DENNÍK RELAX - Millennium Stiega Larssona pokračuje //

Millennium Stiega Larssona pokračuje

Po knihe Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti je novinka Muž, ktorý hľadal svoj tieň teda ďalší literárny počin významného švédskeho autor, ktorého si pozostalí Stiega Larssona vybrali, aby pokračoval v písaní Millennia.
Pre Lagercrantza to bola nesmierna výzva, pretože práve Larsson je považovaný za autora, ktorého dielo zadefinovalo pojem „severské krimi“.

Novinka ponúka napínavý príbeh o zneužívaní štátnej moci, o problematike rodinnej cti. O mafiánskej brutalite, ale aj o tieňoch minulosti, ktorých sa Lisbeth Salanderová nedokáže dodnes zbaviť.

Najprv zistí pravdu, potom sa pomstí.

Lisbeth si odpykáva krátky trest v ženskej väznici Flodberga a za každú cenu sa snaží vyhýbať konfliktom s ostatnými väzenkyňami. Netrvá však dlho a Benito, neformálna vodkyňa medzi ženami, ju brutálne napadne. Zastala sa totiž mladej Bangladéšanky, ktorú Benito dlhodobo šikanuje vo vedľajšej cele.

Vo väznici Lisbeth zakrátko navštívi jej starnúci poručník Holger Palmgren. Tvrdí, že sa mu podarilo získať dokumenty, ktoré vrhajú nové svetlo na obdobie, keď ju ako dieťa zneužívali.

Lisbeth požiada svojho známeho, priateľa a novinára Mikaela Blomkvista, aby jej pomohol s pátraním po dávno zabudnutej pravde. Stopa ich privedie k Leovi Mannheimerovi, spoluvlastníkovi fondu Alfreda Ögrena, s ktorým má Lisbeth spoločného viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta herec Alfréd Swan:

 

 

 



David Lagercrantz pôsobí ako novinár a spisovateľ. Vydal niekoľko veľmi úspešných kníh, špecializoval sa najmä na biografické knihy o významných osobnostiach – švédskych aj svetových.
Lagercrantz zaznamenal výnimočný svetový úspech v roku 2011 životopisnou knihou o najlepšie platenom športovcovi s názvom Ja som Zlatan Ibrahimovič. Stala sa jednou z najúspešnejších švédskych kníh súčasnosti.  Bola nominovaná na prestížnu Augustovu cenu v roku 2012 a zaznamenala aj množstvo ďalších medzinárodných úspechov. Kniha Ja som Zlatan Ibrahimovič bola preložená do 30 svetových jazykov a predali sa z nej milióny kópií.

V lete v 2013 Davida Lagercrantza oslovili, aby napísal  pokračovanie svetoznámej trilógie Millennium Stiega Larssona. Lagercrantz sa zhostil tejto neľahkej úlohy naozaj bravúrne. Kniha Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti vyšla v auguste 2015 simultánne v 26 krajinách a bola preložená do 24 jazykov.
Celkovo sa zo série Millennium predalo 89 miliónov a bola publikovaná v 52 krajinách sveta. Z knihy Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti sa predalo doteraz viac ako 6 miliónov výtlačkov.

Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na
www.severskekrimi.sk


Začnite čítať novinku Muž, ktorý hľadal svoj tieň hneď teraz:

PROLÓG

Holger Palmgren sedel na invalidnom vozíku v miestnosti pre návštevy.
„Vždy som sa ťa chcel spýtať na tvoje tetovanie. Čím je pre teba také dôležité?“
„Týka sa mojej mamy.“
„Agnety?“
„Bola som ešte malá, mohla som mať šesť rokov. Ušla som z domu.“
„Asi si už spomínam. Prišla k vám na návštevu istá žena, však? Mala na krku znamienko.“
„Akoby jej tam niekto poriadne spálil kožu.“
„Nejaký drak?“

PRVÁ ČASŤ
Drak

12. – 20. júna

V roku tisícštyristoosemdesiatdeväť nechal Sten Sture Starší vztýčiť sochu na oslavu svojho víťazstva nad dánskym kráľom v bitke pri Brunkebergu.
Na soche, čo dodnes stojí v hlavnom štokholmskom kostole, dvíha rytier svätý Juraj na koni meč. Pri nohách sa mu zvíja umierajúci drak. Vedľa stojí žena v burgundskom kroji.
Žena predstavuje pannu, ktorú prišiel rytier zachrániť. Údajne ju stvárnili podľa Ingeborg Åkesdotterovej, manželky Stena Stureho Staršieho. Panna sa tvári zvláštne odmerane.

Kapitola 1
12. júna

Lisbeth Salanderová vyšla zo šatne v posilňovni. Na chodbe ju zastavil vedúci stráže Alvar Olsen. Čosi jej hovoril. Možno sa aj rozčuľoval. Divoko gestikuloval a mával nejakými papiermi. Lisbeth nerozumela ani slovo. Bolo devätnásť tridsať.
O pol ôsmej sa diali vo Flodberge tie najhoršie veci. Vtedy popri väznici prechádzal hučiaci nákladný vlak, steny sa triasli, kľúče rinčali, chodby aj cely páchli zmesou potu a voňaviek. V nijakú inú hodinu nehrozilo vo väznici väčšie nebezpečenstvo než o pol ôsmej. Pod pláštikom hukotu od koľají a vo všeobecnom chaose, čo vznikol krátko pred zatváraním ciel, sa vyskytovali najhoršie útoky. Lisbeth Salanderová o pol ôsmej vždy pozorne kontrolovala dianie v svojom oddelení a určite nie náhodou si osobitne všímala Fariu Kaziovú.
Mladá a pekná Faria Kaziová prišla z Bangladéša. Teraz sedela vo svojej cele, naľavo od Lisbethinej. Hoci Lisbeth videla zo svojej pozície len jej tvár, nepochybovala, že ju fackujú. V pravidelných intervaloch trhla hlavou, a hoci údery neboli tvrdé, pôsobili ako súčasť nejakého rituálu. Ten niekto to nerobil prvýkrát. Nech sa tam dialo čokoľvek, už to trvalo dlho. Svedčil o tom spôsob, akým dopadali facky, aj Fariina reakcia. Lisbeth aj z diaľky cítila, že šikanovanie už dávno zlomilo jej odpor. Ruky sa viac ani nesnažili zastaviť zauchá, netvárila sa prekvapene, z očí jej sálal len mĺkvy, prenikavý strach. Faria Kaziová sa zžila s terorom. Lisbeth stačilo sledovať jej výraz, ktorý potvrdil, čo zistila počas týždňov vo väzení.
„Aha,“ kývla k Fariinej cele.
Kým sa však Alvar Olsen spamätal, bolo po všetkom, a tak Lisbeth vkĺzla do svojej cely a zatvorila dvere. Z chodby sa ozývali hlasy a tlmený smiech. Vlak akoby nemal konca, neprestával hučať. Lisbeth mala v cele lesklé umývadlo, úzku posteľ, knižnicu a písací stôl so svojimi kvantovo-mechanickými výpočtami. Má v nich pokračovať? V pokusoch pochopiť slučkovú kvantovú gravitáciu? Sklopila zrak na dlaň. Niečo držala.
Papier, s ktorým Alvar pred chvíľou mával. Krátko ju zaujímalo, čo to je. Kravina. Inteligenčný test s dvoma fľakmi od kávy na obálke. Uškrnula sa.
Neznášala, keď ju hodnotili, a tak pustila papier, ktorý sa zniesol ako vejár na betónovú dlážku. O chvíľu už naň celkom zabudla a radšej premýšľala nad Fariou Kaziovou. Nepotrebovala vidieť, kto ju bije. Aj tak to dobre vedela. Hoci sa snažila ignorovať vzťahy za stenami svojej cely, napokon ju proti jej vôli vtiahli do väzenského života. Krok za krokom dešifrovala viditeľné aj neviditeľné symboly a pochopila, kto v skutočnosti vládne v oddelení.
Ich oddelenie malo označenie Bé alebo bezpečnostný pavilón. Pokladali ho za najchránenejšie miesto vo väznici a človek, ktorý prišiel na návštevu alebo len povrchne skontroloval situáciu, by súhlasil. Nikde vo väzení sa nepohybovalo toľko strážnikov, nebolo tak mnoho kontrolórov a nepôsobilo toľko odborníkov na rehabilitáciu. Kto sa však zadíval pozornejšie, vytušil, že čosi je tu zhnité. Strážnici sa tvárili tvrdo a autoritatívne, občas sa dokonca pokúšali prejavovať súcit. V skutočnosti to boli zbabelci, ktorí stratili kontrolu a prenechali moc nepriateľovi, mafiánke Benito Anderssonovej a jej kumpánkam.
Benito sa cez deň neprejavovala a správala sa takmer ako vzorná väzenkyňa. Po skorej večeri, keď mohli väzenkyne cvičiť alebo prijímať návštevy, preberala kontrolu nad oddelením. Jej chvíľa prichádzala krátko pred večerným zamykaním ciel. Väzenkyne chodili od cely k cele, šepkali hrozby a sľuby. Benitin gang sa zdržiaval na jednej strane, jej obete na druhej.
Samozrejme, škandál bol už samotný fakt, že Lisbeth Salanderová sa ocitla vo väzení. Nepriali jej okolnosti a, úprimne povedané, ani sa im nesnažila urputne čeliť. Pobyt vo väzení vnímala ako idiotský medzičas. Rovnako dobre mohla sedieť v base ako kdekoľvek inde.
Odsúdili ju na dva mesiace väzenia za zaberanie cudzieho majetku a ohrozenie verejného poriadku z nedbanlivosti. Po vražde profesora Fransa Baldera sa zapojila do drámy a z vlastného rozhodnutia ukrývala osemročného autistického chlapca. Odmietla vtedy spolupracovať s políciou, keďže sa právom domnievala, že z vyšetrovacieho tímu unikajú informácie. Nikto nespochybňoval jej významný podiel na záchrane chlapcovho života. Prokurátor Richard Ekström viedol napriek tomu proces s veľkým pátosom a napokon presvedčil aj súd, hoci prísediaci zastávali spočiatku iný názor a Lisbethina advokátka Annika Gianniniová odviedla skvelú prácu. Lisbeth jej však veľmi nepomohla, a tak nemala šancu.
Lisbeth počas celého súdneho procesu zaryto mlčala a odmietla sa odvolať. Chcela mať tú frašku čím skôr za sebou a podľa očakávania skončila vo väznici s dohľadom Björngärda Gård s veľkou dávkou osobnej slobody. Potom sa však zjavili informácie o potenciálnej hrozbe – nie prekvapivo vzhľadom na počet nepriateľov, ktorí jej išli po krku – a presťahovali ju do bezpečnostného oddelenia vo Flodberge.
Realita sa ukázala lepšia, než sa na prvý pohľad zdalo. Lisbeth síce previezli k najhorším vyvrheľkám v krajine, no nemohla sa sťažovať, keďže ju neustále chránili dozorcovia. Personál sa mohol pochváliť impozantnou štatistikou rehabilitovaných väzňov a už niekoľko rokov nehlásili na oddelení nijaké prípady fyzického napadnutia. Pravda, všetky štatistiky vychádzali v plnej miere z obdobia pred príchodom Benito Anderssonovej.

Lisbeth neprekvapilo, že už od svojho príchodu čelila provokáciám. Predstavovala celebritu medzi väzenkyňami, poznali ju z médií, z klebiet a z informácií šíriacich sa v podsvetí. Len pred pár dňami jej Benito osobne podstrčila papierik s otázkou: S nami alebo proti nám? Lisbeth trvalo presne minútu, kým jej odkaz zahodila – najmä preto, že potrebovala päťdesiatosem sekúnd, aby sa prinútila prečítať si ho.
Nezaujímal ju boj o moc ani priateľské putá. Všetko len sledovala a učila sa. A naučila sa viac než dosť. Teraz upierala prázdny pohľad na knižnicu so zborníkmi analýz teórie kvantových polí, čo si objednala pred nástupom do väznice. V šatníku vľavo skladovala dva páry väzenských šiat s iniciálkami VS na hrudi, skratkou pre väzenskú správu, niekoľko nohavičiek a dva páry tenisiek. Steny jej nezdobilo nič, ani len fotografia či spomienka na život za múrmi väznice. Zariadenie cely jej bolo rovnako ukradnuté ako nábytok v jej byte na Fiskargatane.
Zatváranie ciel zvyčajne vnímala s úľavou. Len čo zvuky stíchli a v oddelení zavládol pokoj, ponárala sa do matematiky – v snahe spojiť kvantovú mechaniku a teóriu relativity – a zabúdala na vonkajší svet. Dnes večer bolo však všetko inak. Hnevala sa. Nevytočil ju iba útok na Fariu Kaziovú či obrovská korupcia vo väznici.
Rozčúlila ju najmä návšteva Holgera Palmgrena, jej niekdajšieho poručníka z obdobia, keď švédsky právny systém usúdil, že nie je schopná postarať sa sama o seba. Už sama návšteva znamenala veľkú vec. Holger nevychádzal z domu, celkom závisel od opatery sestričiek, čo sa oňho starali v jeho byte v Liljeholmene. Dlho naliehal, aby mu dovolila prísť, pred šiestimi dňami sa nechal sem doviezť a pohyboval sa po chodbách v invalidnom vozíku, lapajúc po vzduchu z kyslíkovej masky. Potešila sa. Rozprávali sa o starých časoch a sentimentálneho Holgera chytala nostalgia. Čosi ju však rušilo. Prezradil jej, že ho navštívila istá Maj-Britt Torellová, tajomníčka Detskej psychiatrickej kliniky svätého Štefana v Uppsale, kde Lisbeth ako dieťa hospitalizovali. Dočítala sa o Lisbeth v novinách a odovzdala Holgerovi papiere, čo ho mohli podľa nej zaujímať. Holger zasa mienil, že šlo o potravu pre archív, ktorá len potvrdzovala fakt, že Lisbeth uväzovali na klinike a hrozne s ňou zaobchádzali. „Ani to nemusíš čítať,“ konštatoval. V dokumentoch však musel objaviť aj niečo nové, lebo keď sa jej spýtal na tetovanie draka a Lisbeth mu spomenula ženu s ohnivým znamienkom na krku, zareagoval:
„Nebola z Registra?“
„Odkiaľ?“
„Z Registra štúdií vplyvu genetiky a prostredia v Uppsale. Niekde som o nej čítal.“
„Určite v tých nových papieroch,“ podotkla.
„Myslíš si, že tam?“ prekvapil sa. „Možno sa mi to iba splietlo.“
Možno sa mu to skutočne len splietlo. Holger mal už svoj vek. Aj tak jej tá informácia neschádzala z mysle. Trápila ju, keď popoludní bila do boxovacieho mechu v posilňovni, aj keď ráno pracovala v keramickej dielni. Dokonca aj teraz, keď stála v svojej cele a klopila zrak do podlahy.
Inteligenčný test jej zrazu nepripadal taký bezvýznamný, vnímala ho ako pokračovanie rozhovoru s Holgerom. Nechápala dôvod, kým si nespomenula, ako jej tá žena so znamienkom na krku dávala rôzne testy. Vždy sa to končilo hádkou a rozbrojmi, až napokon ako šesťročná ušla do noci.
Aj tak v jej spomienkach dominovali testy a nie ten útek. Začalo v nej klíčiť podozrenie, že v jej detstve sa skrýva čosi dôležité, čo doteraz nepochopila, a rozhodla sa zistiť viac.
Vedela, že sa už čoskoro vráti na slobodu a bude môcť robiť, čo sa jej zachce. Uvedomovala si však aj to, že má páky na hlavného strážneho Alvara Olsena. Nezakrýval si oči pred fyzickým násilím prvýkrát. Stál na čele oddelenia, čo sa síce ešte pokladalo za výkvet väzenskej správy, no nachádzalo sa v hlbokom morálnom úpadku. Preto Lisbeth napadlo, že by jej Alvar Olsen mohol pomôcť získať to, na čo tu nemala nárok – pripojenie na internet.
Započúvala sa do zvukov z chodby. Priateľské pozdravy sa striedali s nadávkami, búchali dvere, štrngotali kľúče, kroky sa vzďaľovali. Následné ticho rušil len hukot ventilátorov, ktoré vôbec nepomáhali proti neznesiteľnému dusnu. Lisbeth Salanderová sklopila zrak na test na podlahe a spomenula si na Fariu Kaziovú, Benito a Alvara Olsena aj na dámu s ohnivým znamienkom na krku.
Vzala papier, sadla si k stolu a rýchlo načarbala odpovede. Skončila a vzápätí stlačila strieborný gombík interkomu pri železných dverách. Alvar Olsen odpovedal nervózne a neochotne. Povedala mu, že s ním potrebuje ihneď hovoriť.
„Je to dôležité,“ zdôraznila.

Milan Buno, literárny publicista


 

 



Články z rubriky: Tip na čítanie

Vo svete Ginny Moonovej

Vo svete Ginny Moonovej

čo je dôležité pre ňu, ostatným ľuďom pripadá trochu... ..

Podarí sa jej nájsť, po čom túži?

Podarí sa jej nájsť, po čom túži?

Ako zvládne úskalia a prekážky, ktoré pred ňu stavia zložitá ..

Janette Šimková: Žijte své lepší já

Janette Šimková: Žijte své lepší já

50 tipů pro cestu ke spokojenému životu ..

Najlepšie ukryté tajomstvo šťastia

Najlepšie ukryté tajomstvo šťastia

Musíme sa naučiť byť milosrdní. Len tak sa zbavíme stresu, ..