Zákaz státia na banánovej šupke

„Stojím na banánovej šupke, zákruty života sú prudké. Bez pevných základov človek by zle dopadol,“ slová svižnej pesničky Simy Martausovej mi lietajú autom. Veď nech mám dobrú náladu hneď ráno. Smerujem práve do práce a vplyvom piesne sa mi myšlienky rozbaľujú veselo ako koberec Filmárika a Filmušky. Základy sú ozaj dôležité, či už v ráne všedného dňa, či už v ráne života.

„Detské sny sú v nás zakódované oveľa viac, ako si myslíme. Naše detstvo je jedinečné a nemá nič spoločné s detstvom, povedzme, detí, ktoré vychovávame, hoci sa snažíme tie dva svety podvedome spojiť,“ píše sa na prebale knihy Mariána Geišberga Ono ma to poje. Na minútu som do nej nahliadol popri raňajkách, preto sa mi slová vryli do krátkodobej pamäti a primiešavajú sa do cesta rannej úvahy. A tu sa mi pripomenie aj nedávna služobná cesta. 

„Radosť je väčší liek ako teplý odvar z kamiliek,“ spieva ďalej Sima Martausová a ja si v spomienke premietam radosťou rozžiarené deťúrence, ktoré sa pozerajú na paličkovanie skúsenej seniorky. Zaúča ich do čara ľudového umenia. Ako sa dozvedám, v tejto škôlke v Starej Kremničke malé ratolesti privoniavajú už od malička k hodnote ľudového dedičstva. Aj vynášanie Moreny už majú za sebou, chvália sa mi. O iných základoch hovorím o čosi neskôr v kostole v tej istej obci s takmer 80-ročnou domácou historičkou. Poklope na drevo lavice, že deti vychovala dobre a sú z nich slušní ľudia, ktorí životom nepokrivkávajú. Pre pani Alicu je smerodajná viera. Jej syn sa už 30 rokov úspešne borí ťažkou chorobou, čo stará dáma považuje za zázrak. Ako podotýka, potomkovia sú slušní ľudia, to všetko však aj vďaka duchovným základom, ktoré má v sebe ona, matka, pochopiteľne, od svojej matky.

Neskôr sa presúvam o pár kilometrov ďalej, do dedinky Lutila. Mladý zanietený včelár Peter mi rozpráva o jedinečnosti svojej záľuby. Je obdivuhodné, ako sa oddal včeláreniu. Zdôrazňuje, že životný štýl včelárov im predlžuje život. Aj on sa učí od starých majstrov, priaznivcov včielok. Podobné zanietenie badám u mladíka fotografa Jozefa, ktorý je fascinovaný možnosťami metódy dierkovej komory. Na výstave v Pohronskom múzeu v Novej Bani mi ukazuje svoje diela. A ja si v duchu pomýšľam na to, aké je skvelé, keď si mladí ľudia nachádzajú cestu k nejakému hodnotnému záujmu a pozitívne mu prepadnú.

Základy sú ozaj dôležité. Či už ich preberáme v detstve od „našich“, či už nám ich vštepia v škôlke či v škole, alebo sa k nim dostávame vlastnými chodníčkami. Keď vieme, čo chceme, keď kráčame za určitým cieľom, keď ideme s určitou vierou, s láskou k niečomu či niekomu... Vtedy sú kroky istejšie, vtedy je radosť vykročiť. Vtedy nestojíme na banánovej šupke a nehrozí nám, že sa hlúpo pošmykneme a spadneme mimo seba.

Marcel Páleš