4 fľaše pred západom slnka

Okolo nás pláva ticho. Taký ten božský pokoj starca, ktorý sa pozerá z okna na dvor starého domu a v myšlienkach je zahľadený ďaleko. ...ako to už býva pri pohľadoch do minulosti. Hovorí mi, ako sa pre rodičov stal vianočným darčekom. Veď na prvej strane knihy života má zapísaný dátum 25. december 1924. Dnes je 2016, teda počítate správne – už aj číslo 90 na jeho životnej kalkulačke je iba spomienkou. Vekom som tretina z neho, no teraz sme zajedno. Sedíme ako dvaja kamaráti pod oknom v kuchyni starcovho domu, oblapáva nás čosi ako časové bezvetrie, dívame sa raz von na jarnú prírodu, raz vzájomne si do očí a pán Vincent tu a tam zaloví pohľadom v nenávratne.

Na svet prišiel v Amerike, ale to nie je podstatné. Ani to, že donáškovú službu, ktorá je na Slovensku v móde možno dve desaťročia, spoznal za Veľkou mlákou už v útlom detstve, teda v tridsiatych rokoch minulého storočia. Rozpráva mi takto o kadečom. Aj vojnu si pamätá. A v prvej triede v tejto dedine – rodnej pre Jozefa Ignáca Bajzu –, teda už na Slovensku, prepadol. Po slovensky totiž najprv nevedel. Ale potom sa slušne aj profesijne vypracoval. Oči sa mu smejú – to nevidím u hocikoho. Ani hnev, ani nenávisť, ani zatrpknutosť, ani nič podobné v nich nebadám.

Dnes mal v pláne zarezať kuru. Ale kuna mu ju v noci uniesla. Smeje sa. Veď čo... Nuž stalo sa. Nebude predsa hromžiť celý deň, nebude mať predsa v sebe zamračené a nadávať na kohosi tam hore. O kuru menej, no Bože... Ale zasa o fľašu viac! Vlastne o štyri fľaše! Nie že by bol alkoholik, to určite nie. Fajčiť prestal natvrdo pred 40-timi rokmi. A už ani za kalíšťok alkoholu veľmi nemôže. Berie medicínu a nedávno prekonaný infarkt ako výkričník postačí.
Fľaše a odpadky zdvihne kde-kade. „Snažím sa, aby aj príroda pocítila dobrotu človeka,“ vysvetľuje mi a dodáva, že mu je smutno, keď nachádza nezmyselne vyhodené odpadky. Ide sa takto kamsi prejsť a väčšinou uloví aspoň plastovú fľašu, aby ju umiestnil tam, kam patrí. Mám pocit, že sa z toho teší ako zberateľ, ktorý nachádza vhodné doplnky do verejnej zbierky. A pritom robí jednoduchú vec – ide na prechádzku a čistí životné prostredie. V princípe mi pripomína krásnu knihu Muž, ktorý sadil stromy.

Odchádzam. Vyprevádza ma úsmevom v očiach a srdečným stiskom rúk. Stisnuté mi však zostáva predovšetkým srdce. Ospravedlňuje sa, keď si spomenie, že ma ani pohárom vody neponúkol. No pravdu povediac, ulial mi z ozaj dobrého... A viac ako dosť.

Teraz sedím uprostred veľkého mesta, píšem tieto riadky a sem-tam sa zahľadím vôkol seba. Rušné pracovné popoludnie podčiarkujú desiatky okololetiacich aut, desiatky okoloidúcich ľudí, medzi ktorými sa snažím zahliadnuť nejakého Vincenta. Lebo verím, že ich je viac.

Autor článku: Marcel Páleš