DENNÍK RELAX - Toto nevysvetlím //

Toto nevysvetlím

 Pracujem v malej materskej škôlke na dedine. Pravidelne začiatkom mesiaca chodím do banky vkladať peniaze, ktoré som vyzbierala od rodičov za stravu. Z účtu sa potom uhrádzajú faktúry za tovar od dodávateľov. Cesta do mesta trvá približne 15 minút. Bol začiatok apríla a ja som čakala na autobus. Za krátku chvíľu sa však rozfúkal silný vietor a z oblohy začalo liať. Rýchlo som z tašky vybrala dáždnik, ale ten sa stal hračkou vetra a dažďa, prestal plniť svoj účel a snažil sa vymaniť z mojich rúk. Autobus, chvalabohu, zakrátko zastavil na zastávke a moje trápenie sa skončilo.

Paradoxne, tak ako sa rýchlo rozpršalo, tak rýchlo i prestalo. Na nasledujúcich zastávkach nastupovali suchí a vysmiati ľudia, len ja som tam stála mokrá ako vodníkova manželka. Šofér autobusu mi v spätnom zrkadle venoval pravidelne úsmev a zvláštny pohľad. Chlapi, nikdy sa nezmenia! Žena, ktorá trocha lepšie vyzerá a už slintajú. Keď som vystupovala cez predné dvere, odrazu ma zmrazilo v šoférovom spätnom zrkadle som zbadala svoju tvár, konečne som pochopila prečo mi venoval toľko pozornosti. Maskara vytvorila na mojej tvári čierne stalaktity siahajúce až po sánku. Moju neskromnosť vystriedal pocit zahanbenia, ešteže sa myšlienky nedajú počuť. Na zastávke som si v malom zrkadielku opravila make-up, aby si ma v banke nepomýlili s bankovým lupičom.
 
V banke nebolo veľa ľudí, podišla som k okienku a čakala na pozornosť pracovníčky banky.
„Podklady!“
Podklady? Nerozumela som jej, čo po mne chce, pretože do tejto banky chodím už dlhé roky a jediný doklad, ktorý kedy potrebovali, bol občiansky preukaz. Číslo účtu som vždy diktovala.
„Ja chcem len vložiť peniaze“.
Čo ste tu prvýkrát? Podklady!“
Za proklientsky prístup by teda získala prvé miesto. Tak som z kabelky vytiahla zhužvaný lístok, na ktorom bolo napísané číslo účtu.
„No konečne! Čo Vám je?“
Čo si preboha pomýlila profesiu? Čo Vám je, to je čo za otázka, to by sa mal snáď pýtať lekár, nie?! Po zážitku z autobusu mi však moje sebavedomie kleslo a pre istotu som radšej začala improvizovať.
„Som trocha unavená, veľa práce, poznáte to.“
 
Chápavo pokývala hlavou, akoby je toto vysvetlenie stačilo. Položila som kabelku na pult pri okienku, aby som odložila lístok a občiansky preukaz. Podala mi potvrdenku na podpis, vybrala som teda pero, ktoré je spojené s pultom dlhou stočenou šnúrou a podpísala som sa. Odložila som potvrdenku, vzala som si kabelku a otočila som sa smerom k východu. Po zhruba štyroch krokoch ma nejaká mocná sila stiahla späť. Tá mocná sila, ktorá ma vrátila späť bolo pero z banky, ktoré som nevedomky vzala a zazipsovala do svojej kabelky. Vedela som, že tu mi žiadne vysvetlenie nepomôže, vybrala som pero z kabelky a silene som sa usmiala. Po celý čas som cítila na chrbte jej pohľad.
 
S.H.

 



Články z rubriky: Príbehy

Dobrí ľudia ešte nevymreli

Dobrí ľudia ešte nevymreli

Najhorší scenár bol zavolať hasičov alebo vyraziť dvere, ale tomu ..

Potvora, ktorá sa nám mieša do vzťahu

Potvora, ktorá sa nám mieša do vzťahu

V okamihu sa rozprúdi medzi nimi pružná debata o sci-fi, ..

Matej Rusnák o neúčasti na OH v Riu

Matej Rusnák o neúčasti na OH v Riu

Mohol som sa hnevať na celý svet, ale aj tak ..

Škrt cez linajky

Škrt cez linajky

Ľudovít patril k tieňovým ľuďom, ktorí tvoria len akúsi prehliadanú ..