Dieťa bez denníka

Nie je to tak dávno, čo som sa hrala na skrývačky a pripravovala pieskové bábovky za účasti roztomilých kamarátov zo sídliska. Počas víkendov a prázdnin sme sa povinne nezúčastňovali obedňajšieho relaxu v pohodlí domova, ale spoločne sme šli každému šibalstvu oproti. Problematické neboli ani zablatené botasky, roztrhané tričká a našou prvou pomocou na každé poranenie bola ufúľaná vreckovka. Hladné brušká sa zasýtili zmrzlinou alebo fajnovým krajcom chleba s maslom a marmeládou. Neprítomných spoluhráčov sme kontaktovali výkrikom pod balkónmi, všetkých nemocných, panovačných a bez citu pre fair play sa vyprevádzalo na cestu domov.

Tak sme rástli my – deti prvej polovice 90-tych rokov. Boli sme pravdepodobne poslednou generáciou, ktorá v predškolskom veku skákala cez švihadlo a dobrovoľne sledovala večerníček.

Iná doba, iné deti. Či sa dnešné decká majú lepšie alebo horšie v porovnaní s nami, pieskoviskovými rebelmi minulého storočia, nevedno len tak z hlavy povedať. Poukázať treba predovšetkým na to, že sa z nich pomaly, ale isto stávajú virtuálne mašinky bez kontaktu s prírodou, kultúrou a skutočným umením. Fantazírujú o aplikáciách a vírusoch, Mikuláša a Ježiška poznajú len z rozprávania svojich starých mám, z výstrahy, že bez práce nebudú koláče, im rozhodne mráz po chrbte nebehá, pretože im oveľa viac chutia majonézové bagety z bufetu.

Tatiana Kovalčinová