Nekompromisná dôslednosť

Miloš bol taký dedinský truľo. Lekársky by sme mohli hovoriť o ľahkej forme debility, ale nebol zbavený svojprávnosti. Mal 25 rokov, absolvoval osobitnú základnú školu i akési osobitné učilište. Žil v neveľkej obci s bohatou zlievárenskou tradíciou neďaleko Brezna a mal za sebou dva súdne tresty. Naposledy si odsedel tri mesiace v roku 1993 za krádež medených káblov. Nič nerobil, zato si našiel akúsi dievčicu a v čase nášho príbehu bol už oteckom päťmesačného syna. Kým skončil 2. október roku 1997, mal do zoznamu jeho hriechov pribudnúť ďalší záznam. Tento raz nepomerne závažnejší: pokus o znásilnenie.

Štyridsaťtriročná Valika Molnárová robila v miestnej súkromnej pekárni a večer okolo ôsmej sa vracala domov, do susednej obce. Išla po tme k autobusovej zastávke. Nikde nikoho, pred závodom si všimla Miloša. Išiel oproti nej. Z videnia ho poznala, vedela, že je to taký blbeček. Pristavil ju a pýtal oheň.

„Nemám zápalky", odvrkla, chytil ju však za rukáv a silou začal ťahať smerom k potoku, k objektu čističky odpadových vôd. Mrmlal čosi o milovaní, že chce vidieť jej p... a ťahal ju ďalej od svetla. Spustila krik, bránila sa, ale bol silnejší, zatiahol ju do zákutia, zhodil na zem a začal ju čímsi škrtiť. Ledva lapala po dychu. Kázal jej vyzliecť sa. Vrešťala, čo jej sily stačili. Bože, keby tak išiel niekto okolo! Premohol ju, stiahol jej nohavice i nohavičky. Darmo mu hovorila, že dostala menštruáciu, že nemôže... Trval na svojom, držal ju na zemi na chrbte a sám si dal dole nohavice. V prítmí zazrela jeho vztýčený pohlavný úd. V tých hektických sekundách tomu ani nechcela uveriť, že sa má stať obeťou takého ponižujúceho konania. Vážne ju chce znásilniť? Jeho brutálnosť nedávala šance na pochybnosti.

„Necháš ju! Okamžite ju nechaj!" Akási neznáma sila od nej Miloša odtiahla. Rýchlo si natiahla nohavice. Nejaký neznámy chlap zvieral Miloša v rukách a lomcoval s ním. „Čo si sa zbláznil?" Udýchaná, uplakaná, vďačne na toho chlapa pozrela.
„ Chcel ma znásilniť!" vzlykala. Muž o tom vôbec nepochyboval.
 „Však som to videl..."
 „Zavolajte, prosím, políciu! "
Chlapík si s Milošom poľahky poradil, vykrútil mu ruku a pobrali sa na vrátnicu závodu. Vytočili číslo 158...

Chlapci z Obvodného oddelenia PZ z Podbrezovej boli na mieste o chviľku. Zistili, o čo ide a volali breznianske okresné riaditeľstvo s požiadavkou o výjazd, teda vyslanie technikov a kriminalistu na zadokumentovanie trestného činu pokusu znásilnenia. Milošovi dali putá a o chvíľu sa už zohrieval v podbrezovských policajných priestoroch. Všetkým trom dali fúkať. Valika nič, ten muž nič, ale Miloš mal podľa Drägera, teda elektronického detektora 1,49 promile alkoholu, čo zodpovedá strednému stupňu opitosti. Milošovi chýbala jedna teniska a na žene boli viditeľné stopy násilia na tvári a na hrdle. Vzlykala, nevedela sa ovládať. Policajt to hodnotil ako jasný psychický šok. Valiku teda poslali s hliadkou k lekárovi, Miloš odmietol čokoľvek povedať, a tak vyspovedali aspoň onoho neznámeho záchrancu. Veru, nebyť jeho...
„Bol som tu služobne aj so synom, " vysvetľoval 42-ročný chlap, súkromný podnikateľ zo západného Slovenska.
„Vracali sme sa z Brezna, ale nejako som si pomýlil cestu a až tu pred závodom som si uvedomil, že ideme zle. Otočil som auto a usiloval som sa zorientovať, kde vlastne sme. Vtedy sa mi zazdalo, že počujem nejaký krik, volanie o pomoc. Vyšiel som z auta a v prítmí pri nejakej budove som zazrel chlapa, ako zápasí s nejakou ženou. Kľačal, mal spustené nohavice, žena bola na chrbte a mala holé nohy. Tak som k nemu pobehol a toho darebáka som spacifikoval. Očividne sa chystal znásilniť ju. Keby som prišiel o minútku neskôr, bolo by neskoro!"

Službukonajúci policajt na chlapa s uznaním pozrel. Koľkí by sa možno tvárili, že nič nepočuli a nevideli? Tento pokojne podpísal policajnú zápisnicu.
„Ste ochotný procesne vypovedať?"

Muž po chvíli váhania prikývol: „Je to darebák, takí nemajú čo chodiť po slobode. Budem svedčiť!"
 „Dobre, vyšetrovateľ si vás potom pozve," oznámili mu a srdečne sa rozlúčili.

Okresný výjazd medzitým dokumentoval miesto činu. Na asfaltovej ploche vedľa objektu čističky toho veľa nebolo, ale našli Milošovu trampku, ženinu potrhanú kabelku a pri pozornej obhliadke aj jednu veľkú žltú náušnicu - „klipsu". Patrila Valike a akýmsi nedopatrením ešte stále spočíva v súdnom spise, pozorne uložená v obálke...

A čo náš Miloško? Ten už nejaké skúsenosti s policajtmi mal, po poučení oznámil, že odmieta vypovedať. No nič, na to má právo, ale z tohto sa nevyzuje ako z trampky! pomyslel si vyšetrovateľ.

Miloš toho očividne v hlave nemal veľa. Policajné pozorovanie neskôr doplnil aj odborný posudok súdneho znalca z odboru psychiatrie. Miloškovi v testoch namerali IQ „až" 69. Hranica už spomenutej ľahkej debility. Je však trestne zodpovedný, chápe význam trestného stíhania a v jeho prípade nemožno hovoriť o duševnej poruche. Celý problém Miloša je v zníženej inteligencii, inak je v poriadku. Teda - relatívne.
Takí robia deti, dumal vyšetrovateľ, ale problémy kvality našej populácie neboli jeho hlavnou starosťou. Vec mal vyšetriť a odovzdať prokurátorovi. Z hľadiska dôkazného videl prípad ako jednoduchý a bez pochybností. Už koncom novembra pristál spis na stole prokurátora s návrhom na podanie obžaloby za pokus znásilnenia. Podstatné bolo, že Valika mala po Milošovom útoku vážne psychické problémy, museli ju hospitalizovať na psychiatrii, pár týždňov pobudla v špitáli a ďalej bola práceneschopná. Dovedna jej „péenka" prekročila 42 dní, a tak bolo možné následky Milošovho útoku z pohľadu trestného zákona kvalifikovať ako spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví. Právnici vedia, o čom je reč. „Vďaka" tomu sa už predtým dvakrát trestaný Miloško pred súdnym senátom dostával do rizika poriadnej trestnej „palety"...

Z Miloša po celý čas vyšetrovania veľa nedostali. Keď sa ho pýtali, čo robí, povedal že nič, je invalid.
„A prečo ste invalid?"
„Neviem, asi na hlavu," znela jeho odpoveď. Priznal, že trampka je jeho, ale o nejakom znásilnení nechcel ani počuť a potom už radšej nehovoril nič. Veď je „na hlavu"...

Na súde s ním veľa práce nemali. Svedectvá poškodenej Valiky a najmä korunného svedka, jej záchrancu, boli jednoznačné. Hodnovernosť ich výpovedí potvrdili nálezy na mieste činu, lekárske i ďalšie vyšetrenia. O Milošovej vine niet pochýb, usúdil senát a zvažoval výšku trestu. Sudca sa priklonil k názoru, že v tomto prípade bolo riziko dokonania pokusu o znásilnenie veľmi veľké. Nebyť zásahu statočného chlapa, v danom štádiu by už Miloš svoj pokus bez problémov úspešne dokončil. Teda, povedané sudcovskou terminológiou, jeho aktivita „bezprostredne smerovala k dokonaniu trestného činu". Preto už nemožno hovoriť o pokuse, ale o trestnom čine znásilnenia. Navyše svojím konaním spôsobil poškodenej ťažkú ujmu na zdraví... Senát tak bez dlhšieho váhania nasolil Milošovi päť rokov odňatia slobody v II. nápravno-výchovnej skupine a rozsudok bol už v júni 1998 právoplatný. Miloš teda svojho syna dosť dlho vychovávať nebude. Možno je to aj dobre.