DENNÍK RELAX - TOTO! JE KABINET ILUSTRÁCIE III. //

TOTO! JE KABINET ILUSTRÁCIE III.

výstava —
TOTO! JE KABINET ILUSTRÁCIE III.
Robert Brun, Juraj Deák, Dušan Kállay, Martin Kellenberger, Jana Kiselová-Siteková, Alojz Klimo, Peter Kľúčik,
Naďa Rappensbergerová Jankovičová, Kamila Štanclová
dátum
otvorenie výstavy – piatok 6. 10. 2017 o 19.00 hod.
miesto
SBM – Galéria Jozefa Kollára, Nám. Svätej Trojice 8 v Banskej Štiavnici
V kabinete chémie sa miešajú vône a pachy, v prírodovednom kabinete zasa čosi rastie a niečo, zaliate v skle, tróni vo vitríne. V kabinete jazykov sa povaľujú kopy kníh a v kabinete hudobnej výchovy, tam zasa zneje množstvo zvukov. Ale čo sa deje v kabinete ilustrácie? Hm... tam sú uložené príbehy s obrázkami. Čakajú na to, kedy sa na ne pozriete a poviete: „TOTO!“ Toto som už videl. Toto si pamätám z knižky...
Ilustrácie z tretieho kabinetu vznikli v „tých“ sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Pionierske sľuby v modrých
uniformách a veľké prestávky, cez ktoré sme museli krúžiť vo dvojiciach okolo chodby. Mandrínkové mydlo
z Maďarska a digitálky. Šaty a bundy šité zo sto krát obkreslených strihov z Burdy. Otočíte sa a cez plece vidíte sivé
paneláky a estrády v televízii.
Ale niečo z tých čias ostalo v hlave a aj po rokoch pôsobí zvláštne sviežo, progresívne.
To, čo sme čítali. A obrázky v tých knižkách.
Robert Brun to raz povedal: „Ilustrácia bola azyl.“ V priestore kníh, medzi písmenkami, boli ilustrátori aj
v neslobodnej dobe slobodní. Viazaní iba príbehom, bez formálnych hraníc. Fantázia bez zábran bežala po stránkach.
Testovali sa netradičné metódy ako airbrush, alebo koláže.
Tak sa na výber z ilustrácie 70. a 80. rokov pozrite.
Nech sa páči, vstúpte...
Výstava potrvá od 6. 10. do 13. 12. 2017.
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Partneri výstavy: FPU – Fond na podporu umenia, TOTO! – kultúrne ihrisko o.z. (TOTO! je galéria)


 

Robert Brun (1948) absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v rokoch 1966 – 1972 na oddelení knižnej grafiky a
ilustrácie u Vincenta Hložníka. Vytvoril ilustrácie pre viac než 60 kníh, z ktorých mnohé získali ocenenia aj na
medzinárodných súťažiach: BIB v Bratislave (Zlaté jablko 1987), IBA v Lipsku. Patrí mu množstvo uznaní v súťaži
Najkrajšia kniha roka, je nositeľom Ceny Ľudovíta Fullu. Od roku 2003 vedie ateliér grafiky na Akadémii umení v
Banskej Bystrici. Vrchol jeho ilustrátorskej tvorby spadá do 70. – 90. rokov 20. storočia, kedy vytvoril technicky
jedinečné diela, pripomínajúce pohľad cez kaleidoskop, ktorý rozkladá obrazce – tváre a telá hrdinov príbehov – na
stovky geometricky presných fragmentov. Tvorí netradičnými, málo používanými technikami, vyžadujúcimi presnosť,
aj kalkul (napríklad airbrush, tzv. americká retuš, maľba miniatúrnou striekacou pištoľou, v ktorej sa farba mieša so
vzduchom).

Juraj Deák (1935 — 2012) najskôr absolvoval Školu umeleckého priemyslu, v r. 1963 pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení, v ateliéri voľnej grafickej tvorby a ilustrácie Vincenta Hložníka. Ilustroval viac než pol stovky kníh či už v edícii STOPY, alebo ako tzv. rodokapsy s dobrodružnou tematikou: mayovky, cooprovky, alebo knihy Jacka Londona, či Julesa Verna, Roberta Louisa Stevensona, neskôr sci-fi tematikou napr. Jerzyho Broskiewicza. Patril k tým ilustrátorom, ktorí nevyčnievajú, nie sú predátormi, nevymýšľajú nič nové... a predsa - bez nich si nedokážeme predstaviť (ani zapamätať) príbehy, ktoré čítame, či skôr hltáme v presnom veku a potrebujeme si zapamätať pocit - strach, uvoľnenie. Jeho najmä čierno biele ilustrácie nesú výraznú stopu toho, že bol v prvom rade grafikom: pracuje s presne vypočítanou rovnou linkou, má tvrdú štylizáciu postáv, je úsporný vo výraze.
Dušan Kállay (1948) študoval v r. 1966 – 1972 na Vysokej škole výtvarných umení u profesorov Jána Želibského a
Vincenta Hložníka, od r. 1990 sa na školu vrátil ako pedagóg. Ilustroval viac než stovku kníh a je nositeľom mnohých
ocenení, z ktorých vyniká Grand Prix Bienále ilustrácii Bratislava z r. 1983, cena Hansa Christiana Andersena z r. 1988 a hlavná cena Grolier Clubu, ktorý ilustrácie knihy Alica v krajine zázrakov Lewisa Carrolla vyhlásil (doslova) za
najkrajšie na svete. Čítate si príbeh, a potom sa pozriete na stránku s jeho ilustráciou a vidíte... tvrdý, premyslený tvar (či skôr tvrdo premyslený tvar). Každá ilustrácia je koncipovaná ako labyrint myšlienok – zvieratá, rastliny aj ľudia sa v obrázkoch vrstvia a splietajú. Nepodceňuje detského čitateľa, neprispôsobuje štylizáciu jeho veku – je jeho partnerom – hovorí mu: „pozeraj sa, hľadaj, skúmaj ten príbeh (tak ako ja)“.

Martin Kellenberger (1957) je jedným z najfrekventovanejších slovenských ilustrátorov. Na svojom konte má viac než
stovku, najmä detských, kníh. Vyštudoval Katedru výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Trnave. Pracoval ako
výtvarný redaktor vo vydavateľstvách Tatran a Mladé Letá, v súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Fakulte architektúry
Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Je nositeľom Ceny Ľudovíta Fullu. Je typom ilustrátora, ktorého dielo
vsádza „na istotu“, na to, že autor dokonale pozná mainstreamový vkus a dokáže s ním citlivo pracovať, balansovať
na hrane medzi ornamentálnym gýčom a vizuálnou hravosťou. Jeho diela, väčšinou zhotovené perokresbou,
kolorovanou akvarelom, sú jednoducho „farebné“ – rád pracuje s optimistickými kombináciami s prevahou žltej –
ľahko čitateľnej aj pre tých najmenších.

Jana Kiselová-Siteková (1942) absolvovala v roku 1977 Vysokú školu výtvarných umení na oddelení knižnej grafiky a ilustrácie Vincenta Hložníka. Vytvorila ilustrácie k viac než 40 kníh pre deti, aj pre dospelých. Za svoju ilustrátorskú
tvorbu získala množstvo ocenení v Čechách, aj na Slovensku. Je držiteľkou Plakety aj Zlatého jablka BIB, v roku 1996
ju zapísali na Čestnú listinu IBBY za ilustrácie knihy Adam a Eva. Rokmi tvorby sa jej diela zjemňujú, pribúda čoraz viac záľah lúčnych kvetov a pod príbehom ešte ďalšie mikropríbehy, skryté v detailoch, linky sú čoraz jemnejšie, jej svet je akoby v opare, sýtosť farieb ustupuje vzdušnosti. Ustálila sa forma – svoje ilustrácie maľuje výlučne na bielené, škrobené plátno. Treba sa na ne poriadne zblízka pozrieť, najlepšie s lupou, nechať sa „uniesť“ do sveta bez expresie, bez konfliktu.