiť sviatočné hranie,“ vysvetlil jej.

Zanedlho sa prechádzali dedinským kostolom, pričom organista jej oduševnene hovoril o rozmanitých zaujímavostiach. Vydýchla si, keď zistila, že sa s ňou rozpráva úprimne, ba dokonca nemá ani len sklony zvádzať ju ako drvivá väčšina mužov, ktorí sa s ňou dajú do reči. Rozhodla sa, že v tomto okolí ešte pár dní pobudne. Napokon si posedela v lavici, kým organista hral.  Našla v sebe dávno stratený pokoj. 

Prišla aj na omšu a takto si navykla prichádzať každý deň. Kostoly v nej vždy vyvolávali pocit bezpečia, akejsi izolácie od špinavého sveta. Zdalo sa jej, že tam nachádza seba, svoju blúdiacu časť. Dedinku si zamilovala. Raz si tak posedela v malom parčíku uprostred dediny. Zbadala starú pani, ako sa namáha s ťažkými taškami z nákupu. Tetuška kde-tu zastavila, aby náklad položila na zem, oddýchla si a už aj vo svojej trase pokračovala. V Sláve sa čosi pohlo. Vstala, aby starenke pomohla s taškami.

„Máte to tu nádherné! Dobre sa tu žije. Najradšej by som tu zostala,“ povzdychla si zasnene Sláva v ktorýsi deň, keď opäť zastavili pred bránou domu starej pani. Prekvapená sama sebou našla zaľúbenie v rozhovoroch so starou ženou z okraja dediny. Postupne jej pomáhala nielen s nákupmi, pri varení, ale odprevádzala ju aj cestou z kostola. Veľa sa rozprávali a starenka vycítila, že neznáma žena o sebe veľa hovoriť nechce. No videla v nej dobrého človeka, ktorý sa vracia z horšej cesty životom.

„Neďaleko za dedinou na pustatine predáva jeden môj známy domček. Nie je to nič veľké, ale ak ste sama, bohato vám to postačí. A nie je ani drahý. Príroda navôkol je tam ako z obrázku,“ usmiala sa na ňu tetuška a vložila tak Sláve do hlavy chrobáka.

„Dobrý deň, pani učiteľka!“ zo zamyslenia ju vyrušil známy hlas domáceho organistu. Vyšiel si s manželkou a dvoma dcérami na zmrzlinu. Sláve sa nechce veriť, že takto ani nie dva roky späť stála pred kostolom a neznámy muž ju pozval dnu. Teraz je tu aj ona domáca, stala sa z nej obľúbená učiteľka hudby v základnej umeleckej škole. Je šťastná. Je obyčajným človekom a žije taký obyčajný šťastný život. Život človeka, ktorý môže spokojne a nerušene stáť kdesi v rade v obchode a vychutnávať si všednosť okamihu.


Marcel Páleš

 

Autor fotografie:Miroslav Trimay



Články z rubriky: Úvahy a zamyslenia

MICHAL ŠKOMBÁR: Poháňaní vášňou ste nezastaviteľní!

MICHAL ŠKOMBÁR: Poháňaní vášňou ste nezastaviteľní!

Snívam o tom, že naša poisťovňa schváli preplatenie lieku na ..

ONDREJ KALAMÁR: Mojou vodou nad vodou je radosť

ONDREJ KALAMÁR: Mojou vodou nad vodou je radosť

Cesta je cieľ. Tak je to aj so životom a ..

Kedysi fajčil Bibliu, dnes vdychuje nádej

Kedysi fajčil Bibliu, dnes vdychuje nádej

„Nádej sa rodí v mlčaní.“ (T. F. Merton) ..

 Zmenili sa veľkonočné nádielky? Odpoveď vás prekvapí

Zmenili sa veľkonočné nádielky? Odpoveď vás prekvapí

Štúdia potvrdila, že deti, ktoré praktikovali zaužívané tradície a rituály ..