Pred búrkou

Pred búrkou

Letné búrky majú vždy také zvláštne čaro. Prídu, zahrmia, zablysknú sa a odídu. Väčšinou trvajú krátko, no o to silnejšie dojmy v nás zanechávajú. Inak si ich vychutnávame doma za oknom, iné je, keď nás zastihnú vonku na ulici. Presne to zažila na začiatku letných prázdnin štvorica mladých tínedžerov. Vybrali sa do mesta osláviť začiatok sladkého ničnerobenia, no slovo dalo slovo a zakrátko už boli na opekačke pod lesíkom. Počas celého dňa bolo extrémne horúco, nikomu by ani na um neprišlo, že večer sa môže ukončiť hromami a bleskami.

Decká si doma nachystali batohy plné všetkého, čo sa na každej dobrej opekačke zíde, nezabudli na pitný režim a ani na pevnú obuv. Spoločne vykročili dobrodružstvu oproti. Tmavé mraky na oblohe ani silnejúci vietor si najbližších päťdesiat minút nikto z nich nevšímal, kráčali, spievali a radovali sa z príjemného začiatku veľkých prázdnin. Ku každej oslave patrí vychladené šampanské, nejaké chutné vínko a taktiež si decká nachystali aj sladké pečivo k zahryznutiu a gitaru k zábave. No tá im o malú chvíľu bola skôr na príťaž než na relax pod holým nebom. Obloha sa parádne zatiahla, rozpršalo sa a ani blesky nezaostávali.

Zostať v lese počas búrky je hotová smrť, decká sa rozhodli vziať nohy na plecia a utekať naspäť medzi civilizáciu. Dážď silnel, vietor taktiež neutíchal a ich kroky sprevádzal rachot ako na Divokom západe. Mladej partii tínedžerov bolo nad slnko jasné, že sa urýchlene musia niekde ukryť, pretože cesta do mesta potrvá ešte hodnú chvíľu. Aj keď behom by to trvalo kratšie, riskovať zápal pľúc ani byť zasiahnutý bleskom netúžil nikto zo zúčastnených.

Za mestom bola stará, schátraná budova, o ktorej sa povrávalo, že tam straší, a teda každý sa jej radšej vyhýbal. Našim premočeným dobrodruhom to bolo v tej chvíli absolútne jedno, vtrhli dnu ako splašené ovce a hodnú chvíľu zhlboka dýchali. Po čase sa všetci upokojili, sadli si na nejaké drevené debničky a čakali, kým sa besnenie vonku neutíši. Triasli sa od strachu, aj od zimy, bolo im do plaču, aj do smiechu z toho, ako si Peter počas behu chcel z batoha vytiahnuť dáždnik a tak ochrániť svoj nový účes. Radšej si z mokrých batohov vytiahli víno a nejaké chutné jedlo, utrápene sa dívali vonku, no príroda sa jednoducho skrotiť nedá.

Sedeli, jedli a pili... Veď čo iné by aj mohli robiť v takom počasí? Hrať na gitare ich veľmi rýchlo omrzelo, skúšali sa pobaviť vtipmi, humornými príhodami a rôznymi povedačkami, no nič im náladu výrazne nezlepšilo. Samozrejme, že nikomu nemohli ani zatelefonovať, pretože vtedy, keď si súrne potrebujeme zavolať, nie je žiadny signál. Deckám neostávalo nič iné len sedieť a vyčkávať. Boli už aj celkom pokojní, pretože blesky pomaly utíchali, len dážď silnel a silnel.

Je pravdou, že z nudy robí človek rôzne bláznovstvá, no aby sa dostal až k otázke života a smrti, je veľmi silnou kávou. O tejto budove naša partia dosť dobre vedela, že sa v nej stretávajú kadejaké živly...Preto mal každý z nich v očiach strach a radšej boli takmer všetci ticho. Áno, takmer všetci, pretože pojašený Peter musí do všetkého poriadne zaboriť svoj nos. Niežeby zostal v blízkosti ostatných, on sa musel prechádzať po budove. Tá zvedavosť ho raz dostane do poriadneho maléru, v podstate ho už tam aj dostala...

Vo vedľajšej miestnosti našiel Peter na zemi kamene veľmi precízne poukladané do kruhu. Kamene ležali na doske z takého zvláštneho materiálu a pri každom z nich bola umiestnená sviečka. Peter sa na tento skvost chvíľu nehybne díval, avšak zvedavosť bola silnejšia a začal skúmať kamene, sviečky a tú čudesnú dosku. Len čo ňou otočil na druhú stranu, úsmev mu zamrzol. Bola tam totiž kresba zakrvavenej ľudskej tváre a pod ňou si prečítal jeden nemilý odkaz: Neruš naše kruhy, inak na to doplatíš, SeQta B7MP

Peter začal ziapať ako na lesy, odhodil dosku a rozutekal sa smerom k mestu. Ostatní vzali nohy na plecia a snažili sa Petra čo najrýchlejšie dobehnúť. Aj keď sa im to podarilo, z chlapca nedostali ani slovo. Nikto z nich doteraz nevie a ani sa nesnažia zistiť, čo ho tak v budove vystrašilo, no Peter sa každým dňom viac a viac do seba uzatvára. Nechodí von, vymýšľa si kadejaké výhovorky, len aby sa s nikým nemusel stretnúť a o žiadnej prázdninovej opekačke nechce ani len počuť.

Tatiana Kovalčinová