Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

V okovách hmly

Kapitola 4

Hustá hmla sa dotýkala všetkého navôkol, brala si celý svet do svojich hlbokých dlaní. Leo si myslel, že už mu vnikla aj do myšlienok. Cítil sa nesvoj. Tajomný svet, ktorý poznal len z balád, sa teraz začal otvárať a vťahovať ho z jeho života kamsi do komôr mŕtva. Vedel, že ho odtiaľ niekto volá, niekto, kto asi nemôže spať. Tušil kto.
Kráčal a tesne za dievčinou sa zastavil. Zrejme ho absolútne nepočula, pretože s ňou ani nepohlo. Keď stojíte uprostred noci na starom cintoríne, nad hrobom svojho blízkeho, len vy a hmla, je viac ako pravdepodobné, že keď za sebou začujete kroky, strhne vás a otočíte sa. Ona však stála ako prastaré náhrobné sochy navôkol. Jemný vietor naháňajúc svoj chvost sa previal aj okolo nich. Pohol s jej bielou nočnou košeľou, ktorá jej vytŕčala spod tmavého kabáta.
Príroda je niekedy ako človek, cíti, dotýka sa, hrá sa so svetom navôkol, hrá sa aj s nami – s ľuďmi. Keď túži po niečom, človek jej v tom nezabráni, ešte stále je na ňu primalý. Vietor sa obtáčal okolo nej ako mladý chlapec, ktorému sa zapáči staršie dievča a je ňou unesený. Obskakoval ju, vlnil jej nočnou košeľou, ponáral a strácal sa vo vlasoch, dlhých a mierne zvlnených. Dotýkal sa jej pier, sem-tam pritvrdil akoby ju chcel pevne vziať do náručia a už nikdy nepustiť.
Mráz prebehol Leovi celým telom, dýchalo tu na neho niečo z prírodnej neviditeľnosti. Možno to bola tá mlčiaca, zhubná hmla.
„Ahoj,“ pozdravil tichým tónom, aby ju nevyľakal.
Počkal. Nič sa však nezmenilo. Vietor zosilnel a ona stála naďalej bez pohybu. Len plameň sviečky na hrobe pred ňou sa neustále klonil raz na jednu a raz na ďalšiu z mnohých strán. Plameň tak silný ako tajomno, ktoré tam celý čas pulzovalo. Rozhodol sa opatrne podísť a postaviť sa jej pred oči. Polovica tela akoby naprogramovane vedela, čo má robiť a tá druhá myslela neustále racionálne. Už nerozmýšľal nad tým, či je to všetko opäť len veľmi živý sen, či je to realita, zhostil sa svojej roly ako keby bol ovládaný niekým vyšším, ako panáčik v počítačovej hre, ktorý zdoláva level za levelom, až kým nedosiahne stanovený cieľ.
Pohľad upierala na sviečku, vlasy jej padali cez oči a zvlnené akoby stekali dolu tvárou. Pozerala kamsi do seba. Leo sekundou zaváhal, že je možno slepá. Nereagovala. Podišiel tesne pred ňu a dotkol sa jej ruky – pomaly a jemne. Vietor zadul a hmla ich zaliala svojou bielobou.
Dievčina vyzerala ako človek, ktorý pozerá desivý horor a náhle za jeho kreslom – tam v tme – niečo zapuká. Strhla sa a s prestrašeným výrazom sa vrátila do reality.
„Kto si a čo chceš? Kde to som?“ vyhŕkla na neho zmätená z toho, kde sa nachádza. Srdce jej pulzovalo zrazu tak silno akoby práve dobehla maratón, dych nabral rýchly spád a v očiach sa jej zaleskol strach.
„Len pokoj, pokoj...“ chcel jej vysvetliť, že ani on netuší, čo tam robí, no skočila mu do reči.
„Neubližuj mi! Prosím ťa!“ pohľad sa jej naplnil slzami, ktoré chcel silnejúci vietor svojim lízaním vysušiť, a preto sa rozšantil, nechýbalo veľa a zahasil by sviecu. Tá však odolávala.
„Pokoj, pokoj,“ opakoval sa Leo, „nechcem ti ublížiť. Netuším, kto si a netuším ani to, prečo sme tu a kto je za tým všetkým,“ snažil sa presvedčivo.
Keď badala, že Leo nevyzerá útočne, skôr dobrácky a neusiluje sa jej ublížiť, rýchlo sa rozhliadla po cintoríne. Stále zotrvávajúci plameň sviečky bol okrem nich dvoch akoby poslednou živou vecou v tom mŕtvom prostredí. Malé svetielko jej padlo do oči a následne i hrob, na ktorom sa rozlieval vosk. Síce sa tesané písmo zubom času z náhrobku už takmer vytratilo, veľmi dobre vedela, kde to stoja. Malý zlietajúci anjel bdel nad hrobom a jeho chýbajúca ruka bola odlomená už v časoch, keď Ester, ešte ako trojročná, prvýkrát počula o svojej zosnulej tete, staršej sestre jej starého otca. S kytičkou kvetov sa často zatúlala na miesto jej večného odpočinku a spovedala sa jej zo všetkých svojich tajomstiev. Teraz však netušila, prečo sa uprostred noci ocitla na tomto do hmly odetom cintoríne.
„Kto si? A o čo tu vlastne ide?“ v hlase jej poihrala neistota, ešte stále sa spamätávala a skôr by uverila tomu, ak by sa už čoskoro prebrala vo svojej posteli a pomyslela na túto chvíľu už len v spomienke na zlý sen.
„Ja som Leo. Som študent a posledné obdobie sa mi občas prihodia veľmi čudné veci. Je to vždy v noci a toto je jedna z nich. Neviem, ako som sa sem dostal. Asi ma niečo vie ovládať. Kto si ty?“ snažil sa o pokojný tón, aj keď i on mal miernu triašku vyvierajúcu zvnútra.
Chvíľu rozmýšľala, bola si neistá všetkým, čo sa tam dialo, no po chvíli mu odpovedala. Niečo hlboko v nej sa potichu ozývalo a šepkalo jej, že mu môže veriť.
„Som Ester, bývam neďaleko a toto je hrob mojej tety, vlastne sestry môjho starého otca, ale vždy som si ju volala tetka. Umrela mladá, zavraždili ju, nikto nevie prečo. Vraj sa na ňu podobám, spomínal vždy starý otec,“ dopovedala a vtom sa plameň sviečky začal strácať, vietor s ním viedol súboj, ktorý bol vopred vyhratý. Leo jej neodpovedal, lebo fúkanie sa zdvihlo a oprelo sa do všetkého živého i neživého, možno aj do mŕtvych duší, ktoré tam postávajúc pozorovali tiché dianie. Mesiac poškuľoval zvrchu a až ku nemu zavial pach prichádzajúcej hniloby. Sviečka odolávala pár sekúnd, potom ale zhasla. Ani Ester, ani Leo, netušili, kto ju zapálil.
Hmla zhustla a vytvorila nepriehľadnú clonu. Večne ožívajúci vietor zadul ako pred víchricou a spustil svoju symfóniu. Vrazil do Lea a ten v momente stratil rovnováhu. Potom sa obkrútil okolo Ester a odtláčal ju opačnou stranou. Mohutný, mocný a bezcitný. Stromy ledva odolávali jeho nátlaku. Kdesi v diaľke sa odlomil obrovský suchý konár a roztrieštil sa na najbližšom hrobe. Ďalší z nevinných anjelov prišiel o hlavu.
Leo sa potkol o kameň a padol na zem, pričom vzápätí útok vetra nasledoval do jeho tváre. Zatvoril oči a otočil sa na chvíľu k zemi. Spomenul si na Ester a jej útlosť, chcel ju ratovať. Pokúsil sa vstať a ísť jej pomôcť, ale v hlbokej hmle ju už nikde nezahliadol.
Všetko postupne utíchlo a noc sa opäť zmenila na pokojnú, priam mlčiacu. Leo prešiel celý cintorín, ale nenašiel ju. Rozhodol sa pre návrat domov. Cestou sa neustále obzeral, mal pocit, že niekto ho sleduje. Čakal, kedy už bude na ubytovni a zamkne za sebou dvere. Bál sa.
Kľúče mu dvakrát spadli na zem, keď odomykal. Triasol sa a čoraz viac si uvedomoval realitu. Vydýchol si až keď za sebou zavrel, zamkol a ocitol sa vo vnútri starej budovy. V teple bezpečia a pokoja sa však dlho neohrial.
„Čakala som ťa,“ zaznelo z tmy, pričom Leove srdce dosiahlo asi najväčší šok v jeho histórii života. Bola to stará známa neznáma, ktorá sa mu prvý raz objavila v kuchyni a potom v sprche, ktorá ho aj túto noc prebudila jazykovým tancom po jeho tele a určite mala prsty v tom, že sa ocitol na cintoríne. Jediný jej dotyk postačil na to, aby sa polovica tela začala správať ako odcudzená a stiahla so sebou aj tú druhú polovicu. Jedine vnútro a oči ako-tak poslúchali a vnímali, čo sa s ním dialo.
Mesiac, ktorý sa už začínal chystať na svoj odchod z nebeskej scény, im ešte stihol posvietiť slabým prienikom cez sklobetón nad vstupnými dverami. Tma všetko zaobalila do svojskej nočnej atmosféry. Leo si uvedomil, že je nahá, tak krásne nahá a neodolateľne zvodná. Sotila ho do dverí a za pár sekúnd z neho stiahla celé šatstvo. Robila to prísne a bez šance na námietky. Ako dominantná žena, ktorá sa stará o úbohého opitého muža – ako prísny osud, ktorý ťa kope a ty sa po každom páde musíš postaviť a napriek odreným kolenám cítiť, že svoj život miluješ.
Začala tým, že po hlbokom bozku sa od pier pomaly presúvala nižšie a nižšie. Už to boli len záblesky, ktoré Leo začal vnímať. Zmietal sa vo výšinách vzrušenia, tma-ona-dotyky-stúpanie-tma-vrchol, potom opäť a opäť. Jej telo pôsobilo ako elektrizujúci náboj, ako vzkriesenie, ako kropaje živou vodou – bolo živé a čarovné, aká vie byť len sama príroda.