DENNÍK RELAX - Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA //

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Šepot zo záhrobia

Kapitola 5

„No poď ku mne, chrústik, skoč si po mňa. Celého si ťa vyoblizujem,“ lákala ho zvodným hlasom, ktorý sa rozlieval do celého priestoru, pôsobil akoby pohltil všetko navôkol, prenikol každú molekulu a zelektrizoval pritom jeho vnútro. Leo skočil. Objímal ju a sýtil sa eufóriou. Bazén bol zo všetkých strán obklopený starým cintorínom. Mŕtve náhrobné kamene sa nakláňali a nazerali do prítomnej chvíle. Listy z melancholických stromov padali na hladinu vody a vytvárali okolo objímajúcej sa dvojice Leo-Medúza živý vírivý kruh. Odvšadiaľ sa k nim začala plaziť falošná hmla. Potom niekto zapálil oblohu.
Dodo vstupujúc do izby, zapol svetlo a pri prvotnom pohľade na snívajúceho Lea zmraštil svoju rapavú tvár. V rozhádzanej posteli spal nahý, objímajúc zavlhčený vankúš, pričom na tvári mu poskakoval sfetovaný úsmev. Keď Dodove pachové senzory zachytili identický závan, napadla ho veta, ktorú používal jeho slepý otec, keď vošiel do izby, v ktorej sa celú noc šialene milovala jeho sestra so svojim agresívnym priateľom: „Cítim pach akoby sa tu honili zajace.“
Zdvihol zo zeme zabudnutú ženskú náušnicu a položil ju Leovi na spľasnutý penis. V tom sa naháč strhol zo svojho obľúbeného sna so zvodnou medúzou a nechápavo sa pokúšal spracovať drsnú realitu. Trvalo mu to pár sekúnd ako africkému šesťročnému dievčatku, ktoré prvý raz vidí padať sneh.
„Si tu mal asi peknú divošku. Rozmrdali ste celú izbu. Alebo boli dve?“ podpichol ho Dodo otvárajúc okno za účelom vyvetrania posexuálneho nevzduchu.
„Fu. Nič si nepamätám, kámo,“ škrabal sa Leo po strapatej hlave a začínal si spomínať na nočný cintorín, na slečnu pri hrobe s jedinou tlejúcou sviečkou a jej duševnú neprítomnosť. Vybavila sa mu aj tá zákerná hmla, neprívetivý vietor a zmiznutie dievčiny. Jeho príchod na starú ubytovňu a posledné vášnivé sekundy so starou známou-neznámou boli už len rozbitými zábleskami rozhádzanými do všetkých kútov jeho pamäte. Dodovi radšej o ničom nehovoril. Veci, do ktorých vstupoval počas niektorých nocí v tejto podivnej ubytovni, by mu nikto neuveril. Leo začínal tušiť, že už to nie sú len sny.
Plachta jeho postele bola špinavá od blata, ktoré si priniesol z nočného cintorína a kde-tu sa povaľovalo aj suché lístie. V rukách obracal náušnicu známej-neznámej, pričom pocítil pár odrenín ako následok pádu, keď ho na cintoríne na zem striasol ten železný vietor. Sny až také reálne nebývajú.
„Ester!“ náhle zvolal a zdvihol prst ako úspešný manažér pri svojej prednáške.
„Tak sa volala tá nenásytná divoška?“ zareagoval Dodo, mysliac si, že Leo si spomenul na pravú príčinu celého toho neporiadku nielen v jeho izbe, ale aj v jeho myšlienkach.
„Nie, nie. To bola iná,“ odvetil mu a premýšľal, čo mu hovorila na cintoríne. Stáli nad hrobom akejsi Esterinej tety a Ester vyzerala, že podobne ako Leo, ani ona netuší, ako sa tam v tú nočnú hodinu dostala. Uvažoval, že čo sa to tu vlastne deje, kto a čo vlastne od neho chce – kam ho to vťahujú. Do tajomného diania mu pribudla okrem známej-neznámej ďalšia neznáma, a to Ester. Ktosi ho kamsi chce nasmerovať, ale on netuší, ako si to v sebe usporiadať, aby tomu pochopil.
Ešte v ten deň zašiel za kňazom, ktorý spravoval starú budovu, v spodných častiach ktorej bola ich ubytovňa. Predostrel mu svoj fiktívny problém, ktorý spočíval v historickom skúmaní budovy z dôvodu školskej práce s historickým podtextom. Kňaz mu v skratke prerozprával všetko, čo o budove vedel. Leo zvýšil pozornosť, keď sa hovorilo o rodinách, ktoré žili v budove pred pár desaťročiami.
„Hore v knižnici som nedávno našiel starý článok o mladej žene, ktorá tu bola zavraždená. Viete mi niečo povedať aj o tom?“ nadviazal Leo priamo na to, čo bolo pre neho najpodstatnejšie. Kňaz v stredných rokoch si napravil okuliare a poškrabal sa v čiernych havraních vlasoch. Chvíľu mlčal akoby o niečom vedel.
„O tomto ti veľa povedať neviem. Ale dám ti adresu na starého domovníka, ktorý v tejto budove pôsobil roky, pokús sa obrátiť na neho,“ odporučil mu a po ospravedlnení kamsi zamyslene odišiel.
Dom pána Alfréda dýchal pokojom. Patril medzi jeden z tých mála domov, ktoré nepokazila gýčovitosť súčasnej doby, ale naopak – zachoval si vkus niekdajších rokov, akési teplo láskavého domova. Jesenný čas začínal preobliekať stromy a s padajúcimi listami pokrýval pestovaný trávnik. Sošky trpaslíkov s lopatkami akoby strážili dom, ich oči určite ukrývali celú bibliu rodinného diania domu. Staršia pani najprv poodkryla bielu záclonu, aby sa uistila, že za dverami nestojí nejaké monštrum, až potom mu otvorila.
„Poďte ďalej, pán Leo,“ pozvala ho dnu následne po jeho predstavení sa a objasnení dôvodu návštevy. Priniesla podmanivo rozvoniavajúci zelený čaj a usadila sa do starého kresla. Nad kozubom, ktorý sa pred ňou vypínal, visela čiernobiela fotka starých manželov. Pán Alfréd na nej pôsobil mierumilovne s blízkou podobnosťou na Karola.
„Viete pán Leo, môj manžel vám toho už veľa nepovie. Je tomu už päť rokov ako ma bez povolenia opustil a pobral sa na druhý svet,“ oznámila mu a pohľadom pohladila fotku nad kozubom.
Leo zostal pár sekúnd zarazený. Potom sa však spamätal, vyjadril svoju ľútosť nad jeho smrťou a postupne sa s pozostalou manželkou pána Alfréda začal rozprávať. Spomínala mu zážitky, opisovala jeho pôsobenie v starej budove až sa jej miestami zaleskli jej krásne zelené oči.
„Pred smrťou už Alfréd blúznil. Najmä v noci mával strašné sny. Budil sa spotený a vyzeral duchov. Bál sa niečoho,“ začala stará pani najzaujímavejšiu časť celého rozhovoru. Leo spozornel a prestal si prezerať zožltnuté fotky, na ktorých bola aj budova, v ktorej teraz býval. Zahľadel sa na vdovu a hltal každé jej slovo.
„V nočných morách hovoril o nejakej žene. Že jej musí pomôcť a dookola to opakoval. Býval aj námesačným, pretože som ho neraz vedľa seba v noci nenašla. Raz sa dokonca ráno prebudil so zablatenými nohami. Ktovie kde v noci blúdil, chudák,“ krútila hlavou a zahľadená kamsi do spomienok pôsobila prítomne len svojim hlasom.
„Tešilo ma a kedykoľvek sa opäť zastavte, rada sa porozprávam. I tak už veľmi nemám komu spomínať,“ rozlúčila sa vo dverách stará pani a zavrela dvere, do ktorých ešte stihla vbehnúť jej priateľka hrdzavá mačka.
Zahĺbený Leo sa pobral preč. Kráčal neprítomne akoby sa z hodiny na hodinu stal autistom, hlboko strateným v sebe samom, vo svojej existencii a svojich zastretých myšlienkach. Na jednej strane sa čosi viac dozvedel, no na druhej sa vynorila ďalšia kopa otázok, ktoré si pýtali odpoveď ako malé zobáčiky vtákov pýtajúce si jedlo od ich matky.
Ďalšia noc bola pokojná. Žiadne erotické návštevy bažiace po búrlivom nekonečnom milovaní, žiaden tajomný temný dotyk záhrobia, žiadne zvodné medúzy. Len bezsenný hlboký spánok typický pre človeka, ktorý sa už dávno pokojne nevyspal. Budúcnosť ešte len chystala nevítané prekvapenia.
 

Autor fotografie: Katarína Grajcaríková (www.gfoto.sk)



Články z rubriky: Krimi príbehy

Výpalníci či ozajstní podpaľači?

Výpalníci či ozajstní podpaľači?

Rozvinul sa mohutný konkurenčný boj, v ktorom sa nevyberali prostriedky ..

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Erotická krimi poviedka Kapitola 10 - Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA ..

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Erotická krimi poviedka Kapitola 9 ..

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Marcel Páleš: NOČNÁ NÁVŠTEVA

Erotická krimi poviedka Kapitola 8 ..