DENNÍK RELAX - Výstrely do tmy //

Výstrely do tmy

Vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania na juhu Slovenska npor. Daniel Weber mal tú noc tzv. výjazd. Mal síce so sebou spisy, ktoré mohol robiť, keby sa mu chcelo. V skutočnosti sa mu nechcelo vôbec nič, unavený bol ako pes a keď odpozeral množstvo nezmyslov v televízii, driemal v služobnej miestnosti dúfajúc, že sa nič nestane. Dúfal márne. Okolo jednej v noci zvonil operačný - v dedine kúsok od krajského mesta sa strieľalo, sú tam zranení, možno i mŕtvi. Viac sa nevie, na ceste sú nejaké sanitky a idú tam kukláči, páchateľ sa schoval v nejakom dome...

 
Škrípajúc zubami nasadol do auta a odtrpel hodinovú cestu nočnou krajinou. Dedina bola hore nohami, blikali policajné majáky, ľudia pobiehali hore dole. Živo bolo na tunajšej benzínovej pumpe a potom v strede dediny, okolo domu, stojaceho napravo od krčmy na neveľkom námestíčku. Webera privítal zástupca šéfa krajskej kriminálky. Mal so sebou celý strapec ľudí, obďaleč zahliadol aj dodávku kukláčov. Chlapcov v tej tme a čiernych kombinézach ani nebolo vidieť, iba bielu dodávku.
„Bolo tu veselo," začal major Števík. „Vypočúvame svedkov, veľa toho zatiaľ nevieme, lebo všetci tí, čo pri tom boli, sú opití ako dogy. Nejaká partia chlastala na pumpe, trochu sa tam pobili s tunajším mládencom. Volá sa Pavlík. Anton Pavlík, má nejakých 25 či 27 rokov. Ostatní mali okolo dvadsať. No a ten Pavlík potom zrejme išiel domov, zobral si pištoľ a pri pumpe začal strieľať. Jedného trafil priamo tam, ten je mŕtvy. Začali ho naháňať, tak strieľal ďalej. Trafil zrejme dvoch, tých brala úrazovka. Ako sú na tom, neviem."
Weber krútil hlavou. Čo sme na Divokom západe? pomyslel si. Taká pokojná dedinka...
„Čo je s tým Pavlíkom?"
„Stihol ujsť domov," mračil sa Števík.
„Chalani sa chystajú vybrať ho odtiaľ, ale nevieme ešte, koľko je tam ľudí. Usilujeme sa dostať niekoho von, aby sa ešte niečo nestalo."
 
V tej chvíli dedina naozaj nevyzerala pokojne. Všetci zvedavci vyliezli z postelí, postávali a zavadzali. Ako všade a vždy. Weber ocenil, že chlapci stihli opáskovať aspoň okolie benzínovej pumpy, aby im miestni nedoničili stopy. Bol sa tam pozrieť, ale v tej tme to bolo o ničom. Blýskal iba fotoaparát policajného technika.
„Chcem všetky nábojnice," oznámil im. „Veľmi to tu nedošliapte, nafoťte čo treba a zvyšok si necháme na ráno," odporučil im. Bolo mu jasné, že do postele tak skoro nepôjde.
 
Trafil sa k domu. Zistil, že medzi tým vyšla von páchateľova manželka, pani Pavlíková. Uplakaná, ledva rozprávala. Veliteľ zásahovej jednotky sa z nej práve pokúšal dostať detaily o interiéri domu.
„Nie," smoklila, „on už strieľať nebude. Sedí tam v kuchyni ako hromada nešťastia, ale pištoľ má položenú na stole. Ja neviem, čo to do neho vošlo..."
„Kto je ešte v dome?"
„Syn, dvojročný, toho som nechala spať. Je v zadnej miestnosti, synovi neublíži, to som si istá."
 
Veliteľ zásahovky sa chvíľu radil so zástupcom šéfa kriminálky. Napokon sa dohodli, že dvaja kukláči a on, teda Števík, pôjdu k oknu z pravej strany domu, tam, kde je kuchyňa. Z vedľajšieho domu ich bude istiť odstreľovač. Ten má chlapa stále na muške, Pavlík našťastie nezatiahol záves na okne. Ale lepšie bude dostať ho živého. Odstreľovač potiahne spúšť, iba ak by Pavlík ohrozil kolegov, ktorí sa mu objavia zozadu cez dvere, alebo ak by chcel napadnúť skupinku pod oknom. Budú s ním vyjednávať cez okno a medzitým cez hlavné vchodové dvere, ktoré sú najbližšie, vrazia dovnútra štyria chlapi zo zásahovky. Nemajú to ďaleko asi tri metre po rovnej chodbe, vpravo sú už dvere do kuchyne. Musí to byť otázka veľmi krátkej chvíle, aby nestihol zareagovať pri útoku odzadu.
 
Števíkovi tiež nebolo všetko jedno. Nanútili mu aspoň čiernu vestu. Keď si na ňu natiahol sako, vyzeral ako reklama na pneumatiky zn. Michelin.
„Do prdele, to nemôžu nosiť so sebou nejaké košeľové?" šomral, mysliac tým tenšie nepriestrelné vesty, ktoré sa nosia pod sako. Nemali.
 
Všetko prebehlo ľahko. Števík na Pavlíka vykrikoval cez okno, ten ale vôbec nejavil záujem. Sedel pri stole a vôbec sa nehýbal. Bol úplne apatický, akoby ani nepočul, že na neho niekto vykrikuje spod okna. Tak bol vlastne v strede kuchyne a na obe strany - ku vchodovým dverám i k oknu - mal rovnakú vzdialenosť. Čo s tým? Števík sa nazdával, že ho treba dostať k oknu. Ale čo, keď ho vôbec nepočúva? Veliteľ zásahu navrhol výbušku. V uzatvorenej miestnosti je to taký rachot, že každého na malú chvíľu sparalyzuje ohlušením. Väčšinou tá chvíľa stačí na zásah... Števík nesúhlasil. Zbytočne vyšokujete malého.
„ Trochu hluku treba, ale žiadne divadlo!" rozhodol a pod oknom našiel kameň, veľký ako ľudská hlava.
„ Toto mu drbnem do okna, prinajmenšom sa pozrie na túto stranu. To musí stačiť!" rozhodol.
 
Všetko klaplo. Vedeli, že to musia mať úplne načasované. A tak sa nočnou dedinou rozľahlí súčasne dva zvuky jeden pochádzal z vyrazenia dverí baranom, v tej istej chvíli Števík neveľkou silou hodil kameň do okna. Zaznel rinkot skla. Ako neskôr popísal odstreľovač, Pavlíkom trhlo a rýchlo sa pozrel na tú spúšť v okne. V tej chvíli už boli chlapi v kuchyni a bezpečne ho držali. Zdalo sa, že ani nemal chuť siahať po pištoli, položenej vedľa.
 
Do hodiny sa situácia v obci upokojila. Všetci poodchádzali, ostala iba hliadka, strážiaca miesto činu na benzínovej pumpe. Dohodli sa, že o siedmej ráno sa tu stretnú. Pavlíka si odviezla kriminálka na odber krvi a na prvý výsluch. Weber sa rozhodol, že pôjde za nimi, lebo vedel, že ráno ho príde vystriedať v službe kolega, a ten bude robiť obvinenie. Tak, aby aspoň niečo vedel. Medzitým si prečíta, čo popísali ľudia z kriminálky.
 
Ráno už boli múdrejší. Pavlík dostal advokáta, krátko sa s ním poradil, a potom oznámil, že využíva svoje zákonné právo a nebude vypovedať. Bolo jasne, že advokát chce získať čas, aby zistil, aký obraz o situácii majú vlastne policajti. Ich problém. Svedkov bolo napokon dosť, nebude problém zrekonštruovať celú udalosť, usúdil Weber.
 
Tak aj bolo. V priebehu dňa bolo takmer všetko jasné. Bilancia nočnej streľby bola hrozná - jeden mŕtvy, jeden ťažšie a druhý veľmi ťažko zranený. Prežije, ale liečenie bude trvať pár mesiacov. Celé kvôli malichernosti. Večer v krčme sa stretlo vari päť chlapcov, všetko rovesníci z dediny. Sedel s nimi aj o niečo starší Pavlík. Statočne pili a keď ich krčmárka vyhodila, rozhodli sa ísť ešte na pumpu, veď mali pred sebou dva dni voľna, nemuseli vstávať do roboty. Na pumpe bol nonstop bufet, miestni si mohli aj posedieť pri dvoch stoloch. Pili ďalej a pohádali sa kvôli Pavlíkovmu bratovi, ktorý vraj mal zbiť jedného z tej pätice mladíkov. Padli rany, Pavlík niečo schytal a zhodili ho do priekopy vedľa pumpy. Išiel hneď domov, na mieste nechal aj bicykel a bundu, ktorú mu v zápale krátkeho boja stiahli. No, o chvíľu prišla rozčúlená Pavlíkova manželka, že chlapa zmlátili a ešte mu aj zobrali bundu s kľúčami a s peňaženkou. A kde je bicykel, há? Bola dobre rozčertená, tak ju podpití chlapci kamsi poslali. V tej chvíli vystúpil spoza stromu Pavlík. Nikto si ani nevšimol, kedy prišiel.
„Nechaj ju," povedal tomu, čo bol najbližšie a zrazu zaznel výstrel. Iba žena si všimla, že guľka sa zaryla do zeme. Vrhla sa k nervu, snažila sa mu chytiť ruky. Odstrčil ju a mierene vypálil. Prvý mládenec sa chytil za hrudník a bez slova padol. Ďalší sa k nemu vrhli. Pavlík sa pustil do behu a asi po dvadsiatich metroch zastal, otočil sa, namieril a strelil do toho z bežiacich chalanov, ktorý bol k nemu najbližšie. Potom utekal ďalej, až ku kostolu. Tu ho dobiehal tretí chlapec. Aj toho trafil - a veľmi vážne. Potom zmizol domov, vyšetrovateľ, ktorý prípad prevzal, mal hlavnú úlohu upresniť motiváciu a najmä presný popis, ako celá udalosť prebehla. Pavlík totiž tvrdil, že strieľal v bezprostrednom ohrození, akoby v sebaobrane. Veď ho naháňali, chceli ho zabiť...
 
Nebola to pravda. Vzdialenosť medzi ním a útočníkmi bola vždy väčšia ako kontaktná. Vo všetkých troch prípadoch Pavlík strieľal v pokoji, v stoji a mierene, teda s napriahnutou pažou. A strieľal presne. Pritom mal v krvi takmer dva promile alkoholu. Jedného zabil, druhý polihoval šesť týždňov, tretí musí ísť do trvalej invalidity. Čo si Pavlík zaslúži? Konal v skrate, to áno, ale veľa poľahčujúcich okolností nebolo. Ešte aj pištoľ mal v nelegálnej držbe, takú starú, ale funkčnú rachotinu. Na súde dostal trinásť rokov v III. nápravno-výchovnej skupine. Dosť či málo?
 
Ondrej ŠIMÚNY

 

Autor fotografie:

Image: nixxphotography / FreeDigitalPhotos.net



Články z rubriky: Krimi príbehy

Výpalníci či ozajstní podpaľači?

Výpalníci či ozajstní podpaľači?

Rozvinul sa mohutný konkurenčný boj, v ktorom sa nevyberali prostriedky ..

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Erotická krimi poviedka Kapitola 10 - Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA ..

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Erotická krimi poviedka Kapitola 9 ..

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Erotická krimi poviedka Kapitola 8 ..