O ľuďoch a motýľoch

O ľuďoch a motýľoch

Občas závidím zvieratkám. Napríklad tým, čo majú štyri labky, huňatú srsť, silné a zdravé zuby, dokážu zaútočiť, zvíťaziť, skonzumovať a žiaden trest im za to nehrozí. Chcela by som mať rýchlosť šeliem, nohy ako laň, oči veľké ako sova a disponovať prirodzenou autoritou ako mačka v kontakte s myšou. Niektorým stačí zahavkať, zamňaukať alebo zatrepotať krídlami, hneď sa na ich maličkosť upriamuje všetka pozornosť, iné bytosti z ríše zvierat sa musia k svojej obžive dostať potichu, nenápadne a s nabrúsenými pazúrmi. Hoci ani zákony prírody nie sú nanajvýš spravodlivé, vždy ma fascinovali okom za oko alebo granulami za daj packu.

„Ktorým zvieratkom by si chcela byť?“ spýtala sa ma štvorročná Karin, keď som ju viedla domov zo škôlky. „Prečo sa ma to pýtaš, Karinka, veď my sme ľudia, z nás sa zvieratká nikdy nestanú,“ snažila som sa malú slečnu vyviesť z omylu, aby v budúcnosti netrpela žiadnou mačacou traumou. „Ale ja viem, jój, iba sa pýtam, prečo mi nechceš odpovedať?“ vytrvalo sa dovolávala odpovede. „Hm, čo ja viem, možno by som chcela byť...napr. motýľom,“ znela moja odpoveď.

Po mojej váhavej odpovedi ma Karin najsilnejšie ako len vládala schytila za ruku, vypleštila na mňa svoje modré okále a v tej chvíli som mala pocit, že mi chce toho tak veľa povedať, no nevie, ako má začať. Zastali sme na chodníku a mňa čakali návrhy, pripomienky a upozornenia, nech svoje rozhodnutie pozmením. „Motýľom nemôžeš byť, Tátátánička, veď ťa ulapia, pridusia a ja by som za tebou silno plakala, všakže nebudeš motýľom, ja ti vyberiem iné zvieratko, také veľké, silné, čo rýchlo uteká a každý sa ho bojí,“ vykarhala ma Karinka. „A prečo by som ťa mala počúvnuť, mne sa motýle páčia, majú krásne krídla, elegantne lietajú, vysedávajú na kvetinkách a môžu si vyletieť hoc aj vysoko k nebíčku,“ poznamenala som. Moje argumenty boli pre Karin aj tak nepostačujúce, pretože niekedy dávnejšie videli v škôlke dokument o tom, ako vyzerá život v prírode, a tak mladá slečna bola informáciami nasýtená a mojím rozhodnutím znechutená.

„Motýle sa boja, stačí urobiť taký malý krôčik a hneď uletia, ak by na tomto kvete, tu na tomto, čo je na trávičke za tebou, sedel motýlik a ja by som kývla rukou alebo takto trošku nôžkou dupla, uletel by ďaleko od nás. Ani by si sa naňho nestihla pozrieť, ani by si nevedela, akej farby mal krídla a už by tu nebol. Motýľ sa nevie ubrániť, je slabý a nemá ani veľké zúbky,“ vysvetľovala Karin. „Tak mi povedz, ty môj malý mudrc, akým zvieratkom by si mi odporučila stať sa?“ Karin bez najmenšieho zaváhania vyhŕkla, akoby celý rok študovala múdrosti z veľkej encyklopédie. „To je jednoduché, no predsa lev,“ odpovedala. „A prečo by si chcela byť levom?“ nedalo mi sa jej nespýtať. „Pretože je kráľ. Všetci sa ho boja a nikto mu neodvráva. Aj ja raz taká budem...Veľká a múdra ako lev,“ dokončila Karin svoje rozprávanie.

Tatiana Kovalčinová